Verne slúžim Bohu už vyše 70 rokov

Rozpráva Josephine Eliasová

„Neboj sa,“ pošepol mi manžel cez väzenské mreže. „Či ma zabijú, alebo prepustia, zostanem Jehovovi verný.“ Aj ja som bola odhodlaná zostať verná a dodnes som sa tohto odhodlania nevzdala.

NARODILA som sa v roku 1916 v Sukabumi, malom horskom mestečku Západnej Jávy v Indonézii. Moji rodičia, bohatí Číňania, žili vo veľkom dome so služobníctvom. Mala som päť bratov, troch starších a dvoch mladších. Bola som jediné dievča, a tak som vyrastala ako chalan — lozila som po strechách a rada som športovala. No jedna vec vo mne vyvolávala strach.

Desila som sa hrozby, že budem horieť v pekle. „Nezbedné dievčatá pôjdu do pekla,“ hovorievali moje učiteľky. A keďže ja som bola nezbedná, myslela som si, že sa tam napokon dostanem. Neskôr, keď som chodila na strednú školu v Jakarte (vtedy nazývanej Batavia), vážne som ochorela. Lekár si myslel, že zomriem, a tak sa ma naša domáca snažila utešovať tým, že čoskoro budem v nebi. Ja som sa však bála, že mi je súdené ísť do pekla.

Moja mama, Kang Nio, a starší brat Dodo sa ponáhľali do Jakarty, aby ma vzali domov. Cestou sa ma Dodo opýtal: „Vieš o tom, že Biblia neučí o pekelnom ohni?“

„Ako si na to prišiel?“ spýtala som sa ho. Mama mi prečítala z Biblie niekoľko textov, podľa ktorých si mŕtvi nič neuvedomujú a čakajú na vzkriesenie. (Kazateľ 9:5, 10; Ján 5:28, 29) „To sme sa naučili od Jehovových svedkov,“ vysvetlili mi a dali mi malú brožúrku s názvom Kde sú mŕtvi? * Ihneď som si ju začala čítať a ešte skôr, ako sme prišli domov, som vyhlásila: „Tak toto je pravda!“

Hovorím o svojej viere ďalším

Naša rodina sa medzitým presťahovala do Bandungu, veľkého mesta na Západnej Jáve. Tam som sa pomaly zotavila. V marci 1937 nás navštívil Clem Deschamp, austrálsky svedok, ktorý slúžil v Jakarte. Počas jeho návštevy som sa spolu s mamou a staršími bratmi — Felixom, Dodom a Pengom — dala pokrstiť na znak svojej oddanosti Bohu. Neskôr sa stali svedkami aj moji mladší bratia, Hartanto a Jusak, ako aj môj otec Tan Gim Hok. *

Po krste sme sa pripojili ku Clemovi v mimoriadnej deväťdňovej zvestovateľskej kampani. Ukázal nám, ako zvestovať pomocou svedeckej karty, na ktorej bolo napísané jednoduché biblické posolstvo v troch jazykoch. Vydávali sme svedectvo aj neformálne, príbuzným a priateľom. Zanedlho sa z našej skupinky v Bandungu stal zbor, druhý v celej Indonézii.

Neskôr v tom roku sa naša rodina presťahovala do Jakarty, aby sme zvestovali 80 000 Číňanom, ktorí tam v tom čase žili. S mamou a Felixom sme začali slúžiť ako priekopníci, teda vo zvýšenej miere sme sa venovali ohlasovaniu dobrého posolstva. Zvestovala som nielen v Jakarte, ale aj v Bandungu, Surabaji a na iných miestach. Väčšinu času som oslovovala  ľudí sama. Bola som mladá, silná a šťastná, že môžem slúžiť Bohu. No na obzore sa začali zbiehať vojnové mračná a moja viera mala byť zakrátko vyskúšaná.

Vojna prináša skúšky

V decembri 1941 začala Áziou náhle zmietať druhá svetová vojna. Japonská cisárska armáda obsadila Indonéziu a držala ju v pevnom zovretí. Naša biblická literatúra bola zakázaná a nemohli sme otvorene zvestovať. Keď som navštevovala tých, ktorí prejavili záujem o biblické posolstvo, nosievala som so sebou šachovnicu, aby si ľudia mysleli, že si chodím zahrať šach.

V roku 1943 som sa vydala za Andrého, nebojácneho priekopníka, ktorého hromový hlas pútal pozornosť. Spolu sme tajne doručovali biblickú literatúru Jehovovým svedkom po celej Jáve. Keby nás prichytili, čakalo by nás mučenie a smrť. Často sme unikli naozaj len o vlások.

Raz keď sme v Sukabumi nastupovali na vlak, zastavila nás obávaná Kempeitai, japonská vojenská polícia. Hlboko v taške som mala zakázanú literatúru. „Čo máte v tej taške?“ spýtal sa policajt.

„Šaty,“ odpovedal André.

„A pod šatami?“ vypytoval sa ďalej.

„Ďalšie šaty,“ povedal André.

„Ale čo je naspodku tašky?“ pokračoval policajt. Ja som ani nedýchala, len som sa potichu pomodlila k Jehovovi. „Najlepšie bude, keď sa pozriete sám,“ odvetil André.

Policajtov pomocník vopchal ruku hlboko do tašky. Náhle však skríkol od bolesti a ruku prudko vytiahol. Pichol sa o špendlík. Policajt nám v rozpakoch rýchlo nariadil, aby sme tašku zavreli a nastúpili do vlaku.

Pri inej ceste do Sukabumi Kempeitai spoznala, že som svedkyňa, a predvolala ma na miestne veliteľstvo. André a môj brat Felix išli so mnou. Andrého vypočúvali ako prvého. Ocitol sa pod paľbou otázok. „Kto sú Jehovovi svedkovia? Si proti japonskej vláde? Si špión?“

„Sme služobníkmi Všemohúceho Boha a neurobili sme nič zlé,“ odpovedal André. Veliaci dôstojník schytil samurajský meč, ktorý visel na stene, a napriahol sa k úderu.

„Čo ak ťa teraz zabijem?“ rozhnevane zavrčal. André položil hlavu na stôl a v duchu sa pomodlil. Po dlhej odmlke prepukol v miestnosti smiech. „Si odvážny!“ povedal dôstojník. Potom Andrého poslal von a zavolal si Felixa a mňa. Keď sa naša výpoveď zhodovala s Andrého, dôstojník skríkol: „Vy nie ste špióni. Zmiznite odtiaľto!“

Spoločne sme kráčali domov a radostne sme chválili Jehovu. Netušili sme, že o krátky čas nás čakajú ešte ťažšie skúšky.

Ďalšie skúšky viery

O niekoľko mesiacov „falošní bratia“ udali Andrého a Kempeitai ho zatkla a uväznila. (2. Korinťanom 11:26) Išla som ho navštíviť do väznice. Bol vychudnutý a slabý. Prežil len vďaka tomu, že jedol vyhodené zvyšky jedla, ktoré vyťahoval z odpadového kanála vo svojej cele. Dozorcom sa nepodarilo pripraviť ho o rýdzosť. Ako bolo spomenuté v úvode, cez väzenské mreže mi pošepol: „Neboj sa. Či ma zabijú, alebo prepustia, zostanem Jehovovi verný. Môžu ma odtiaľto vyniesť ako mŕtvolu, ale nevyvedú ma ako zradcu.“

Po šiestich mesiacoch vo väzení sa Andrého prípadom zaoberal Najvyšší súd v Jakarte. Naši príbuzní a priatelia zaplnili súdnu sieň. Atmosféra bola napätá.

„Prečo ste sa nepripojili k japonskej armáde?“ opýtal sa sudca.

„Som vojakom Božieho Kráľovstva,“ odpovedal André, „a vojak nemôže slúžiť v dvoch armádach naraz.“

„Budete podnecovať aj ďalších, aby sa nepripojili k armáde?“ pokračoval sudca.

„Nie,“ povedal André, „každý sa musí rozhodnúť sám.“

 André sa ďalej obhajoval a často pritom citoval z Biblie. To na sudcu, oddaného moslima, veľmi zapôsobilo. „Naše názory sa líšia, ale nebudem nikoho nútiť, aby konal proti svojmu svedomiu,“ povedal nakoniec. „Ste voľný.“

Všetci v súdnej sieni sme si s úľavou vydýchli a ja som bola od radosti celá bez seba. André prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Príbuzní a priatelia sa zhŕkli okolo nás a nadšene nám gratulovali.

Zvestovanie pravej slobody

Po skončení druhej svetovej vojny vypuklo v Indonézii na štyri roky povstanie proti holandskej koloniálnej nadvláde. Tisícky ľudí bolo zabitých a obyvatelia celých dedín museli utiecť zo svojich domovov. Vlastenci sa pokúšali prinútiť nás, aby sme prevolávali ich bojový pokrik „Merdeka“, teda „Sloboda“. Povedali sme im však, že my sme v takýchto politických záležitostiach neutrálni.

Napriek násilnostiam sme opäť začali zvestovať z domu do domu. Používali sme naše staré svedecké karty a literatúru, ktorú sme si uchovali spred vojny. Od mája 1948, keď už nedochádzalo k toľkým násilnostiam, sme s Andrém pokračovali v priekopníckej službe. V tom čase sme boli jedinými priekopníkmi v celej Indonézii. O tri roky neskôr sme v Jakarte s nadšením privítali 14 ďalších svedkov, ktorí na severe amerického štátu New York absolvovali Gileád, biblickú školu Watchtower. To, čo sme sa od nich naučili, nás vyzbrojilo, aby sme dokázali prijať ďalšie zodpovedné úlohy.

V júni 1952 sme boli s Andrém vymenovaní za zvláštnych priekopníkov a začali sme zvestovať v Semarangu v centrálnej časti Jávy. Nasledujúci rok sme boli pozvaní do 22. triedy školy Gileád. Po graduácii sme sa vrátili do Indonézie a boli sme poslaní slúžiť do Kupangu na ostrove Timor. Neskôr sme slúžili v provinciách Južné Sulawesi a Severné Sulawesi. Tam sme zažili ďalšie skúšky viery.

Opäť pod zákazom

V roku 1965 pri pokuse o štátny prevrat prišli o život státisíce ľudí. Niektorí duchovní takzvaného kresťanstva sa zapojili do tohto politického boja a presviedčali ostatných, že Jehovovi svedkovia sú komunisti. Našťastie, úrady sa nedali len tak oklamať. Duchovní sa však nevzdali a ďalej svedkov ohovárali. Napokon, 25. decembra 1976, boli Jehovovi svedkovia zakázaní.

Krátko po oznámení tohto zákazu si okresný prokurátor v Manade predvolal Andrého do svojej kancelárie. „Viete, že Jehovovi svedkovia sú zakázaní?“ spýtal sa ho.

„Áno,“ znela Andrého odpoveď.

„Ste teda ochotný zmeniť svoje náboženstvo?“ pokračoval prokurátor.

André sa k nemu naklonil a rázne sa udrel do pŕs. „Môžete mi srdce vytrhnúť z hrude, ale nikdy ma neprinútite, aby som zmenil svoje náboženstvo,“ zahrmel.

Ohromený prokurátor sa spýtal: „Čo mám teda napísať do správy?“

„Napíšte, že som naďalej Jehovovým svedkom a že som nič zlé neurobil,“ povedal André.

„Musím skonfiškovať vašu literatúru,“ podotkol prokurátor.

V tú noc mladí svedkovia poodnášali literatúru z nášho domu a nechali tam len prázdne škatule. Pokračovali sme vo zvestovaní a používali sme pritom len Bibliu. Čo sa týka okresného prokurátora, už nikdy nám nerobil žiadne ťažkosti.

 Prežila som úžasný život!

S Andrém sme neskôr slúžili ako priekopníci v meste Surabaja na ostrove Jáva a tiež na ostrove Bangka pri juhovýchodnom pobreží Sumatry. V roku 1982 sme sa však zo zdravotných dôvodov museli vrátiť do Jakarty. Tam André v roku 2000 vo veku 85 rokov zomrel. Až do konca svojho života bol horlivým priekopníkom. Rok po jeho smrti bol zákaz zrušený.

Aký úžasný život som prežila! Teraz mám 93 rokov a vyše 70 rokov som strávila v priekopníckej službe. V roku 1937, keď som bola pokrstená, bolo v celej Indonézii len 25 Jehovových svedkov. Dnes ich je tu takmer 22 000! Som veľmi rada, že som mohla prispieť k tomuto veľkolepému vzrastu! Ale moja životná cesta sa len začala. Chcem verne slúžiť Bohu po celú večnosť.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 13]

„Som vojakom Božieho Kráľovstva a vojak nemôže slúžiť v dvoch armádach naraz“

[Zvýraznený text na strane 14]

„Môžete mi srdce vytrhnúť z hrude, ale nikdy ma neprinútite, aby som zmenil svoje náboženstvo“

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Miesta, kde sme žili a zvestovali

INDONÉZIA

Sulawesi

Manado

Sumatra

Bangka

Jáva

JAKARTA

Sukabumi

Bandung

Semarang

Surabaja

Timor

Kupang

[Obrázok na strane 15]

S Andrém v 70. rokoch 20. storočia

[Obrázky na strane 15]

Keď som mala 15 rokov, malá brožúrka „Kde sú mŕtvi?“ mi pomohla pochopiť, aká je biblická pravda