Keď sa vrch  pokúsil vliať do mora

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO VENEZUELE

MEDZI Caracasom, hlavným mestom Venezuely, a morom stojí vrch vysoký 2000 metrov, pomenovaný El Ávila. Na severnej strane je úzky, husto osídlený pobrežný pás. Je tu aj najväčšie venezuelské letisko, a aby sa turisti dostali z tohto letiska do Caracasu, musia prejsť cez tunel, ktorý je prekopaný priamo cez tento vrch.

Po minuloročných prudkých decembrových dažďoch bol vrch El Ávila nasiaknutý vodou a už jej viac nemohol absorbovať. Keď desaťtisíce kubických metrov vody v kaskádach prúdili z tohto vrchu, jeho svahy vyzerali na prasknutie. Zdalo sa, ako to povedal jeden muž, akoby sa vrch pokúšal vliať do mora. Príbytky — od chatrčí po vily — pohltili prívaly vody, blata, skál a stromov. Strhli so sebou postele, chladničky, televízory a dokonca aj ľudí. Jeden starší muž si myslel, že nastal koniec sveta, ako to sám povedal.

Po čase prestalo pršať a hladina záplavových vôd začala klesať. Podľa jedného odhadu tu zahynulo asi 50 000 ľudí a 400 000 zostalo bez domova. Táto záplava bola oprávnene označená za „najhoršiu prírodnú katastrofu v histórii Venezuely“.

Unikli iba o vlások

Pätnásteho decembra sa Juan Carlos Lorenzo so svojím otcom ocitli medzi dvoma rozvodnenými riekami. Vystúpili z auta a pripojili sa k 35 ľuďom v jednej budove. Čoskoro však začala dovnútra vnikať voda a jej hladina prudko stúpala. Všetkým sa im podarilo dostať na strechu. Medzitým do budovy narážali balvany a kmene stromov. Onedlho sa steny na prvom a druhom podlaží zrútili, a tak z budovy zostali len stĺpy a strecha. Táto labilná stavba sa otriasala pri každom ďalšom náraze.

 Objavila sa helikoptéra, ale na takej nestabilnej budove nemohla pristáť. Keď odletela, Juan Carlos s otcom sa so slzami v očiach rozlúčili, presvedčení, že to je ich koniec. Nato prileteli dve helikoptéry. Zruční piloti sa s nimi vznášali nad budovou a jedného za druhým všetkých previezli zo strechy do bezpečia. Budova sa hneď po odlete helikoptér zrútila do rozbúrených vôd. Unikli v pravý čas!

Ľudia boli evakuovaní po tisíckach — malými lietadlami, po cestách a vojenskými transportnými loďami určenými na vyloďovanie na brehu. Dlhé zástupy ľudí — niektorí s deťmi na pleciach — pomocou lán prechádzali cez príboj a nastupovali na lode. Hoci sa niektorým podarilo zachrániť niekoľko osobných vecí, mnohí unikli len v tom, čo mali na sebe.

Núdzová pomoc

Hneď ako venezuelská kancelária odbočky Jehovových svedkov dostala správu o tejto katastrofe, začala s organizovaním núdzovej pomoci. Cesty však boli alebo zatarasené troskami, alebo ich jednoducho odplavila voda. Po niekoľkých dňoch bol pre núdzovú pomoc otvorený jeden jazdný pruh hlavnej cesty a automobily svedkov vezúce lekárske potreby a kvalifikovaný personál dostali povolenie na prejazd. Jeden vládny úradník neskôr povedal: „Vláda si dobre uvedomuje, že Jehovovi svedkovia boli medzi prvými, ktorí sem prišli, aby pomohli a odviezli ľudí z tejto oblasti.“

Svedkovia organizovane robili prieskum, aby našli ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Zariadila sa preprava evakuovaných ľudí do Caracasu, kam si mnohí nepriniesli vôbec nič. V meste boli vytvorené zberné stanovištia, aby tí, ktorí potrebovali jedlo, oblečenie a lieky, mohli potrebné veci dostať. Ale väčšina z nich potrebovala viac než len jedlo a oblečenie. Nevyhnutne potrebovali miesto na bývanie. Kresťanskí bratia ich ochotne vzali k sebe domov.

Ešte dlho po tejto katastrofe bývali u svedkov ich priatelia a príbuzní. Svedkovia Joel a Elsa žijú v malom byte v Puerto Cabello. Mesiac po búrke u nich ešte stále bývalo 16 ľudí. Mnohí prišli nielen o svoj domov, ale aj o prácu. Ich pracoviská už jednoducho neexistujú.

Žiaľ, kedysi rušné rekreačné strediská a prístavné mestá sa takmer nedali spoznať. Niektoré autá trčali z blata, zatiaľ čo iné boli akoby nalepené na stenách, obtočené okolo stĺpov alebo zakliesnené vo dverách alebo v oknách. Vrstva stvrdnutého blata — na niektorých miestach hrubá až tri metre — spôsobila vyvýšenie ulíc do takej miery, že keď človek po nich kráčal, mal v úrovni očí horné podlažia alebo dokonca strechy budov, okolo ktorých prechádzal!

Niektorí ľudia vo Venezuele povedali, že si z tejto katastrofy vzali cenné poučenie — nevkladať dôveru v hmotné veci. (Lukáš 12:29–31) Mnohí pochopili radu Ježiša Krista: „Prestaňte si ukladať poklady na zemi, kde žerie moľa a hrdza a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Radšej si ukladajte poklady v nebi, kde ani moľa, ani hrdza nežerie a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ — Matúš 6:19–21.

[Mapa/obrázky na stranách 16, 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

VENEZUELA

Caracas

Miesto katastrofy

KOLUMBIA

[Obrázok na strane 17]

Rubén Serrano a pozostatky jeho domu

 [Obrázky na strane 18]

1. Dobrovoľníci v Caracase zhromažďovali núdzovú pomoc

2, 3. Zbor Maiquetía odstraňoval zo svojej sály Kráľovstva stvrdnuté blato, ktoré malo hrúbku vyše dvoch metrov

4. Títo svedkovia prišli o svoje domy a potom dobrovoľne stavali nové pre seba, ako aj pre druhých

5. Jeden z takmer dokončených domov v San Sebastián de los Reyes