Prečo bozkávajú blarneyský kameň?

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ÍRSKU

PODĽA jednej legendy istý muž stál pred anglickou kráľovnou Alžbetou I. a triasol sa. Práve odovzdal zlú správu od jedného írskeho náčelníka a očakával jej hnev. Kráľovná nečakane vybuchla do smiechu a zvolala: „To je celý Blarney. Nikdy nemyslí vážne to, čo hovorí!“ Napätie medzi prítomnými ihneď povolilo.

Táto kráľovná, ktorá vládla od roku 1558 do roku 1603, zrejme nečakala, že takáto poznámka prispeje k ojedinelej tradícii v Írsku — k bozkávaniu kameňa nazývaného blarneyský kameň. Do mestečka Blarney ležiaceho niekoľko kilometrov severne od mesta Cork prídu každý rok tisíce ľudí, aby vykonali tento zvláštny rituál. Bozkávajú kameň preto, lebo si myslia, že im to prinesie dar výrečnosti.

Ako vznikla táto legenda? A ako sa začal zvyk bozkávať tento kameň? Aby sme spoznali odpovede na tieto otázky, potrebujeme sa obzrieť takmer o desať storočí späť do minulosti.

Hrad s dlhou históriou

Na mieste dnešného hradu Blarney vyrástlo v desiatom storočí n. l. malé drevené opevnenie. Po čase bolo nahradené pevnejšou, kamennou budovou. V polovici 15. storočia rodina MacCarthyovcov urobila z hradu postupným rozširovaním malé opevnené mesto. V tom čase to bol najsilnejší hrad v tej časti Írska. Mnohé kamenné múry mali hrúbku až 5,5 metra.

Náčelník rodu Cormac MacCarthy, ktorý žil od roku 1411 do roku 1494, chcel zanechať po sebe trvalú pamiatku. A tak vybral veľký vápencový blok a dal do neho vyryť nápis v latinčine: „Cormac MacCarthy Silný ma dal vystavať roku Pána 1446.“ Kamenári tento kameň osadili vysoko vo veľkej veži hradu Blarney. Spočiatku slúžil iba ako jednoduchá pamätná doska. S hladkosťou reči, výrečnosťou, sa začal spájať až po vyše storočí.

Blarney a hladká reč

Aj keď legenda spomenutá v úvode môže byť vymyslená, zapadá do historického obdobia, o ktorom hovorí. Kráľovná Alžbeta chcela od írskych náčelníkov, aby prejavili lojálnosť anglickej korune. Rodina MacCarthyovcov povolala asi tisíc vojakov, ktorí bojovali aspoň v jednej bitke na jej strane. Kráľovná teda verila, že vládnuceho náčelníka rodiny MacCarthyovcov, Cormaca McDermoda MacCarthyho, ľahko presvedčí, aby jej prejavil absolútnu lojálnosť.

Keďže kráľovná Alžbeta nemohla sama viesť rokovanie, je prirodzené, že vymenovala vyslanca, aby hovoril za ňu. Keď vyslanec poslal úradníkov, aby sa snažili podnietiť MacCarthyho prisahať vernosť kráľovnej, podľa knihy The Blarney Stone boli privítaní „dlhým, výrečným, lichotivým prejavom, ktorý obsahoval iba veľa prázdnych sľubov“.

 Ako sa uvádza v príbehu, nakoniec prišiel hovoriť s MacCarthym sám vyslanec kráľovnej Alžbety. Potom cestoval do Anglicka, aby osobne podal správu kráľovnej. Vedel, že jeho správa — že MacCarthy opäť „prosil o viac času“, aby sa ešte mohol poradiť s radcami — sa jej nebude páčiť.

Po tom, čo kráľovná zareagovala tak, ako to bolo opísané v úvode tohto článku, vyslovila ohľadne nového výrazu, ktorý použila, návrh. „To slovo [blarney] by sme mali dať Majstrovi Shakespearovi! Je ako stvorené pre neho,“ povedala. * Ak je táto legenda pravdivá, kráľovná Alžbeta tak dala podnet na používanie slova „blarney“ na „hladké pochlebovanie či lichotenie“. Jeden slovník hovorí, že „blarney“ sa vzťahuje na „klamanie s nehanebnou drzosťou“.

Tak či onak, v roku 1789 už bolo bozkávanie blarneyského kameňa ustálenou praktikou pre tých, ktorí sa na to odvážili. Vzhľadom na umiestnenie kameňa na hradnej stene bolo nebezpečné, aby sa ho ktokoľvek pokúšal pobozkať. Preto bol kameň pri renovácii hradu premiestnený na jeho súčasné, prístupnejšie miesto. Časom majitelia hradu nahradili MacCarthyho kameň iným kameňom, na ktorý dali vyryť vlastný nápis.

Návšteva hradu

Nedávno sme hrad Blarney navštívili. Dominantou hradu je veľká veža, v ktorej sa nachádza teraz populárny blarneyský kameň. Vošli sme do veže a stúpali sme po značne vychodených schodoch špirálovitého schodiska. Napokon sme vyšli von cez malý, úzky dverový otvor. Blarneyský kameň je umiestnený na protiľahlej stene.

Podišli sme bližšie a mohli sme pozorovať, ako sa jedna žena chystá pobozkať kameň. Musela si ľahnúť na chrbát, pričom jej hlava a plecia prečnievali ponad otvor asi tri metre dlhý a meter široký. „Len žiadne obavy,“ povedal zriadenec. „Cez ten otvor nemôžete vypadnúť, pretože pod vami sú pevne zapustené bezpečnostné mreže. A potom, ja vás pevne držím!“

Žena vystrela ruky ponad hlavu a chytila sa dvoch železných tyčí, ktoré boli pripevnené na stene nad kameňom. Potom jej hlava akoby zmizla, keď sa dolu hlavou prehýbala stále nižšie do otvoru. Pomaly sa posúvala tvárou bližšie k protiľahlej stene, aby mohla pobozkať kameň. Ako sme sa nahýnali, mohli sme pod ňou vidieť dlažbu v hĺbke takmer 25 metrov!

Čo najrýchlejšie pobozkala kameň a potom sa za pomoci železných tyčí začala vyťahovať dohora. Zriadenec jej trochu pomohol a ona sa posadila a potom vstala. Na rade bol ďalší odvážlivec, ochotný vykrúcať sa nad otvorom!

Pozerali sme sa zvrchu na kameň a všimli sme si, že nemá prirodzenú farbu. Zriadenec nám vysvetlil: „Kameň sfarbilo to množstvo ľudí, ktorí ho počas rokov pobozkali. Ale netrápte sa nad tým,“ dodal, „my ho udržujeme v čistote tak, že ho umývame štyri- alebo päťkrát denne!“

A už boli na rade ďalší. Nemali sme v úmysle sami si to vyskúšať — tradícia sa nám zdala príliš presiaknutá poverami, lžou a azda aj špiritizmom. Je zaujímavé, že podľa inej legendy celá tradícia sa začala vtedy, keď akási starena dala kúzelnú moc výrečnosti jednému kráľovi, ktorý ju zachránil pred utopením. A tak namiesto účasti na bozkávaní kameňa sme sa obrátili k jednej návštevníčke, ktorá práve pobozkala kameň, a spýtali sme sa jej, či naozaj verí, že teraz získala dar hladkého lichotenia či výrečnosti.

„Vôbec nie!“ povedala. Urobila to len zo zábavy a zjavne pritom nemyslela na význam toho skutku. Podobne ako mnohí návštevníci tohto historického miesta, jednoducho chcela, aby mohla priateľkám povedať, že pobozkala blarneyský kameň!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

Veža hradu Blarney