Kráľovná Alžbeta I. — bola jej vláda naozaj zlatým vekom?

UŽ ZA SVOJHO života sa stala legendou. O to, aby jej sláva neupadla do zabudnutia, sa dodnes starajú spisovatelia, básnici, dramatici a tvorcovia filmov. V posledných rokoch sa stala námetom veľkého množstva kníh a výstav. Pri jednom medzinárodnom prieskume bola zaradená medzi desiatich najvýznamnejších Britov. Reč je o anglickej kráľovnej Alžbete I.

Prečo táto panovníčka, známa medzi svojimi súčasníkmi ako „kráľovná panna“ a „dobrá kráľovná Bess“ ​(čo je v angličtine skrátená forma mena Alžbeta), stále púta pozornosť ľudí? Bola jej vláda naozaj zlatým vekom?

Dedí veľa problémov

Alžbeta Tudorová sa narodila v roku 1533 na veľké sklamanie svojho otca Henricha VIII., ktorý zúfalo túžil po mužskom potomkovi. Jej matke, Anne Boleynovej, druhej Henrichovej manželke, sa nepodarilo priviesť na svet syna. Henrich ju dal sťať na základe obvinení, ktoré mnohí považujú za vykonštruované. Alžbeta mala vtedy iba dva roky.

Henrich už predtým pretrhol zväzky s pápežom v Ríme a vyhlásil sa za najvyššiu hlavu anglikánskej cirkvi. Po jeho smrti v roku 1547 sa duchovní radcovia jeho malého syna Eduarda VI. pokúsili urobiť z Anglicka rýdzo protestantskú krajinu. Eduard zomrel už po šiestich rokoch panovania. Anglicko sa na krátky čas dostalo pod krutovládu kráľovnej Márie I., Alžbetinej nevlastnej sestry, a znovu sa stalo rímskokatolíckou krajinou. * V čase, keď sa v roku 1558 dostala 25-ročná Alžbeta na trón, bolo Anglicko nielen rozorvané náboženskými nepokojmi, ale aj takmer finančne zruinované. Stratilo svoje posledné dŕžavy vo Francúzsku a čelilo veľmi vážnemu nebezpečenstvu zo strany Španielska.

Alžbeta sa na začiatku panovania obklopila schopnými radcami. Niektorí strávili v jej službách väčšinu času jej 44-ročnej vlády. Prvý problém, ktorým sa zaoberala, bolo náboženstvo. Ako uvádza Národné múzeum námorníctva, rozhodla sa „znovu zaviesť reformáciu a vybudovať anglikánsku cirkev, ktorá by nebola ani katolícka, ani extrémne protestantská“. Keďže chcela upokojiť tých, ktorí nesúhlasili, aby bola hlavou cirkvi žena, nestala sa najvyššou hlavou cirkvi, ale jej najvyšším správcom. Potom parlament prijal zákon o jednote, v ktorom boli stanovené náuky a praktiky anglikánskej cirkvi, pričom ostali zachované niektoré katolícke obrady. Ako sa však dalo čakať, táto „stredná cesta“ nebola po vôli väčšine katolíkov ani nekompromisným protestantom, puritánom.

Alžbetinu myseľ ťažil aj iný problém, osobnejšieho charakteru. Ako si získať lojálnosť a úctu národa, ktorý sa ešte nespamätal z katastrofálnej vlády Márie I.? Rozhodla sa, že využije vo svoj prospech to, že je žena. Historik  Christopher Haigh vysvetľuje: „Na tróne bola Alžbeta kráľovnou pannou, cirkvi bola matkou, šľachticom tetou, členom rady hašterivou manželkou a dvoranom zvodkyňou. Jej tajomstvo spočívalo v tom, že ľud neustále uisťovala o svojej mimoriadnej láske. A tak ju aj ľud miloval alebo, lepšie povedané, opakovane mu to hovorila a zakrátko jej to uveril.“

Parlament sa nemohol dočkať, kedy sa Alžbeta vydá a privedie na svet protestantského dediča. Objavil sa prvý nápadník s modrou krvou a po ňom prichádzali ďalší. Alžbeta predstierala záujem a naťahovala dohadovanie manželstva celé mesiace, niekedy i roky a vo chvíli, keď to bolo politicky výhodné, zrušila zásnuby.

Keďže Alžbeta si v súvislosti s náboženstvom zvolila „umiernenú“ cestu, stala sa predmetom sprisahaní. Na vhodnú príležitosť čakala napríklad jej katolícka sesternica Mária Stuartová, ktorú katolícka Európa považovala za právoplatnú dedičku trónu po Márii I. Nebezpečenstvo z tejto strany sa zväčšilo v roku 1568, keď bola Mária zosadená zo škótskeho trónu a utiekla do Anglicka. Hoci bola v domácom väzení, čoskoro figurovala v katolíckych úkladoch na zvrhnutie protestantskej kráľovnej. Alžbeta však neoblomne odmietala dať ju usmrtiť. V roku 1570 pápež Pius V. vydal pápežskú bulu, ktorou Alžbetu exkomunikoval a oslobodil jej poddaných od povinnosti poslúchať ju. Nasledujúci pápež Gregor XIII. šiel ešte ďalej, keď vyhlásil, že by nebolo hriechom napadnúť Anglicko a násilne zvrhnúť kráľovnú. Situácia sa vyhrotila, keď bol odhalený úkladný plán Anthonyho Babingtona na zavraždenie Alžbety, do ktorého bola zapletená Mária. Alžbeta bola teraz nútená rozhodnúť, čo sa s Máriou stane. Napokon na naliehanie parlamentu dala v roku 1587 súhlas na jej popravu. Katolícku Európu to pobúrilo, najmä španielskeho kráľa Filipa II.

Smelá stratégia katolíckeho kráľa Filipa II.

Filip II., ktorý bol v tom období najmocnejším európskym panovníkom, chcel, aby Anglicko zostalo katolícke, a tak keď sa Alžbeta stala kráľovnou, požiadal ju o ruku. Ona však túto ponuku odmietla. Okrem toho anglickí korzári celé roky rabovali španielske lode a prístavy a podrývali tak postavenie Španielska ako koloniálnej veľmoci. Akoby toho nebolo dosť, Alžbeta podporovala Nizozemsko v jeho úsilí oslobodiť sa spod španielskej nadvlády. Máriina poprava bola pre Filipa poslednou kvapkou. Na podnet pápeža sa rozhodol využiť španielsku Armadu, obrovskú flotilu pozostávajúcu z viac než 130 lodí, s ktorou plánoval priplaviť sa k nizozemskému pobrežiu, nalodiť veľkú pozemnú armádu a potom sa preplaviť cez Lamanšský prieliv a napadnúť Anglicko. Skôr než bola flotila úplne zmobilizovaná, anglickí špióni plán odhalili. Alžbeta vyslala sira Francisa Draka s 30 loďami do španielskeho prístavu Cádiz, kde zničili viacero strategicky dôležitých plavidiel, čo Armadu na jeden rok zdržalo.

 Keď Armada v roku 1588 konečne opustila prístav, anglické námorníctvo už na ňu bolo pripravené. Španielska flotila napriek paľbe Angličanov preplávala bez vážnejšej ujmy cez Lamanšský prieliv a zakotvila vo francúzskom prístave Calais. V tú noc Angličania vyslali na more osem zápalných lodí. * Španielska flotila sa v panike rozptýlila a po intenzívnych bojoch ju juhozápadný vietor zavial z anglických vôd severne k Škótsku. V búrkach pri škótskom pobreží a na východe Írska polovica španielskych lodí stroskotala a ostatné, poškodené lode sa len s ťažkosťami vrátili do Španielska.

„Zlatý vek“ sa začína

Na začiatku Alžbetinej vlády nemalo Anglicko žiadne zámorské kolónie. Zato Španielsko získavalo obrovské bohatstvo z rozsiahlych území, ktoré dobylo v Severnej, Strednej a Južnej Amerike. Aj Anglicko chcelo získať niečo pre seba. Preto sa podnikaví odvážlivci vydali cez oceán, aby získali slávu a bohatstvo a našli nové obchodné cesty do Číny a na Ďaleký východ. Sir Francis Drake bol prvým námorným kapitánom, ktorý na vlastnej lodi podnikol plavbu okolo sveta. Pri plavbe na sever popri západnom pobreží Južnej a Severnej Ameriky raboval španielske lode naložené pokladmi. Sir Walter Raleigh v snahe podkopať výhradné právo Španielska na Nový svet podporoval pokusy o založenie kolónie na východnom pobreží Severnej Ameriky. Oblasť, na ktorú si robil nárok, nazval Virgínia na počesť anglickej kráľovnej panny. Hoci tieto prvé pokusy o založenie kolónie nevyšli, vyvolali v Anglicku záujem o ďalšie odvážne akcie. Keď španielska „neporaziteľná Armada“ utrpela porážku, anglickému loďstvu to dodalo odvahu. Alžbeta podporovala nové obchody s krajinami na opačnej strane zemegule, v juhovýchodnej Ázii. Tým boli položené základy britského impéria, ktoré malo ovládnuť územia na celej zemi. *

V Anglicku nastal rozmach vzdelávania. Otvárali sa nové školy, čo umožňovalo ďalším študentom preniknúť do sveta písaného slova. Hlad po literatúre spolu s pokrokom v tlači viedol ku kultúrnemu rozkvetu. V tomto období tvoril William Shakespeare a ďalší významní dramatici. Ľudia sa hrnuli do novootvorených divadiel na ich predstavenia. Poeti písali kvetnaté sonety a skladatelia vkladali do hudby nové prvky. Nadaní umelci maľovali prekrásne miniatúry kráľovnej a dvoranov. Nové preklady Biblie si nachádzali čestné miesto v kostoloch i v domácnostiach. Ale tieto zlaté časy netrvali dlho.

Zlatý vek stráca svoj lesk

Posledné roky Alžbetinej vlády sa vyznačovali problémami. Jej dôveryhodní radcovia už neboli nažive a ona udelila výsady len niekoľkým vyvoleným, čo na dvore vyvolalo neľútostnú rivalitu a dokonca vzburu, ktorá však bola potlačená. Jej kráľovstvo sa znovu nábožensky rozdelilo. Katolíci odmietali chodiť na protestantské  bohoslužby a čelili čoraz väčšiemu prenasledovaniu. Do konca jej vlády bolo popravených približne 200 kňazov a laikov. Aj puritáni boli väznení a popravovaní. V Írsku prepukla vzbura proti anglickej nadvláde a pokračovala vojna so Španielskom. Štyri roky za sebou bola slabá úroda, a tak sa mnoho ľudí ocitlo bez práce a z mnohých sa stávali tuláci. Pre rastúce ceny potravín vznikali pouličné nepokoje. Alžbeta stratila popularitu. Anglicko už svoju kráľovnú pannu nemilovalo.

Alžbeta postupne strácala chuť žiť a 24. marca 1603 zomrela ako posledná z kráľovského rodu Tudorovcov. Keď sa to národ dozvedel, bol zarazený, no večer už vítal nového monarchu vatrami a pouličnými oslavami. Konečne mali kráľa, škótskeho kráľa Jakuba VI., protestantského syna Márie Stuartovej. Ako anglický kráľ Jakub I. dosiahol tento vládca to, čo sa Alžbete nepodarilo — spojil dve kráľovstvá pod jedného panovníka. Prvotný optimizmus však čoskoro vystriedalo sklamanie a ľud začal s ľútosťou spomínať na časy za dobrej kráľovnej Bess.

Naozaj to bol zlatý vek?

Historici spočiatku Alžbetu velebili. Niekoľko rokov po tom, čo zomrela, opísal William Camden jej vládu ako zlatý vek pokroku, v ktorom kráľovná podnecovala ľud k veľkolepým skutkom. Celé stáročia tento pohľad v podstate nikto nespochybnil. Alžbetina sláva koncom 19. storočia ešte vzrástla, lebo jej bol prisudzovaný zrod britského impéria, ktoré v tom čase zaberalo štvrtinu sveta.

Niektorí dnešní historici nevidia Alžbetinu vládu tak ružovo. V knihe Oxford Illustrated History of Britain (Oxfordské ilustrované dejiny Británie) sa píše: „Alžbeta získala po smrti omnoho viac slávy, než jej za jej skutky skutočne prináležalo. Je úplne jasné, že jej vlastná propaganda... dlhý život, to, že sa zhodou okolností jej vláda prekrývala so shakespearovským obdobím, a to, že mala šťastie a porazila Armadu, nás očarilo natoľko, že jej aj my nekriticky vzdávame hlasnú chválu bez toho, aby sme brali do úvahy jednoduchú skutočnosť, že nenápadne umožnila, aby sa Anglicko vymklo spod kontroly.“ Historik Haigh, ktorý už bol citovaný, vysvetľuje, čo podnecovalo niektorých písať o kráľovnej priaznivo: „V roku 1603 bola Alžbeta v očiach mužov len pochabá stará žena, keďže túžobne očakávali kráľa z rodu Stuartovcov. V roku 1630, keď králi z rodu Stuartovcov ľud do značnej miery sklamali, stala sa stelesnením všetkých kráľovských cností.“

Alžbeta bola nepochybne výnimočnou ženou vo svete mužov. V kontakte s druhými vynikala vďaka svojej inteligencii, odhodlaniu a tiež vďaka pomoci ministrov, ktorí obratne režírovali jej prejavy a vystúpenia na verejnosti i to, ako sa obliekala a vyzerala na portrétoch, čím sa vytváralo dobré meno kráľovnej a vznikal obraz legendárneho zlatého veku.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 22]

„Alžbeta získala po smrti omnoho viac slávy, než jej za jej skutky skutočne prináležalo“

[Rámček/obrázok na strane 22]

 JOHN DEE A BRITSKÉ IMPÉRIUM

Alžbeta označila Johna Deeho (1527 – 1608/9) za svojho filozofa. Tento uznávaný matematik, zemepisec a astronóm sa veľmi zaujímal o astrológiu a okultizmus. Kráľovnej poradil, kedy je najvhodnejší deň na jej korunováciu, a na kráľovskom dvore mal svoje pôsobisko. Údajne to bol on, kto spopularizoval pojem „britské impérium“, a práve on pobádal Alžbetu, aby sa považovala za cisárovnú budúcej ríše, ktorá vznikne ovládnutím oceánov a kolonizáciou nových krajín. Preto učil bádateľov námornej navigácii, zvlášť keď hľadali severovýchodnú a severozápadnú cestu do Orientu, a stál za plánmi kolonizovať severoamerický kontinent.

[Prameň ilustrácie]

Fotografia s láskavým dovolením Britského múzea

[Obrázky na stranách 20, 21]

A. Anglické zápalné lode vyslané proti španielskej Armade B. Sir Francis Drake C. Kráľovná Alžbeta D. Divadlo Globe E. William Shakespeare

[Pramene ilustrácií]

A: z knihy The History of Protestantism (zv. III); B: ORONOZ; C: z knihy Heroes of the Reformation; D: z knihy The Comprehensive History of England (zv. II); E: Encyclopædia Britannica/11. vydanie (1911)

[Prameň ilustrácie na strane 19]

© The Bridgeman Art Library International