„Najvýkonnejší stroj na učenie v celom vesmíre“

MOZOG bábätka bol označený za „najvýkonnejší stroj na učenie v celom vesmíre“. A oprávnene. Len čo dieťa príde na svet, jeho mozog je pripravený prijímať všetky podnety okolo seba — zrakové, zvukové i hmatové. *

Novorodenca fascinujú predovšetkým ľudia: ich tváre, hlasy, dotyky. Penelope Leachová v knihe Babyhood (Útle detstvo) uvádza: „Mnoho štúdií sa venovalo tomu, čo najskôr pritiahne zrak novorodenca, ktoré zvuky ho upútajú a zaujmú a ktoré vnemy by chcel pocítiť znovu. Toto všetko mu môže najčastejšie a najochotnejšie poskytnúť starostlivá dospelá ľudská bytosť.“ Neprekvapuje teda, že vo vývoji dieťaťa zohrávajú rodičia nenahraditeľnú úlohu!

„Hovorieval som ako batoľa“

Rodičia i detskí lekári žasnú, ako sa novorodenec dokáže naučiť jazyk len tým, že počúva ľudí okolo seba. Vedci zistili, že už za niekoľko dní si zvykne na matkin hlas a reaguje naň viac ako na hlas iných. Za niekoľko týždňov vie rozlíšiť zvuky charakteristické pre jazyk jeho rodičov od iných jazykov. A za niekoľko mesiacov dokáže rozlišovať  jednotlivé slová, a tak rozoznať normálnu reč od nezrozumiteľných zvukov.

Apoštol Pavol napísal: „Keď som bol batoľa, rozprával som ako batoľa.“ ​(1. Korinťanom 13:11, Modern King James Version) Ako rozpráva batoľa? Zvyčajne nesúvislým brblaním. Je to len bľabotanie? Vôbec nie! V knihe, ktorá sa zaoberá vývojom mozgu u detí do päť rokov, Dr. Lise Eliotová poukazuje na to, že „motorika reči je zložitá, lebo rozprávanie si vyžaduje rýchlu koordináciu desiatok svalov ovládajúcich pery, jazyk, podnebie a hrtan“. Dodáva: „Hoci sa môže zdať, že bľabotanie je len roztomilý spôsob, ako upútať pozornosť, v skutočnosti je to mimoriadne dôležitý nácvik zložitej gymnastiky rečových orgánov.“

Rodičia reagujú na brblanie svojho dieťatka tak, že naň začnú živo rozprávať. To má tiež zmysel, lebo ho tým podnecujú reagovať. Pri tejto obojstrannej výmene si dieťa osvojuje základy konverzácie a táto zručnosť mu bude užitočná po zvyšok života.

Zmena úloh

Keď sú deti malé, rodičia majú každý deň plné ruky práce, aby uspokojili ich potreby. Dieťatko zaplače a už niekto beží nakŕmiť ho. Dieťatko zaplače a už niekto beží prebaliť ho. Dieťatko zaplače a už niekto beží vziať si ho na ruky. Táto mimoriadna starostlivosť je namieste a je nevyhnutná. Je to hlavná náplň práce rodiča v úlohe opatrovníka. (1. Tesaloničanom 2:7)

Preto je len prirodzené, keď si dieťa myslí, že je stredobodom vesmíru a že dospelí, predovšetkým rodičia, existujú len preto, aby splnili všetky jeho želania. Samozrejme, že to nie je pravda, ale jeho pocity sú úplne normálne. Nezabudnite, že viac ako rok to tak aj naozaj bolo. Cíti sa ako vládca ríše, v ktorej žijú veľkí ľudia a ich úlohou je slúžiť mu. Rodinný poradca John Rosemond píše: „Táto nereálna predstava vznikne v priebehu ani nie dvoch rokov, no trvá aspoň šestnásť rokov, kým sa uvedie na pravú mieru! Je paradoxné, že je to rodič, kto u dieťaťa túto nereálnu predstavu vytvorí a kto má potom za úlohu jeho vzdušný zámok jemne, ale predsa, zbúrať.“

Asi v dvoch rokoch sa tento vzdušný zámok predsa len začne rozplývať, lebo rodič sa mení z opatrovníka na učiteľa. Teraz si dieťa uvedomuje, že rodičia sa mu už nepodriaďujú, ale očakávajú, že sa podriadi ono. Vláda dieťaťa padla a nový režim mu nemusí vyhovovať. Nechce prijať túto skľučujúcu skutočnosť a je odhodlané boj nevzdať. Ako sa to prejaví?

 Keď deti robia scény

Vo veku asi dvoch rokov sa mnohým batoľatám úplne zmení správanie. Často sú s tým spojené náhle prejavy mrzutosti známe ako záchvaty zlosti. Toto obdobie mnohí rodičia označujú za príšerné. Z ničoho nič sa stanú najobľúbenejšími slovami „nie“ a „nechcem“. Dieťa bojuje so svojimi rozporuplnými pocitmi, a preto môže byť nešťastné zo seba i z rodičov. Chce, aby ste pri ňom neboli, a zároveň chce, aby ste mu boli nablízku. Rodičia sú z toho zmätení, pretože nechápu, čo sa deje, a na dieťa akoby nič neplatí. Čo je vlastne vo veci?

Zamyslime sa nad radikálnou zmenou, ktorá v živote batoľaťa nastala. Ešte prednedávnom stačilo, aby zafňukalo, a dospelí k nemu pribehli. Teraz začína chápať, že jeho „vláda“ bola iba dočasná a že niektoré veci bude musieť robiť samo. Stále viac a viac chápe, že sa musí naučiť podriaďovať tak, ako to zhŕňa biblický výrok: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom.“ ​(Kolosanom 3:20)

V tomto náročnom období musia rodičia držať opraty autority pevne v rukách. Ak to budú robiť pevným a zároveň láskavým spôsobom, dieťa si na svoju novú úlohu postupne zvykne. Tým sa vytvoria podmienky, aby rodičia mohli vidieť ďalšie úžasné premeny osobnosti dieťaťa.

Budovanie osobnosti

Rozpoznať slová a napodobniť reč dokážu aj zvieratá, ba aj stroje. Ale iba človek sa dokáže zamyslieť nad svojím konaním a zhodnotiť sa. A tak už okolo dvoch či troch rokov batoľa dokáže pociťovať pýchu, hanbu, vinu a rozpaky. Je to jedno z prvých štádií vývoja, ktorého výsledkom je dospelý človek s morálnymi zásadami, schopný stáť za tým, čo je správne, aj keď ľudia okolo neho konajú nesprávne.

Približne v tomto čase rodičov nadchne ďalšia úchvatná premena. Ich dieťatko začína vnímať pocity druhých. Hoci ako dvojročné sa hrávalo iba popri iných deťoch, odteraz sa zrejme bude hrávať s nimi. Vie tiež zistiť, čo sa rodičom páči, a chce im urobiť radosť. Preto sa pravdepodobne bude dať ľahšie usmerňovať.

Od troch rokov sa dieťa výnimočne rýchlo učí rozlišovať správne od nesprávneho, dobré od zlého. Práve teraz je ten najvhodnejší čas, aby ho rodičia viedli s cieľom vychovať z neho zodpovedného človeka.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 5]

Za niekoľko dní si novorodenec zvykne na matkin hlas a reaguje naň viac ako na hlas iných ľudí

[Zvýraznený text na strane 6]

Od troch rokov sa dieťa výnimočne rýchlo učí rozlišovať správne od nesprávneho, dobré od zlého

[Rámček na strane 6]

ČO JE PRÍČINOU NEUSTÁLEJ ZLOSTI

„Niektorí rodičia si myslia, že ich dieťa má záchvaty zlosti, lebo urobili chybu v tom, ako zareagovali na jeho požiadavky,“ píše John Rosemond v knihe New Parent Power (Autorita rodičov — nové vydanie). „Keďže si myslia, že sú na vine, zdá sa im logické svoju chybu čo najrýchlejšie odčiniť. Preto ak predtým povedali nie, teraz povedia áno. Alebo ak ho za niečo vybili po zadku, utíšia si svedomie tým, že mu vyhovejú v ešte väčšej miere, ako pôvodne chcelo. A funguje to. Zlosť pominie, rodičia si vydýchnu. Dieťa sa však naučí, že si takto niečo vydobyje, a tak začne robiť väčšie scény a častejšie.“