Nechcete sa odviezť rikšou?

HNEĎ pri príchode do Dháky, hlavného mesta Bangladéša, si návštevník všimne, že je tam čosi nezvyčajné. Davmi ľudí sa predierajú cyklorikše! Ulicami i uličkami mesta prúdia nekonečné zástupy týchto dopravných prostriedkov vezúcich ľudí a tovar.

V Dháke je rikša až dosiaľ obľúbeným spôsobom dopravy. I keď počet zaregistrovaných rikší je asi 80 000, väčšina ľudí si myslí, že na cestách ich denne premáva oveľa viac. O Dháke raz dokonca ktosi povedal, že je hlavným mestom rikší na svete!

Prvé rikše

Hoci už za vlády francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (1638 – 1715) sa ľudia prepravovali na pojazdných kreslách, vynález ozajstnej rikše ťahanej človekom sa niekedy pripisuje Jonathanovi Gablemu, americkému misionárovi pôsobiacemu v Japonsku v 70. rokoch 19. storočia. Hovorí sa, že pre svoju krehkú manželku navrhol nový, originálny dopravný prostriedok a ten bol ako prvý v japončine nazvaný džinrikiša, čo znamená vozidlo ťahané človekom. V slovenčine toto slovo nakoniec dostalo podobu „rikša“. Časom sa rôzne druhy rikší rozšírili po celej Ázii ako lacný spôsob dopravy. Keď Charles Taze Russell (vpravo), ktorý horlivo organizoval dielo Bádateľov Biblie (ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia), v roku 1912 navštívil Japonsko, spolu s ďalšími využíval pri cestovaní krajinou rikše.

V Dháke mali trojkolesové rikše premiéru koncom 30. rokov 20. storočia. Na rozdiel od rikše ťahanej človekom, ktorá má k vozíku pripevnené dve rúčky, tieto nové rikše sa podobali na veľkú trojkolku. Rikšiar, nazývaný aj rikša, sedel vpredu a krútil pedálmi. Vďaka tejto inovácii mohol zaviezť zákazníkov i tovar ďalej a dokázal sa ľahšie prepletať rušnou premávkou a pohybovať sa po preplnených cestách.

 Zdobenie rikší

Pri pohľade na rikše v Dháke máte pocit, že každý voľný kúsok na nich je nejako ozdobený. Odkiaľ sa vzala tradícia krášlenia týchto dopravných prostriedkov? Keď sa v Dháke po prvý raz objavili rikše, museli sa presadiť v konkurencii, ktorú predstavovali vozy ťahané koňmi nazývané tomtomy. A tak rikšiari, možno v snahe prilákať zákazníkov, začali svoje rikše ozdobovať. Z malieb a reklám na rikšiach sa postupne vyvinulo špecifické umenie.

Keď človek uvidí armádu pestro vyzdobených rikší, ostane v nemom úžase. Je to umenie na kolesách. Bangladéšsky výtvarný kritik Syed Manzoorul Islam opísal dhákske rikše ako „pojazdné obrazové galérie“. Každý centimeter je pomaľovaný farebnými ornamentmi, obrázkami a vzormi. Na boku rikše alebo z jej sklápacej striešky visia ozdobné strapce, retiazky a blyšťavé koráliky.

Každý výtvarník má vlastný štýl a obľúbené témy. Niektoré diela sa podobajú viac-menej na pútače a sú na nich výjavy z indických alebo bangladéšskych filmov, či už starých, alebo nových. V iných obrazoch sa zračí nostalgia po dedinskom živote a prírode na vidieku, prípadne sa výjavy dotýkajú niektorých spoločenských a politických otázok. K bežným motívom patria tiež zvieratá, vtáky, krajinky a poľovačka.

V 50. rokoch jestvovala iba hŕstka skrášľovačov rikší. Dnes tieto jedinečné umelecké diela vytvára 200 až 300 remeselníkov. Rikše sú skladané po kúskoch v špecializovaných dielňach, pričom jednotlivé časti sa veľakrát vyrábajú z materiálov, ktoré predtým slúžili na iný účel. Výtvarník napríklad zoberie kus plechu, vystrihnutého z nádoby od jedlého oleja alebo z iného vyhodeného predmetu, a emailom naň namaľuje krásny farebný obrázok. Zdobenie rikší je v Bangladéši samostatným druhom ľudového umenia, ktorý má osobité kúzlo.

Rikšiari

Ako iste chápete, rikšiar má ťažký chlebíček. Predstavte si, aké by to bolo, keby ste mali celý deň jazdiť na bicykli a za chrbtom byť plne naložený ľuďmi alebo tovarom. K rikšiarovým zákazníkom patria ženy v domácnosti, školáci, obchodníci či ľudia s nákupmi. Často sa na rikšu natlačia dvaja, traja alebo aj viacerí pasažieri. Rikše využívajú aj trhovníci na prevoz vriec ryže, zemiakov, cibule a korenia. Niekedy môžete vidieť rikšiara, ako za sebou ťahá rikšu plnú batožiny a na jej samom vrchu uvelebeného majiteľa. Nezasvätenému pozorovateľovi sa môže zdať nemožné, aby rikšiar utiahol taký náklad. Ale on, napriek spaľujúcemu slnku či monzúnovým dažďom, pokorne a bez sťažností vykonáva svoju ťažkú prácu.

Väčšina rikšiarov prišla z chudobných vidieckych oblastí, kde živorili ako roľníci. Keďže si nemohli nájsť lepšie platené zamestnanie, mnohí nechali rodinu doma a vybrali sa skúsiť šťastie do mesta. Využívajú svoju silu a energiu a ako protihodnotu dostávajú v prepočte niekoľko eur denne.

Jedinečný spôsob dopravy

Rikšiam sa v Dháke stále veľmi darí, pretože sa rozprestiera na rovine a má nespočetne veľa úzkych uličiek a priechodov, kam sa iná verejná doprava nedostane. Mnohí ľudia sú presvedčení, že tento spôsob cestovania je nielen ekologický, ale aj príjemný.

Vo väčšine ázijských miest sa rikše stali „ohrozeným druhom“. Pre uprednostňovanie moderných spôsobov hromadnej dopravy a s tým spojeného štýlu života sa rikše stali takmer zbytočnými. Ale hoci ich veľa ľudí považuje za prežitok, iní sa ich snažia vylepšovať, a tak toto remeslo zachrániť.

Keď navštívite Dháku, môžete si vybrať medzi rôznymi druhmi verejnej dopravy — autobusom, taxíkom, motocyklom, autorikšou či farebnou cyklorikšou. Ale ak sa rozhodnete pre cyklorikšu a vyskúšate si nenáhlivú jazdu ľudnatými ulicami Dháky, zostane vám zážitok na celý život.

 [Celostránkový obrázok na strane 23]