Je „súkromné náboženstvo“ riešením?

KEĎŽE ORGANIZOVANÉ NÁBOŽENSTVO stráca svoj vplyv na široké masy, neprekvapuje, že mnohí si vytvorili vlastné náboženstvo. Vznikajú však otázky: Môže takéto náboženstvo naozaj uspokojiť duchovné potreby človeka? Je „súkromné náboženstvo“ riešením?

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky sa môžeme najprv zamyslieť nad tým, či môže súkromné náboženstvo naozaj obstáť, ak ho podrobne skúmame „silou rozumu“, jedným z najväčších darov, aké ľudia majú. — Rimanom 12:1.

Premýšľavý človek má sklon odmietať to, čo si protirečí. Pri prieskume o súkromnom náboženstve vo Švédsku sa dospelo k záveru, že ľudia často „spontánne kombinujú prvky odlišných (a možno logicky nezlučiteľných) životných filozofií do vlastnej filozofie“.

Napríklad iba dve percentá tých, ktorí tvrdili, že sú „kresťania podľa vlastných predstáv“, uviedli, že Ježiš je historická osobnosť. No vieru v prevteľovanie spomínali často. Či si to neodporuje, keď sa niekto označí za nasledovníka Ježiša Krista a zároveň ignoruje jeho život a učenie — dokonca prijíma náuky diametrálne odlišné od Kristových? *

Vďaka sile rozumu máme tiež sklon vyhýbať sa veciam, ktoré sa zdajú úplne nezrozumiteľné a nedefinovateľné. Väčšina opýtaných však na otázku, či veria „v Boha alebo v božskú moc“, odpovedala, že „niečo“ také možno existuje. Jeden opýtaný povedal: „Verím v niečo nadprirodzené, ale neznamená to nutne, že v Boha.“ Aj tí, ktorí verili v Boha, mali pocit, že Boh „zohráva v ich živote viac-menej bezvýznamnú úlohu“. Preto správa označila súkromné náboženstvo za „zahmlený svet predstáv“ a končila sa citátom jednej z najbežnejších odpovedí: „Verím v niečo, ale nie som si istý, čo to je.“

Jedna štúdia o súkromnom náboženstve v Kanade priniesla podobné výsledky. Časopis Alberta Report poznamenáva: „Dnes vidíme vo veľkej miere vieru v takmer všetko, čo si vieme predstaviť, ale nemá to žiadne opodstatnenie. A keď sa potom pokúsime charakterizovať, aké usmernenie v živote človeka poskytuje súkromné náboženstvo, v skutočnosti nenájdeme žiadne. Neexistuje najvyššia morálna autorita. Naozaj  to nedáva žiaden zmysel.“ V tomto časopise sa písalo o „roztrieštenom bohu“, lebo stúpenci takéhoto presvedčenia „si vyberajú úryvky a časti tradičných doktrín“. Myslíte si, že je rozumné zakladať svoje náboženské presvedčenie — dokonca nádej do budúcnosti — na takýchto zahmlených, nejasných a kusých predstavách?

Potrebujeme spoločenstvo

Veriaci si oddávna cenia spoločenstvo, bratstvo a solidaritu. (Skutky 2:42, 46) Ale ako môže uspokojiť tieto potreby náboženstvo, ktoré je iba súkromné?

Neznásobuje a neprehlbuje súkromné náboženstvo, v ktorom je „každý človek sám sebe cirkvou“, náboženské rozdelenie medzi ľuďmi? „Náboženstvo je dnes vecou súkromného názoru... a preto sme sa stali krajinou nie iba s niekoľkými stovkami, ale s niekoľkými miliónmi rozličných vyznaní viery,“ poznamenal časopis Alberta Report. Preto neprekvapuje, že súkromné náboženstvo sa označuje za istú formu duchovnej anarchie.

A čo hodnoty?

Švédsky biskup Martin Lönnebo v jednom rozhovore pre noviny Svenska Dagbladet poukazuje na to, že „súkromné náboženstvo nemôže obohatiť našu dobu a že je ťažké preniesť jeho hodnoty do novej éry“. Potvrdenie tohto názoru možno do určitej miery nájsť v bežnom postoji švédskych rodičov k výchove detí. Noviny Svenska Dagbladet sumarizujú tento postoj takto: „Ver, čomu chceš! A nenúť svoje deti, aby sa rozhodli. Dovoľ im však, aby si vybrali, keď budú na to dostatočne veľké.“

Tieto noviny pripustili, že vštepovanie náboženských hodnôt deťom možno považovať za ich ovplyvňovanie. V závere však dodali: „Takéto pôsobenie na deti môže byť dobré a môže byť pre ne jediným spôsobom... ako sa môžu samy rozhodnúť.“ Dnešná neutešená situácia mladých ľudí v skutočnosti ukazuje, že súkromné náboženstvo veľmi neprispelo k zjednoteniu rodín na základe pevných hodnôt, ktoré možno odovzdávať z jednej generácie na druhú.

Preto sa zdá, že súkromné náboženstvo nemôže ponúknuť spoľahlivé, ucelené odpovede na otázky týkajúce sa života ani nemôže zjednotiť ľudí či uspokojiť u človeka potrebu morálneho vedenia. V citovanom článku z novín Svenska Dagbladet bol vyjadrený aj tento názor na súkromné náboženstvo: „Ak ‚viera‘ obsahuje všetko, neobsahuje nič. A ak slobodu netreba vymedziť, narúša ju to.“

Je zrejmé, že v mnohých ohľadoch súkromné náboženstvo nedokáže uspokojiť duchovné potreby ľudí. A ako môže niekto logicky očakávať, že uspokojí také potreby, keď si jednoducho vyberie náuky z rôznych tradícií, akoby si vyberal najlákavejšie jedlá pri švédskom stole? Jasne vidno aj to, že v uspokojovaní týchto potrieb zlyhalo aj organizované náboženstvo. Kam sa teda môžeme obrátiť o pomoc?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na stranách 8, 9]

Mali by sme náboženstvo považovať iba za švédsky stôl, kde si zozbierame a povyberáme náuky, ktoré sa nám páčia?