Požehnaní, lebo sme dávali Boha na prvé miesto

Rozpráva Pierre Worou

„Bonjour!“ Tento pozdrav vo francúzštine používam celý život. Ale v novembri 1975 som bol pre to zatknutý. Rád vám vysvetlím, čo k tomu viedlo a čo všetko sa odvtedy udialo.

NARODIL som sa prvého januára 1944 v Malété, priľahlej časti mesta Savé v srdci Beninu. * Rodičia mi dali tradičné jorubské meno Abiola, ktoré som si ešte v mladosti zmenil na Pierre, lebo sa mi to zdalo modernejšie a populárnejšie.

Tamojší ľudia mali zvyk dávať deťom prezývky. Ja som dostal prezývku Pastor, lebo ako bábätko som sa podobal na miestneho duchovného. Ale mňa viac bavil futbal než hodiny katechizmu.

V roku 1959 som šiel do školy v Sakété na juhu krajiny. Býval som u bratranca Simona, ktorý bol učiteľom a už nejaký čas študoval Bibliu s dvoma Jehovovými svedkami. Spočiatku sa mi nechcelo sedieť s nimi. Ale časom som požiadal bratranca Michela, aby na štúdium chodil so mnou. Michel súhlasil a ja som sa na štúdiu prvý raz dozvedel, že Boh má meno Jehova.

Raz v nedeľu sme sa všetci traja, Simon, Michel a ja, rozhodli, že nepôjdeme do kostola, ale na zhromaždenie Jehovových svedkov. Aké to bolo sklamanie, keď sme videli, že sme len piati — dvaja svedkovia a my traja! No rozoznali sme, že sa tam vyučuje biblická pravda, a pokračovali sme v štúdiu. Ako prvý sa dal na znak svojej oddanosti Bohu pokrstiť Michel. Dnes slúži ako priekopník, ako Jehovovi svedkovia nazývajú tých, ktorí venujú viac času zvestovaniu.

Simon sa presťahoval do Kokora na severe a ja som šiel s ním. Potom sa v dedine Ouansougon konal krajský zjazd Jehovových svedkov. Simon naň cestoval taxíkom a ja som podnikol 220-kilometrovú cestu na bicykli. Obaja sme sa tam dali pokrstiť. Bolo to 15. septembra 1961.

Nároky zvýšenej služby

Zarábal som si maľovaním a predajom obrazov a obrábaním poľa, ktoré prinášalo dobrú úrodu. Keď náš zbor navštívil cestujúci dozorca Philippe Zannou, opýtal sa ma, či som už niekedy uvažoval o priekopníckej službe. Porozprával som sa o tom s priateľom Emmanuelom Fatunbim a obaja sme sa rozhodli, že od februára 1966 budeme slúžiť ako priekopníci. Neskôr som začal slúžiť ako cestujúci dozorca a navštevoval som zbory, kde sa hovorilo fončinou, gunčinou, jorubčinou a francúzštinou.

O nejaký čas som stretol Julienne, šarmantnú mladú sestru, ktorá mala tak ako ja rada jednoduchý spôsob života. Stala sa mojou  manželkou 12. augusta 1971 a začala so mnou navštevovať zbory. Dňa 18. augusta 1972 sa nám narodil syn Bola. Keď sme cestovali z jedného zboru do druhého, ja som šliapal do pedálov bicykla a za mnou sedela Julienne s malým Bolom na chrbte. Niekto z miestnych bratov nám na svojom bicykli odviezol batožinu. Takto sme navštevovali zbory štyri roky.

Jedného dňa Julienne ochorela. V noci sa jej stav veľmi zhoršil. Keď som ráno kráčal po ceste, hľadajúc pomoc, zbadal som taxík, čo bolo v tej oblasti dosť nezvyčajné. Okrem toho bol prázdny, čo bolo ešte nezvyčajnejšie! Vodičovi som vysvetlil našu situáciu a opýtal som sa ho, či by nás nezviezol do mesta Porto-Novo vzdialeného 25 kilometrov. Súhlasil. Keď sme boli v cieli, usmial sa a povedal: „To je v poriadku. Máte to grátis.“

Julienne musela dva týždne ležať v dome istého tamojšieho svedka. Jeden láskavý lekár ju chodil každý deň navštevovať. Nosieval jej aj lieky. Keď prišiel Julienne pozrieť naposledy, s obavami som sa ho opýtal, koľko sme dlžní. Skoro mi vyrazilo dych, keď povedal: „Nič.“

Dramatické zmeny

V roku 1975 prevzala moc nad Dahome vláda riadiaca sa ideológiou marxizmu. Krajina sa premenovala na Beninskú ľudovú republiku. Aj život bežných ľudí sa zmenil. Vyžadovalo sa, aby sa zdravili otázkou „Pour la révolution?“ ​(Pripravený na revolúciu?), za ktorou mala nasledovať odpoveď: „Prêt!“ ​(Pripravený!) Naše svedomie školené Bibliou nám nedovoľovalo používať tieto politické heslá. To vyvolávalo silnú nepriateľskú reakciu.

Keď som v jednu nedeľu koncom roku 1975 zvestoval z domu do domu neďaleko St. Michel, bol som zatknutý. Ako som spomenul v úvode, bolo to preto, že som mužovi, ktorý ma pozdravil „Pour la révolution?“ odpovedal „Bonjour!“ Dostal som sa na policajnú stanicu, kde ma zbili. Ale ešte v ten deň sa trom miestnym svedkom podarilo zariadiť moje prepustenie.

Bol som prvým Jehovovým svedkom, ktorého zatkli. Zanedlho boli v krajine pozatýkaní mnohí ďalší. Vláda zhabala sály Kráľovstva a misionári boli deportovaní. Aj odbočka bola zatvorená a mnohí svedkovia museli z krajiny utiecť, či už na západ do Toga, alebo na východ do Nigérie.

V Nigérii sa naša rodina rozrastá

Dňa 25. apríla 1976 sa nám narodil druhý syn, Kola. O dva dni nato bol vydaný vládny výnos č. 111, ktorý zakazoval dielo Jehovových svedkov. Odišli sme do Nigérie a vyhľadali tam sálu Kráľovstva. Bola plná utečencov. Na druhý deň sme boli rozdelení do neďalekých zborov. Keď zo sály odišla prvá skupina utečencov, prišla druhá. Nové skupiny boli nákladnými autami prepravované do vzdialenejších zborov.

Nigérijská odbočka Jehovových svedkov ma požiadala, aby som navštívil všetkých svedkov z Beninu. Potom som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu pre viacero zborov v Nigérii, kde sa hovorilo po jorubsky, a neskôr pre zbory, kde sa hovorilo po gunsky. Cestovali sme motocyklom. Predo mnou sedel Bola a medzi mňa a Julienne sme vopchali Kolu.

V roku 1979 sme zistili, že je na ceste ďalšie dieťa. Narodila sa nám Jemima a my sme už museli s cestovaním skončiť. Z Beninu k nám prišla ešte Juliennina mladšia sestra, ktorú sme volali Pépé. Naša rodina sa ďalej rozrastala. Narodili sa nám ďalší dvaja synovia: v roku 1983 Caleb a v roku 1987 Silas. A tak nás bolo osem. So Julienne sme chceli byť dobrými rodičmi, ale chceli sme tiež slúžiť vo zvýšenej miere, pokiaľ by to bolo len možné. Čo sme pre to urobili? Prenajali  sme si pole, na ktorom sme pestovali maniok, kukuricu a kolokáziu. Potom sme si postavili malý dom v dedine Ilogbo-Eremi.

Keď sme ráno vyprevadili deti do školy, šli sme zvestovať. Vždy sme boli doma načas, aby sme sa mohli všetci spolu najesť. Po poobedňajšej sieste sme pracovali na poli. Julienne a Pépé okrem toho predávali plodiny na trhu. Všetci sme usilovne pracovali. Našťastie sme počas tých rokov boli málokedy chorí.

Odmeňujúci život bez vyššieho vzdelania

Nikdy sme deti nepovzbudzovali, aby sa usilovali o vyššie vzdelanie. Vedeli sme, že ak má byť človek úspešný, mal by sa v prvom rade zameriavať na veci súvisiace s Božím Kráľovstvom, rozvíjať si kresťanské vlastnosti a usilovne pracovať. Tieto hodnoty sme sa snažili vštepiť do sŕdc našich detí. Študoval som s nimi a spôsobovalo mi nesmiernu radosť, keď som videl, že začínajú milovať Jehovu, rozhodujú sa slúžiť mu a dávajú sa na znak svojej oddanosti pokrstiť.

Pépé bola staršia než naše deti a z domu odišla ako prvá. Keď k nám prišla, naučil som ju čítať. Hoci mala len obmedzené svetské vzdelanie, zamerala sa na štúdium Biblie a iné duchovné činnosti. Nejaký čas slúžila ako priekopníčka a potom sa vydala za cestujúceho dozorcu Mondayho Akinru a sprevádzala ho v jeho službe. Teraz majú syna Timothyho. Pépé a Monday ďalej slúžia vo zvýšenej miere a Monday máva na zjazdoch mnoho zodpovedných úloh.

Náš syn Bola sa v istej veľkej spoločnosti vyučil za kuchára. Zakrátko si jeho dobré pracovné návyky, spoľahlivosť a iné cenné kresťanské vlastnosti všimol jeden z riaditeľov. Časom Bola získal v tejto spoločnosti vedúce postavenie. A čo je dôležitejšie, je dobrým manželom pôvabnej manželky Jane, skvelým otcom troch detí a dôveryhodným starším v istom zbore Jehovových svedkov v nigérijskom meste Lagos.

Kola sa vyučil za krajčíra a aj on začal slúžiť ako priekopník. Keďže sa v Nigérii naučil po anglicky, v roku 1995 bol pozvaný slúžiť v prekladateľskom oddelení v odbočke Jehovových svedkov v Benine. Slúži tam už 13 rokov.

Znovu slúžime v Benine

Boli sme od radosti celí bez seba, keď sme sa dopočuli, že beninská vláda 23. januára 1990 vyhlásila výnos zakazujúci našu činnosť za neplatný. Mnohí utečenci sa vrátili. Do Beninu prišli noví misionári. Znovu bola otvorená odbočka. V roku 1994 sme sa vrátili do Beninu aj my — iba Pépé a Bola zostali s rodinami v Nigérii.

Podarilo sa mi nájsť si prácu na čiastočný úväzok. Vďaka príjmu z prenájmu domu, ktorý sme mali v Nigérii, a štedrej pomoci Bolu sa nám podarilo postaviť pre nás piatich dom neďaleko odbočky. Jemima slúžila vyše šesť rokov ako priekopníčka a zarábala si ako krajčírka. Potom sa vydala za Kokoua Ahoumenoua a dnes spolu slúžia v odbočke. Caleb a Silas si dokončujú školu. Vďaka Jehovovej pomoci a rodinnej spolupráci slúžime so Julienne vo zvýšenej miere už vyše 40 rokov.

Jehova bohato odmeňuje úsilie zvestovateľov v Benine. Keď som sa dal v roku 1961 pokrstiť, v celej krajine zvestovalo o Kráľovstve 871 Jehovových svedkov. V ten rok, keď som bol zatknutý, ich počet vzrástol na 2 381. Keď sme sa v roku 1994 vrátili, bolo ich už 3 858, a to napriek 14-ročnému zákazu. Dnes je ich vyše 9 000, teda viac než dvakrát toľko, a v roku 2008 bolo na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti 35 752 prítomných.

Občas sa vrátim na miesto, kde ma pred 30 rokmi zatkli, a uvažujem, čo sa odvtedy stalo. Ďakujem Bohu zvlášť za to, že odmeňuje moju rodinu. Nikdy nám nič nechýbalo. A dodnes každého zdravím „Bonjour!“

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 13]

Usmial sa a povedal: „To je v poriadku. Máte to grátis“

[Zvýraznený text na strane 14]

Nikdy sme deti nepovzbudzovali, aby sa usilovali o vyššie vzdelanie

 [Obrázok na strane 15]

Keď som slúžil ako cestujúci dozorca, 1970

[Obrázok na strane 15]

S prvými dvoma synmi Bolom a Kolom, 1976

[Obrázok na strane 15]

S rodinou dnes — s manželkou, piatimi deťmi, nevestou, tromi vnúčatami a rodinou Pépé