Naučila som sa dôverovať Bohu

ROZPRÁVA ELLA TOOMOVÁ

NAŠA rodina bývala neďaleko malého mesta Otepää v južnom Estónsku, asi 60 kilometrov od ruských hraníc. V októbri 1944, niekoľko mesiacov po tom, čo som skončila strednú školu, sa druhá svetová vojna blížila ku koncu. Keď ruská armáda hnala Nemcov späť cez Estónsko, spolu so susedmi — bolo nás asi 20 — aj s hospodárskymi zvieratami sme sa ukryli v lese.

Dva mesiace všade naokolo padali bomby a mali sme pocit, akoby sme boli uprostred bojového poľa. Sedávali sme spolu a ja som čítala pasáže z Biblie, najmä z knihy Plač Jeremiáša. Vtedy som čítala Bibliu po prvý raz v živote. Raz som vyliezla na vysoký kopec, kľakla som si a modlila som sa: „Keď sa skončí vojna, sľubujem, že budem každú nedeľu chodiť do kostola.“

Front sa onedlho presunul smerom na západ. Napokon v máji 1945 Nemecko kapitulovalo a v Európe sa druhá svetová vojna skončila. Medzitým som plnila svoj sľub, ktorý som dala Bohu, a každý týždeň som chodila do kostola. Ale chodilo tam len niekoľko starších žien. Cítila som sa tam trápne. Keď k nám domov niekto nečakane prišiel na návštevu, skryla som Bibliu pod stôl.

Zakrátko som dostala miesto učiteľky v miestnej škole. V tom čase prevzal vládu komunistický režim a veľa ľudí sa stalo ateistami. Ja som však odmietla vstúpiť do komunistickej strany. Venovala som sa mnohým spoločenským aktivitám, napríklad som organizovala ľudové tance pre deti.

Spoznávam svedkov

Deti potrebovali divadelné kostýmy, a tak som v apríli 1945 išla za zručnou krajčírkou Emilie Sannameesovou. Bola Jehovovou svedkyňou, čo som vtedy nevedela. Opýtala sa ma: „Čo si myslíš o celosvetovej situácii?“ Keďže prebiehala mierová konferencia v San Franciscu v USA, povedala som: „Súčasná vláda čoskoro padne a som si istá, že táto mierová konferencia prebieha práve preto.“

Emilie povedala, že mierová konferencia neprinesie žiaden trvalý úžitok, a navrhla mi, že mi ukáže v Biblii, prečo je to tak. Vtedy sa mi túto milú a zdvorilú ženu v strednom veku nechcelo veľmi počúvať, a tak mi na záver položila otázku: „Vieš, kde mali žiť podľa Božieho predsavzatia Adam s Evou?“ Keďže som nevedela odpovedať, povedala len: „Opýtaj sa svojho otca.“

Urobila som to, keď som sa vrátila domov. Nevedel mi na to odpovedať a povedal, že sa nemusíme zaoberať štúdiom Biblie, musíme len veriť.  Keď som si prišla k Emilie vyzdvihnúť kostýmy, spomenula som, že otec nevedel na jej otázku odpovedať. Emilie a jej sestra vytiahli svoje Biblie a prečítali mi, čo dal Boh Adamovi a Eve za úlohu — aby sa starali o svoj domov, ktorým bola záhrada, a žili v ňom šťastne po celú večnosť. Ukázali mi v Biblii, že Božím predsavzatím bolo, aby Adam s Evou mali deti a rozšírili svoj rajský domov na celú zem. Týmito biblickými dôkazmi som bola očarená! — 1. Mojžišova 1:28; 2:8, 9, 15; Žalm 37:29; Izaiáš 45:18; Zjavenie 21:3, 4.

Moje prvé kresťanské zhromaždenie

Keďže som v to leto musela navštevovať trojmesačný kurz pre učiteľov v Tartu, Emilie mi dala adresu jednej svedkyne, ktorá tam bývala. Dala mi tiež knihu Stvorenie, ktorá ma zaujala tým, ako jasne predkladala základné biblické pravdy. A tak som sa 4. augusta 1945 vydala na adresu, ktorú som dostala.

Keď nikto neotváral, zaklopala som ešte raz, ale tak hlasno, že jeden sused otvoril dvere a dal mi ďalšiu adresu — Salmova 56. Tam som sa opýtala jednej ženy, ktorá v dielni čistila zemiaky: „Koná sa tu nejaké náboženské stretnutie?“ Nahnevane mi odvrkla, aby som šla preč, a povedala, že tu nie som vítaná. Keďže som sa nedala odbiť, zaviedla ma hore schodmi ku skupine ľudí, ktorí študovali Bibliu. Onedlho bola obedňajšia prestávka a ja som sa zberala na odchod. Ale ostatní na mňa naliehali, aby som ostala.

Keď som sa počas poludňajšej prestávky poobzerala okolo seba, zbadala som dvoch mladých, mimoriadne bledých a chudých mužov, ktorí sedeli pri okne. Neskôr som sa dozvedela, že cez vojnu sa vyše roka ukrývali v rôznych úkrytoch, aby ich nezajali. * V popoludňajšej časti programu použil Friedrich Altpere v jednom prejave slovo „Armagedon“. Keďže tento pojem mi bol neznámy, neskôr som sa ho naň opýtala a on mi ho ukázal v Biblii. (Zjavenie 16:16) Keď videl moje prekvapenie, rovnako ho prekvapilo, že je to pre mňa niečo nové.

Začínala som chápať, že toto stretnutie bolo zorganizované len pre známych a dôveryhodných svedkov. Neskôr som sa dozvedela, že to bolo ich prvé zhromaždenie po vojne! Odvtedy som si stále viac uvedomovala, že musím dôverovať Bohu. (Príslovia 3:5, 6) O rok, v auguste 1946, som vo veku 20 rokov krstom symbolizovala svoju oddanosť pravému Bohu, Jehovovi.

Čelím odporu rodiny

Vláda zaviedla v školách vyučovanie ateizmu, čo bolo skúškou pre moje biblicky školené svedomie. Chcela som zmeniť povolanie. Keď som sa o tom zmienila matke, v zúrivosti sa na mňa vrhla a trhala mi vlasy. Rozhodla som sa, že odídem z domu. Ale otec ma povzbudzoval, aby som to vydržala, a povedal, že mi pomôže.

Môj brat Ants sa pridal na matkinu stranu a bol tiež proti mne. Potom si jedného dňa odo mňa vypýtal nejakú literatúru, prečítal si ju a veľmi sa mu páčila. Matka prepadla hystérii. Ants začal dokonca hovoriť o Bohu v škole, ale keď prišlo prenasledovanie, prestal sa stretávať so svedkami. Onedlho nato si pri skákaní do vody poranil hlavu. Ležal na nosidlách, bol ochromený, ale stále dokázal jasne uvažovať. „Odpustí mi Jehova?“ opýtal sa. „Áno,“ odpovedala som. O niekoľko dní Ants zomrel. Mal len 17 rokov.

V septembri 1947 som odišla zo školy, kde som učila. Matka bola voči mne aj naďalej veľmi nepriateľská. Keď mi vyhádzala z domu všetky šaty, odišla som z domu a prichýlili ma sestry Sannameesové. Stále mi pripomínali, že Jehova nikdy neopustí svojich služobníkov, a to ma povzbudzovalo.

Skúšky v povojnovom Estónsku

Sestry Sannameesové mi umožnili, aby som s nimi šila pre rodiny farmárov. Často sme sa s týmito ľuďmi mohli rozprávať o biblických  pravdách. Bolo to krásne obdobie, nielenže som sa naučila šiť, ale získala som aj viac skúseností v kresťanskej službe. Okrem toho, že som šila, doučovala som tiež matematiku. V roku 1948 však začali byť svedkovia zatýkaní.

V októbri nasledujúceho roka, keď som práve pracovala na farme, som sa dozvedela, že predstavitelia moci išli do domu sestier Sannameesových, aby ma zatkli. Keď som hľadala útočisko na farme brata Huga Susiho, dozvedela som sa, že ho práve zatkli. Jedna pani, pre ktorú som šila, mi ponúkla, že môžem zostať u nej. Neskôr som sa sťahovala z farmy na farmu, živila som sa šitím a pokračovala som vo zvestovaní.

Keď prišla zima, príslušníci sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) ma chytili v Tartu u Lindy Mettigovej, horlivej mladej svedkyne, ktorá bola o niekoľko rokov staršia odo mňa. Zatkli ma a zobrali ma na výsluch. Prinútili ma vyzliecť sa donaha a mladí policajti na mňa pozerali. Cítila som sa veľmi ponížená. Ale keď som sa pomodlila k Jehovovi, moje srdce zaplavil pokoj.

Potom ma umiestnili do tesnej cely, kde som si nemohla ani len ľahnúť. Vyviedli ma z nej len vtedy, keď som išla na výsluch. Policajti hovorili: „Nežiadame ťa, aby si poprela existenciu Boha. Len prestaň s tým tvojím hlúpym zvestovaním! Môže byť pred tebou sľubná budúcnosť.“ A vyhrážali sa mi: „Chceš žiť? Alebo chceš zomrieť s tvojím Bohom na sibírskych poliach?“

Tri dni, počas ktorých ma opakovane vypočúvali, mi nedovolili zaspať. Rozjímanie o biblických zásadách mi pomohlo vydržať to. Napokon mi vyšetrovateľ ponúkol, aby som podpísala dokument, na ktorom bolo uvedené, že prestanem zvestovať. „Veľa som o tom premýšľala,“ povedala som, „ale radšej budem žiť vo väzení a zachovám si svoj vzťah k Bohu, než by som mala získať slobodu a stratiť jeho schválenie.“ Nato vyšetrovateľ skríkol: „Hlupaňa! Všetci budete uväznení a poslaní na Sibír!“

Nečakané prepustenie

Na moje prekvapenie mi vyšetrovatelia tesne pred polnocou povedali, aby som si vzala svoje veci a odišla. Keďže som vedela, že ma budú sledovať, nešla som za žiadnym spolukresťanom, lebo tak by som niekoho mohla prezradiť. Nemýlila som sa, sledovali ma traja muži. Pomodlila som sa k Jehovovi o vedenie, zabočila som do tmavej ulice a rýchlo som vbehla do jednej záhrady. Ľahla som si na zem a nahrnula som na seba lístie. Počula som šuchotavý zvuk krokov tých mužov a videla som lúče svetla ich bateriek.

Prešlo niekoľko hodín a bola som už úplne skrehnutá. Napokon som sa s topánkami v ruke, aby som nerobila hluk, vydala vydláždenými ulicami. Priekopou popri hlavnej ceste som vychádzala z mesta. Vždy, keď sa priblížilo auto, ľahla som si. O piatej hodine ráno som sa dostala do domu Jüriho a Meety Toomelovcov, ktorí bývali neďaleko Tartu.

Meeta pre mňa okamžite rozohriala saunu, aby som sa zohriala. Nasledujúci deň šla do Tartu a spojila sa s Lindou Mettigovou. Linda ma povzbudzovala: „Začnime zvestovať a prejdime s dobrým posolstvom celé Estónsko.“ Novým účesom, trochou mejkapu a okuliarmi som zmenila svoj vzhľad a začali sme zvestovať. Nasledujúce mesiace sme na bicykloch prešli veľkú vzdialenosť. Cestou sme povzbudzovali spoluveriacich, ktorí žili na farmách.

Na 24. júla 1950 svedkovia naplánovali zjazd vo veľkom senníku jedného študenta Biblie, ktorý býval blízko Otepää. Keď sme sa dozvedeli, že KGB odhalila plány na tento zjazd, podarilo sa nám varovať väčšinu svedkov, ktorí  už boli na ceste. Zjazd bol preložený na nasledujúci deň a na iné miesto a zúčastnilo sa na ňom 115 ľudí. Každý odišiel domov naplnený radosťou a ešte viac než kedykoľvek predtým odhodlaný zostať verný v skúškach. *

Po zjazde sme s Lindou ďalej zvestovali a povzbudzovali sme spolukresťanov. Neskôr v tom roku sme sa zúčastnili na zbere zemiakov a rozprávali sme sa o Kráľovstve so spolupracovníkmi. Majiteľ jednej farmy dokonca prerušil prácu, hodinu nás počúval a poznamenal: „Takéto správy nepočujete každý deň!“

Spolu s Lindou sme sa vrátili do Tartu, kde sme sa dozvedeli, že boli zatknutí ďalší svedkovia vrátane Lindinej matky. Teraz bola uväznená väčšina našich priateľov a boli medzi nimi aj sestry Sannameesové. Keďže sme vedeli, že KGB po nás pátra, obstarali sme si dva bicykle a pokračovali sme vo zvestovaní mimo Tartu. Raz v noci ma KGB našla v dome svedkyne Almy Vardjovej, ktorá bola len krátko pokrstená. Keď príslušníci KGB kontrolovali môj pas, jeden z nich zvolal: „Ella! Všade sme ťa hľadali!“ To sa stalo 27. decembra 1950.

Do väzenia a potom na Sibír

Pokojne sme si s Almou zbalili nejaké veci a potom sme si dali niečo na jedenie. Príslušníci KGB žasli a povedali: „Vy ani neplačete. Len si tu sedíte a jete.“ Odpovedali sme: „Ideme na nové miesto pridelenia a nevieme, kedy budeme najbližšie jesť.“ Vzala som so sebou prikrývku, z ktorej som neskôr urobila teplé ponožky a palčiaky. V auguste 1951, po mesiacoch väznenia, ma spolu s ďalšími svedkami z Estónska poslali do vyhnanstva. *

Z Estónska nás vlakom poslali do Leningradu (teraz Sankt Peterburg) v Rusku a odtiaľ za polárny kruh do neslávne známych pracovných táborov vo Vorkute v Komijskej republike. V našej skupine sme boli tri svedkyne. V škole som sa učila ruštinu a počas môjho väznenia som ju používala. A tak kým sme prišli do táborov, vedela som hovoriť po rusky plynule.

Vo Vorkute sme stretli mladú Ukrajinku, ktorá sa stala svedkyňou, kým bola v nacistickom koncentračnom tábore v Poľsku. V roku 1945 bola spolu so štrnástimi ďalšími svedkami naložená na loď, ktorú mali Nemci v úmysle potopiť v Baltskom mori. Loď sa však bezpečne dostala do Dánska. Neskôr po návrate do Ruska bola táto sestra pre zvestovanie zatknutá a poslaná do Vorkuty, kde sa pre nás stala zdrojom povzbudenia.

Stretli sme tiež dve ženy, ktoré sa po ukrajinsky opýtali: „Kto je tu Jehovov svedok?“ Hneď sme vedeli, že sú to naše sestry! Povzbudzovali nás a starali sa o nás. Iní väzni hovorili, že je to, akoby nás tu pri príchode čakala naša rodina.

Presun do mordvianskych táborov

Keď v decembri 1951 lekárska prehliadka ukázala, že mám poruchu činnosti štítnej žľazy, previezli ma takmer 1500 kilometrov na juhozápad do veľkého mordvianskeho väzenského komplexu, ktorý bol asi 400 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Počas nasledujúcich rokov som v ženských väzenských táboroch, kde som bola uväznená, stretla svedkyne z Maďarska, Nemecka, Poľska a Ukrajiny.  Spoznala som tiež Maimu, politickú väzenkyňu z Estónska.

Vo väzení v Estónsku Maimu porodila dieťa a jeden láskavý strážca dal bábätko jej matke. V mordvianskom väzení sme s Maimu študovali Bibliu. Prijímala to, čo sa dozvedala. Mohla písať svojej matke, ktorá tiež prijala biblickú pravdu a vštepovala ju Karin, Maiminmu malému dievčatku. O šesť rokov bola Maimu z väzenia prepustená a mohla byť znovu so svojím dieťaťom. Keď Karin vyrástla, vydala sa za jedného spolukresťana. Už 11 rokov spoločne slúžia v estónskej odbočke Jehovových svedkov v Tallinne.

Jeden väzenský tábor v obrovskom mordvianskom komplexe mal niečo, čo sa nazývalo klietka. Boli to malé, prísne strážené baraky v tomto tábore, ktorý bol obohnaný múrom. Mňa a šesť ďalších svedkýň dali do tejto klietky za našu kresťanskú činnosť. Ale dokonca aj tam sme ručne odpisovali miniatúrne kópie článkov zo Strážnej veže a pašovali sme ich ďalším, ktorí boli v blízkych táboroch. Jednou našou metódou bolo vyhĺbiť dieru do kocky mydla, vložiť dnu článok a potom dieru znovu zapchať.

Počas tých rokov, ktoré som strávila v mordvianskych táboroch, som mohla pomôcť viac než desiatim ľuďom, aby zaujali postoj na strane Boha. Napokon mi 4. mája 1956 bolo oznámené: „Si voľná. Choď a ver si v svojho Boha, Jehovu.“ Ešte v máji som docestovala domov, do Estónska.

Už takmer 50 rokov som doma

Nemala som prácu, peniaze ani kde bývať. Ale o niekoľko dní po príchode som stretla jednu paniu, ktorá prejavila záujem o biblické učenie. Na nejaký čas mi dovolila zostať u nej a jej manžela v ich jednoizbovom byte. Za požičané peniaze som kúpila vlnu a plietla som svetre, ktoré som potom predávala na trhu. Neskôr som dostala ponuku práce v Onkologickom ústave v Tartu, kde som robila rôznu prácu ďalších sedem rokov. Medzitým sa z vyhnanstva na Sibíri vrátil aj Lembit Toom a v novembri 1957 sme sa vzali.

KGB nás neustále sledovala a obťažovala, keďže naše zvestovateľské dielo bolo stále zakázané. Napriek tomu sme robili, čo bolo v našich silách, aby sme hovorili o svojej viere. Túto časť nášho života opísal Lembit v Prebuďte sa! z 22. februára 1999. Koncom 50. a v 60. a 70. rokoch 20. storočia sa svedkovia vracali z vyhnanstva domov. Koncom 80. rokov bolo v Estónsku vyše 700 svedkov. V roku 1991 bola naša kresťanská činnosť legalizovaná a odvtedy počet svedkov v Estónsku vzrástol na viac než 4100!

Odvtedy, čo som navštívila to prvé tajné zhromaždenie svedkov v Estónsku po druhej svetovej vojne, uplynulo už viac než 60 rokov. Od toho času až dodnes som odhodlaná dbať na biblické nabádanie: „Dôveruj Jehovovi a konaj dobro.“ Naučila som sa, že ak to budem robiť, dostanem to, ‚čo si žiada moje srdce‘. — Žalm 37:3, 4.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 23]

„Začnime zvestovať a prejdime s dobrým posolstvom celé Estónsko.“ — Linda Mettigová

[Obrázok na strane 24]

S deviatimi ďalšími svedkyňami v mordvianskom väzení

[Obrázok na strane 24]

S manželom Lembitom dnes