Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Prečo potrebujeme nádej?

Prečo potrebujeme nádej?

Prečo potrebujeme nádej?

ČO KEBY si Daniel, spomenutý v úvode predchádzajúceho článku, udržal svoju silnú nádej? Zvíťazil by nakoniec nad rakovinou? Bol by dnes nažive? Niečo také by zrejme netvrdili ani tí najhorlivejší obhajcovia nádeje. Z toho vyplýva jeden dôležitý fakt. Sila nádeje by sa nemala preceňovať. Nádej nie je všeliek.

Dr. Nathan Cherney v jednom interview pre CBS News upozorňoval na nebezpečenstvo preceňovania nádeje v prípade veľmi chorých pacientov: „Mali sme prípady, keď manželia vyčítali svojim manželkám, že málo meditujú, že nepremýšľajú dostatočne pozitívne.“ Dr. Cherney dodal: „Celý tento názorový smer vytvoril mylnú predstavu o schopnosti človeka zastaviť rast nádoru, a keď sa to ľuďom nedarí, je to, akoby sme povedali, že to nezvládli. A to nie je spravodlivé.“

V skutočnosti tí, ktorí zápasia so smrteľnou chorobou, vedú ťažký, vyčerpávajúci boj. Priatelia a príbuzní takého človeka by iste nechceli k jeho ťažkému bremenu pridávať ešte aj pocit viny. Mali by sme teda dospieť k záveru, že nádej nemá žiadnu hodnotu?

To rozhodne nie. Napríklad Dr. Cherney je odborníkom v oblasti paliatívnej starostlivosti — čo je liečba, ktorá nie je zameraná na samotný boj s chorobou ani na predĺženie života, ale na to, aby bol život pacienta počas choroby kvalitnejší a príjemnejší. Takíto lekári pripisujú liečbe, ktorá vedie k pozitívnejšiemu mysleniu, veľkú hodnotu, a to aj u vážne chorých pacientov. Existuje mnoho dôkazov, že nádej môže viesť k takej zmene myslenia — a nielen k tomu.

Hodnota nádeje

„Nádej je veľmi účinná terapia,“ tvrdí Dr. W. Gifford-Jones. Tento lekár preskúmal výsledky viacerých štúdií, ktorých cieľom bolo zistiť hodnotu emocionálnej podpory v prípade smrteľne chorých pacientov. Podľa všetkého takáto podpora pomáha ľuďom zachovať si pozitívnejšie myslenie a nestrácať nádej. Jedna štúdia z roku 1989 ukázala, že pacienti, ktorým sa dostávalo emocionálnej podpory, žili dlhšie, hoci nedávne výskumy sú v tomto ohľade menej presvedčivé. No štúdie potvrdili, že pacienti, ktorí majú takúto podporu, menej trpia depresiami a pociťujú menej bolesti ako tí, ktorým taká podpora chýba.

Zamyslime sa aj nad ďalšou štúdiou, ktorá bola zameraná na to, ako optimizmus a pesimizmus ovplyvňuje ischemickú chorobu srdca (ICHS). Skupina vyše 1300 mužov bola pozorne sledovaná a rozdelená podľa toho, či majú pesimistický, alebo optimistický pohľad na život. O desať rokov neskôr sa ukázalo, že vyše 12 percent týchto mužov trpí nejakou formou ICHS. Počet pesimistov medzi nimi takmer dvojnásobne prevyšoval počet optimistov. Laura Kubzanská, docentka zdravia a sociálneho správania z Fakulty verejného zdravia na Harvardovej univerzite, hovorí: „Väčšinu dôkazov podporujúcich názor, že ‚pozitívne myslenie‘ prospieva zdraviu, doteraz tvorili iba neoverené príbehy — až táto štúdia prvýkrát potvrdila tento názor faktickými lekárskymi dôkazmi z oblasti srdcových chorôb.“

Niektoré výskumy odhalili, že ľuďom, ktorí považujú svoj zdravotný stav za zlý, sa po operácii darí horšie ako tým, ktorí ho hodnotia ako dobrý. S optimizmom je dokonca spájaná aj dlhovekosť. Jedna štúdia sa zaoberala tým, ako starších ľudí ovplyvňuje pozitívny a negatívny pohľad na starnutie. Keď mali starší ľudia nejaký čas možnosť čo i len letmo zahliadnuť slová, ktoré spájali starnutie s väčšou múdrosťou a skúsenosťami, títo ľudia mali potom rezkejší a svižnejší krok. Ich zdravotný stav sa zlepšil ako po 12-týždňovom cvičebnom programe!

Prečo také emócie ako nádej, optimizmus a pozitívny pohľad na veci zjavne prospievajú zdraviu? Vedci a lekári ešte nerozumejú ľudskej mysli a telu tak dobre, aby vedeli poskytnúť uspokojujúce odpovede. No odborníci, ktorí skúmajú túto oblasť, vyjadrujú isté domnienky podložené faktmi. Napríklad jeden profesor neurológie hovorí: „Je dobré cítiť sa šťastne a mať nádej. Je to príjemný stav, pri ktorom človek pociťuje veľmi málo stresu, a takéto okolnosti prospievajú aj jeho fyzickému zdraviu. Je to ďalšia vec, ktorú môžu ľudia urobiť pre to, aby zostali zdraví.“

Táto myšlienka sa niektorým lekárom, psychológom a vedcom možno javí ako prelomová, ale rozhodne nie je nová pre tých, ktorí skúmajú Bibliu. Pred takmer 3000 rokmi múdry kráľ Šalamún pod inšpiráciou napísal: „Radostné srdce pôsobí dobro ako ten, kto lieči, ale skrúšený duch vysušuje kosti.“ ​(Príslovia 17:22) Všimnite si, aký vyrovnaný pohľad sa odzrkadľuje v tomto výroku. Nepíše sa tu, že radostné srdce vylieči akúkoľvek chorobu, ale že „pôsobí dobro ako ten, kto lieči“.

Preto je namieste otázka: Ak by bola nádej liekom, ktorý lekár by ju nepredpísal? No nádej neprospieva len nášmu zdraviu, ale je nám užitočná aj v inom smere.

Optimizmus a pesimizmus vo vašom živote

Vedci zistili, že optimisti majú zo svojho pozitívneho pohľadu na veci úžitok v mnohých ohľadoch. Obyčajne sa im lepšie darí v škole, v práci a dokonca aj v športe. Uveďme si ako príklad prieskum, ktorý sa uskutočnil v rámci jedného ženského atletického družstva. Tréneri poskytli hodnotenie atletických schopností žien. Zároveň sa hodnotili nádeje a očakávania jednotlivých žien. Ukázalo sa, že očakávania žien boli oveľa presnejším ukazovateľom ich výkonnosti ako všetky štatistiky založené na odhadoch ich trénerov. Prečo má nádej takú silu?

Veľa odhalilo skúmanie pesimizmu, ktorý je opakom optimizmu. Pokusy v 60. rokoch 20. storočia, pri ktorých sa pozorovalo správanie zvierat, viedli k neočakávanému zisteniu, na základe ktorého vedci vytvorili pojem „naučená bezmocnosť“. Zistilo sa, že istá forma tohto syndrómu sa môže prejaviť aj u ľudí. Napríklad ľudia zapojení do tohto výskumu boli vystavení nepríjemnému hluku a bolo im povedané, že stlačením niekoľkých tlačidiel sa ho môžu naučiť zastaviť. Podarilo sa im to.

Druhej skupine ľudí bolo povedané to isté — ale tlačidlá nefungovali. Zrejme si viete predstaviť, že mnohí z tej druhej skupiny začali pociťovať bezmocnosť. Pri neskorších pokusoch sa títo ľudia už ani nesnažili niečo urobiť. Boli presvedčení, že nech urobia čokoľvek, nič sa tým nezmení. Ale optimisti sa ani v tejto druhej skupine nevzdali a nepoddali sa pocitu bezmocnosti.

Dr. Martin Seligman, ktorý sa podieľal na uskutočnení niektorých z týchto prvých experimentov, sa neskôr plne zameral na výskum optimizmu a pesimizmu. Začal sa do hĺbky zaoberať myslením ľudí, ktorí často sami seba považovali za bezmocných. Dospel k záveru, že také pesimistické myslenie obmedzuje ľudí v mnohých životných činnostiach alebo ich úplne ochromuje. Dr. Seligman hodnotí pesimistické myslenie a jeho účinky takto: „Dvadsaťpäť rokov výskumu ma presvedčilo, že ak si zvykneme myslieť tak ako pesimisti — že nešťastie nás postihuje našou vinou, je trvalé a zničí všetko, čo robíme —, postihne nás viac nešťastia, než keby sme takto nezmýšľali.“

Aj tieto výroky sa možno niektorým dnes javia ako nové, no ľuďom, ktorí skúmajú Bibliu, sú tieto myšlienky známe. Všimnite si napríklad toto príslovie: „Stratil si odvahu v deň tiesne? Tvojej sily bude málo.“ ​(Príslovia 24:10) Biblia jasne hovorí, že strata odvahy alebo nadšenia spolu s negatívnymi myšlienkami vám odčerpá všetku energiu. Čo teda môžete robiť, aby ste zvíťazili nad pesimizmom a vniesli do svojho života viac optimizmu a nádeje?

[Obrázok na stranách 4, 5]

Nádej môže pre človeka veľa znamenať