Môj život mi prináša to najväčšie uspokojenie

Rozpráva Herawati Neuhardtová

Narodila som sa v indonézskom meste Cirebon, známom svojimi batikovými látkami, ktoré sú zdobené ručne nanesenými motívmi sviežich farieb. Môj život misionárky sa v niektorých ohľadoch podobá tejto pestrofarebnej batike. Je plný zaujímavých stretnutí s rozmanitými kultúrami juhovýchodnej Ázie a južného Tichomoria. Rada vám o tom porozprávam viac.

MOJI rodičia sú Číňania narodení v Indonézii. V roku 1962, keď som mala desať rokov, začala mama študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Časom sa stala svedkyňou a postupne sa k nej pridal aj otec, ja a štyria moji súrodenci.

Dvere nášho domu boli vždy otvorené pre misionárov a cestujúcich dozorcov, ktorí navštevovali náš zbor, aby nás duchovne osviežili. Ich dobrý príklad a spoločné budujúce rozhovory vo mne zanechali trvalý dojem. Keď som mala 19 rokov, rozhodla som sa väčšinu svojho voľného času venovať kresťanskej službe. Asi rok nato som sa vydala za Josefa Neuhardta, misionára z Nemecka, ktorý prišiel do Indonézie v roku 1968. Po svadobnej ceste sme sa presťahovali na Sumatru, druhý najväčší ostrov z viac než 17 000 ostrovov Indonézie. Tam som sprevádzala Josefa v službe cestujúceho dozorcu, k čomu patrilo navštevovať zbory Jehovových svedkov.

Zvestovanie na Sumatre

Náš kraj, teda územie, kde sme slúžili, sa rozprestieral od rozpáleného rušného mesta Padang na západe Sumatry po prekrásne jazero Toba, obrovské sopečné jazero v kopcoch na severe Sumatry. Neskôr sme slúžili na juhu ostrova. Stále sme boli na cestách. Naším starým volkswagenom chrobákom sme sa trmácali džungľou po hrboľatých cestách, cez chatrné mosty postavené z kokosových paliem a popri čnejúcich sa sopkách, tak spiacich, ako aj činných. V noci sme spali na podlahe jednoduchých príbytkov v buši, kde nebola elektrina, kanalizácia ani kúpeľňa. Umývali sme sa v jazerách a riekach. Bol to jednoduchý život, ale čo sme na ňom milovali, boli ľudia. Srdečne nás vítali a hostili a mnohí prejavili záujem o Bibliu.

 Minangkabauovia žijúci v okolí Padangu, ktorí sú zväčša moslimovia, boli milo prekvapení, keď sme im v Biblii ukázali, že Boh je jeden, nie Trojica, ako tvrdia cirkvi takzvaného kresťanstva. (5. Mojžišova 6:4) Viacerí si s potešením vzali časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! a niektorí aj pekne duchovne napredovali. Bataci od jazera Toba sa väčšinou hlásia ku kresťanstvu a poznali Božie meno Jehova, lebo sa nachádza v ich Biblii. (Žalm 83:18) No potrebovali ešte lepšie pochopiť, akým je Jehova Bohom a aký má zámer s ľudstvom. Mnohí uvítali možnosť študovať Bibliu a stali sa horlivými zvestovateľmi kresťanského učenia.

Biblia pôsobí na srdce Jávanov

V roku 1973 sme boli poslaní na ostrov Jáva, ktorý je asi taký veľký ako polovica Veľkej Británie a v tom čase bol domovom vyše 80 miliónov ľudí. * O dobrom posolstve sme tam mohli hovoriť s Jávanmi, Číňanmi i Sundmi.

Keďže som vyrastala v čínsko-indonézskom prostredí, ovládala som viacero jazykov, medziiným jávčinu, sundčinu, indonézštinu a tiež angličtinu. A tak som sa veľakrát mohla s ľuďmi zaujímavo pozhovárať o Biblii v ich rodnom jazyku.

V Jakarte, hlavnom meste Indonézie ležiacom na ostrove Jáva, som mohla porozprávať o nádeji na večný život na rajskej zemi jednému zronenému 19-ročnému dievčaťu. Keď som jej čítala z Biblie, rozplakala sa. „Ďakujem, teta, že ste mi o tom povedali,“ vyjadrila sa, pričom použila oslovenie, ktoré značí náklonnosť a úctu. Dodala: „Do zajtra potrebujem ešte 1,5 milióna rupií [asi 115 eur], aby som si mohla zaplatiť univerzitu. Uvažovala som, že ich získam za svoje panenstvo. Predtým, ako ste prišli, som sa modlila o radu. Teraz mám odpoveď. Rozhodla som sa, že štúdium odložím a zostanem mravne čistá.“ Toto dievča s radosťou prijalo ďalšiu duchovnú pomoc.

Nielen ona, ale aj mnohí ďalší Jávania, medzi nimi aj Sundovia a Číňania, uviedli svoj život do súladu s vynikajúcimi normami z Božieho Slova. To im prinieslo ozajstný vnútorný pokoj a šťastie, presne tak, ako to sľúbil Boh. (Izaiáš 48:17, 18)

Kalimantan, domov Dajakov

Z Jávy sme sa s Josefom presťahovali do Kalimantanu, indonézskej provincie ostrova Borneo. Po Grónsku a Novej Guinei je to tretí najväčší ostrov sveta. Toto územie hustých džunglí, drsných kopcov a dravých riek je domovom Číňanov, Malajzijčanov vyznávajúcich  islam a domorodých Dajakov, ktorí zväčša žijú pri riekach a kedysi boli neľútostnými lovcami lebiek.

Za odľahlými komunitami Dajakov sme cestovali predovšetkým loďou či kanoe po riekach vinúcich sa nedotknutou džungľou. Na ich brehoch sa vyhrievali krokodíly, zo stromov na nás hľadeli opice a vtáky predvádzali svoje pestré perie. Misionárska služba tam bola naozaj jedným veľkým dobrodružstvom!

Rodiny Dajakov bývali prevažne v domoch na koloch, vyrobených z materiálov, ktoré ponúkala džungľa. Niektoré príbytky boli malé, v iných, takzvaných dlhých domoch žilo viacero rodín. Veľa z nich nikdy nevidelo Európana, a tak bol Josef miestnou raritou. Deti bežali po dedine, vykrikujúc: „Pastor! Pastor!“ Ľudia sa potom zbiehali vypočuť si, čo im tento biely kazateľ chce povedať. Josef sa s nimi dorozumieval cez miestnych svedkov, ktorí ho tlmočili a potom s mnohými záujemcami dohovorili biblické štúdiá.

V Papue-Novej Guinei

Pod narastajúcim vplyvom našich náboženských odporcov indonézska vláda v decembri 1976 zakázala dielo Jehovových svedkov. Preto sme boli s Josefom poslaní do Papuy-Novej Guiney.

Keď sme prišli do hlavného mesta Port Moresby, urobili sme si dvojmesačný jazykový kurz v miestnom obchodnom jazyku hiri motu. Potom sme šli na Daru, malý ostrov v odľahlej západnej provincii. Tam som stretla Eunice, statnú, veľmi prívetivú ženu, ktorá mala zuby pokryté červeno-čiernym povlakom, pretože roky žula betelové orechy. Keď sa dozvedela, že Boh si praje, aby boli jeho služobníci telesne, mravne i duchovne čistí, vzdala sa tohto škodlivého návyku a stala sa vernou kresťankou. (2. Korinťanom 7:1) Vždy, keď som videla, ako pokorní ľudia uplatňujú biblické pravdy, ešte viac som si uvedomila, aké výstižné sú slová Žalmu 34:8: „Okúste a viďte, že Jehova je dobrý.“

O nejaký čas bol Josef znovu poverený, aby slúžil ako cestujúci dozorca, a tak sme navštívili takmer každý kút Papuy-Novej Guiney, v ktorej sa hovorí asi 820 jazykmi. Aby sme sa mohli porozprávať s väčším počtom ľudí, pridali sme si do zbierky ďalší jazyk: tok pisin, spoločný dorozumievací jazyk tamojších obyvateľov. Do dedín a mestečiek sme sa dostávali pešo, autom, člnom, kanoe či malým lietadlom, pričom sme museli zvládať horúce dusné podnebie, nálety komárov a opakované záchvaty malárie.

Potom prišiel rok 1985 a my sme prijali nové poverenie. Boli sme poslaní ako misionári na Šalamúnove ostrovy východne od Papuy-Novej Guiney. Tam sme pracovali v odbočke Jehovových svedkov a okrem toho sme cestovali po súostroví, aby sme povzbudzovali zbory a navštevovali kresťanské zjazdy. Znovu bola pred nami úloha naučiť sa nový jazyk, tentoraz pidgin Šalamúnových ostrovov. No aká to bola radosť rozprávať sa s tamojšími obyvateľmi, ktorí milovali Bibliu!

Moja najťažšia cesta

V roku 2001 bol zákaz Jehovových svedkov v Indonézii zrušený a my sme sa s Josefom vrátili do Jakarty. Krátko nato však môjmu drahému manželovi diagnostikovali zhubný melanóm, agresívnu formu rakoviny kože. Cestovali sme preto do jeho domoviny, do Nemecka, aby sa podrobil liečbe. No žiaľ, v roku 2005, na naše 33. výročie svadby, zaspal spánkom smrti a čaká na vzkriesenie v raji v novom svete. (Ján 11:11–14) Mal 62 rokov a 40 rokov sa v plnej miere venoval tomu, aby v duchovnom ohľade pomáhal druhým.

Ja som sa vrátila do Jakarty, kde ďalej slúžim ako misionárka. Môj manžel mi veľmi chýba. Ale keď druhým hovorím o vzácnych pravdách z Božieho Slova, pomáha mi to lepšie znášať túto stratu. Kresťanská služba ma hlboko napĺňa a dáva môjmu životu zmysel. Môžem úprimne povedať, že Jehova mi dal ten najzaujímavejší život, život, ktorý mi prináša to najväčšie uspokojenie.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 25]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

INDONÉZIA

Jáva

JAKARTA

Cirebon

Sumatra

Padang

jazero Toba

Borneo

PAPUA-NOVÁ GUINEA

PORT MORESBY

Daru

ŠALAMÚNOVE OSTROVY

[Obrázok na strane 26]

Herawati so ženou, ktorej na Šalamúnových ostrovoch pomáhala spoznať Bibliu, a jej deťmi

[Obrázok na strane 26]

S Josefom v Holandsku, krátko pred jeho smrťou v roku 2005