Je na vine náboženstvo?

JONATHAN SWIFT, duchovný a spisovateľ, ktorý žil začiatkom 18. storočia, napísal: „Máme práve toľko náboženstva, aby nás viedlo k nenávisti, ale nie dosť na to, aby sme sa vzájomne milovali.“ Veľa ľudí tvrdí, že náboženstvo skôr rozdeľuje, než spája. No nie každý s tým súhlasí.

Všimnite si napríklad, k akému záveru prišla skupina odborníkov z Katedry mierových štúdií na Bradfordskej univerzite v Spojenom Kráľovstve. Britská rozhlasová a televízna spoločnosť (BBC) ich požiadala, aby poskytli fundovanú odpoveď na otázku, či náboženstvá podnecujú k mieru alebo k vojne.

Vo výslednej správe, ktorá bola uverejnená, uviedli: „Keď sme preskúmali historické analýzy od rozličných odborníkov, prišli sme k záveru, že za posledných 100 rokov bolo iba málo skutočne náboženských vojen.“ Výskumný tím vysvetlil, že niektoré vojny, „ktoré sú v médiách a inde často vykresľované ako náboženské, čiže vojny zapríčinené náboženskými odlišnosťami, sú v skutočnosti nacionalistickými vojnami, vojnami s cieľom oslobodiť nejaké územie alebo vojnami vedenými v sebaobrane“.

Veľa ďalších ľudí však vyhlasuje, že duchovní svojím konaním, prípadne mlčaním, tolerovali či aktívne podporovali mnohé ozbrojené konflikty. Uvádzame niekoľko takých výrokov.

● „Zdá sa, že náboženstvo je spojené s násilím v podstate všade... V nedávnych rokoch prepuklo nábožensky motivované násilie medzi pravicovými kresťanmi v Spojených štátoch, pobúrenými moslimami a židmi na Blízkom východe, hádajúcimi sa hinduistami a moslimami v južnej Ázii a domorodými náboženskými komunitami v Afrike a Indonézii... Jednotlivci zapojení do týchto konfliktov sa opierajú o náboženstvo ako o zdroj svojej politickej identity a je pre nich ospravedlnením pomstychtivých ideológií.“ ​(Terror in the Mind of God—The Global Rise of Religious Violence [Teror v mysli Božej — globálny vzostup náboženského násilia])

● „Je paradoxné, že v národoch, kde sú ľudia zapálení pre náboženstvo, sa často dejú spoločensky najodpornejšie veci... Hoci je náboženstvo všadeprítomné, nezabránilo vysokej miere zločinnosti... Zdá sa, že dôkazy hovoria jasne: Ak chcete žiť v bezpečných, slušných, usporiadaných a ‚civilizovaných‘ podmienkach, vyhýbajte sa miestam so silným vplyvom náboženstva.“ ​(Holy Hatred [Svätá nenávisť])

● „Baptisti sú oveľa známejší svojou bojovnosťou než mierumilovnosťou... Keď v devätnástom storočí rozdeľovala denominácie i [americký] národ otázka otroctva a ďalšie okolnosti, baptisti Severu i baptisti Juhu sa za pojili do vojny a vnímali ju ako spravodlivú krížovú výpravu, pričom každý si myslel, že Boh je na jeho strane. Baptisti sa tiež stotožnili s nasadením národa vo vojnách s Anglickom (1812), Mexikom (1845) a Španielskom (1898). Vojnu s Mexikom a Španielskom ospravedlňovali ‚hlavne tým, že utláčaným ľuďom prinášajú náboženskú slobodu a otvárajú misionárom cestu na nové územia‘. Neznamená to, že baptisti by si viac priali vojnu ako mier, ale že keď sa vojna stala skutočnosťou, väčšina z nich ju podporovala a zapojila sa do nej.“ ​(Review and Expositor—A Baptist Theological Journal)

● „Dejepisci pozorujú, že náboženské dôvody boli motiváciou na boj vo väčšine historických období, takmer vo všetkých možných národoch a kultúrach a spravidla na oboch bojujúcich stranách. Otrepané výzvy, že ‚bohovia sú na našej strane‘, patrili k prvým a tým najúčinnejším, ktoré dávali podnet k vojne.“ ​(The Age of Wars of Religion, 1000-1650—An Encyclopedia of Global Warfare and Civilization [Obdobie náboženských vojen (1000 – 1650) — encyklopédia svetových vojen a civilizácií])

● „Náboženskí predstavitelia by sa... mali kritickejším okom pozrieť na to, že zlyhali v úlohe dobrých vodcov a nehlásili sa k základným hodnotám svojej viery... Je pravda, že všetky náboženstvá sa usilujú o mier, ale je otázne, či to vôbec nejaké náboženstvo dosiahlo.“ ​(Violence in God’s Name)

V priebehu dejín duchovenstvo všetkých hlavných cirkví takzvaného kresťanstva (katolíckej, pravoslávnej i protestantskej) zásobovalo armádu nespočetnými zástupmi kňazov a kaplánov, ktorí mali pozdvihnúť morálku vojenských jednotiek a modliť sa za mŕtvych či zomierajúcich — a to na oboch stranách ktoréhokoľvek konfliktu. Tým, že poskytovali takúto podporu, vlastne ospravedlňovali krviprelievanie a armádnym silám dávali svoje požehnanie.

Napriek tomu niekto azda povie, že náboženstvá nemožno obviňovať z toho, že sú vojny. Otázka však znie: Podarilo sa im niekedy zjednotiť ľudí?

[Rámček na strane 5]

„Reverend Dr. Charles A. Eaton, pastor Baptistickej cirkvi z Madison Avenue, včera zo svojej kazateľnice oznámil, že fara kostola bude slúžiť ako regrutačné stredisko, kam majú prísť muži, ktorí chcú vstúpiť do armády či do námorníctva.

Patril k desiatkam duchovných v meste, ktorí mali na pravidelných nedeľných bohoslužbách vojnové kázne a pobádali mužov i ženy, aby dokázali svoju vernosť národu a demokracii tým, že sa pri najbližšej príležitosti ponúknu pomôcť vo vojne. V mnohých kostoloch viseli zástavy.“ ​(„The New York Times“, 16. apríla 1917)