Hlučný sneh

VEDCI zistili, že keď sneh padá na vodu, každá snehová vločka vydáva zvuk, ktorý ľudské ucho nezachytí. Tento zvuk sa podobne ako kvílenie sirény požiarnického auta zosilňuje a potom tíchne, to všetko asi v desaťtisícine sekundy.

Dažďová kvapka či ľadovec prenikne pod hladinu vody, ale snehová vločka, ktorá je ľahšia, sa na hladine zadrží. O chvíľu sa však začne roztápať a „kričať“, o čom je zmienka tu vyššie. Vedci to zistili asi pred 15 rokmi, ale vo výskume nepokračovali. V posledných rokoch však tento hluk začal prekážať biológom na Aljaške, ktorí používajú sonar na sledovanie migrácie lososa. Keď cengot padajúceho snehu v pozadí prekrýva signály rýb, monitorovanie sa musí prerušiť. Čo je príčinou tohto javu?

Časopis New Scientist vysvetľuje, že keď vločka pláva na vode, hluk pod ňou je len nepatrný. No len čo sa vločka začne roztápať, voda z nej sa vzlínavosťou vstrebe. Môže to byť tak, že vtedy sa vzduchové bubliny z vločky alebo uvoľnia, alebo sa zachytia vo vode z roztápajúcej sa vločky. Každá bublina kmitá, lebo sa snaží dosiahnuť rovnovážny stav so svojím okolím, pričom vysiela zvukové vlny podobné zvoneniu zvončeka — ale v omnoho vyššom tóne.

[Prameň ilustrácie na strane 31]

Snehové kryštáliky/​Dover