Kapitola 2

Boj Biblie o prežitie

Je veľa nití dokladov, ktoré dokazujú, že Biblia skutočne je Božie Slovo. Každá niť je silná, ale keď sa spoja všetky dohromady, sú nepretrhnuteľné. V tejto i v nasledujúcej kapitole budeme rozoberať len jednu takú niť dokladov: dejiny Biblie ako knihy. Pravdou je, že už samo zachovanie tejto význačnej knihy až dodnes je vlastne zázrak. Zvážte tieto fakty sami.

1. Aké podrobnosti o Biblii poznáme?

BIBLIA nie je len nejaká kniha. Je to bohatá knižnica skladajúca sa zo 66 kníh, medzi ktorými sú krátke i dosť dlhé knihy obsahujúce zákony, proroctvá, dejiny, poéziu, rady a veľa iného. Prvých 39 kníh bolo napísaných stáročia pred narodením Krista a napísali ich — väčšinou v hebrejskom jazyku — verní Židia čiže Izraeliti. Táto časť sa často nazýva Starý zákon. Posledných 27 kníh bolo napísaných v gréčtine; ich pisateľmi boli kresťania a sú bežne známe ako Nový zákon. Podľa dokladov obsiahnutých priamo v samej Biblii i podľa najstarších tradícií bolo týchto 66 kníh písaných asi počas 1600 rokov,  počínajúc obdobím, keď bol prevládajúcou mocnosťou Egypt, a končiac obdobím, keď bol pánom sveta Rím.

Iba Biblia prežila

2. a) V akej situácii bol Izrael, keď sa začala písať Biblia? b) Aké ďalšie písané diela boli vytvorené v tom istom časovom období?

² Pred viac ako 3000 rokmi, keď sa začalo s písaním Biblie, bol Izrael len jedným malým národom medzi mnohými národmi Stredného východu. Ich Bohom bol Jehova, kým okolité národy mali ohromujúce množstvo bohov a bohýň. V tom období Izraeliti neboli jediní, kto písal náboženskú literatúru. Aj ďalšie národy vytvárali písané diela, ktoré odzrkadľovali ich náboženstvo a ich národné hodnoty. Napríklad akkadská legenda o Gilgamešovi z Mezopotámie a texty z Ras Šamry v ugaritčine (jazyku, ktorým sa hovorilo v oblasti dnešnej severnej Sýrie) boli nepochybne veľmi populárne. K rozšírenej literatúre tých čias patrili aj diela ako Ipu-werove napomenutia a Proroctvo Nefer-rohua v egyptskom jazyku, sumerské hymny  určené rôznym božstvám a prorocké diela v akkadčine.¹

3. Čo ukazuje, že Biblia je odlišná od ostatnej náboženskej literatúry vytvorenej na Strednom východe v tom istom období?

³ Všetky tieto diela Stredného východu však postihol rovnaký osud. Upadli do zabudnutia a aj jazyky, v ktorých boli napísané, zanikli. Len v nedávnych rokoch sa archeológovia a filológovia dozvedeli o ich existencii a zistili, ako ich čítať. Naproti tomu prvé písané knihy hebrejskej Biblie prežili až do našej doby a ľudia ich bežne čítajú. Učenci niekedy tvrdia, že hebrejské knihy Biblie boli nejako odvodené od týchto starovekých literárnych diel. Ale skutočnosť, že toľko týchto diel upadlo do zabudnutia, kým hebrejská Biblia prežila, ukazuje, že Biblia je výrazne odlišná.

Strážcovia slova

4. Aké vážne problémy Izraelitov mohli zdanlivo ohroziť prežitie Biblie?

⁴ Uvedomme si však, že z ľudského hľadiska prežitie Biblie nebolo niečím samozrejmým. Komunity, v ktorých vznikala, znášali také ťažké skúšky a taký krutý útlak, že jej prežitie až do našej doby je naozaj pozoruhodné. V rokoch pred Kristom boli Židia, ktorí napísali Hebrejské  Písma („Starý zákon“), pomerne malým národom. Bývali v nebezpečnej oblasti, uprostred mocných politických štátov, ktoré medzi sebou súperili o nadvládu. Izrael musel bojovať o svoju existenciu proti celému radu národov, ako boli Filištínci, Moábčania, Ammónčania a Edomčania. V období, keď boli Hebreji rozdelení na dve kráľovstvá, krutá Asýrska ríša vlastne zmietla z povrchu zeme severné kráľovstvo, kým Babylončania zas zničili južné kráľovstvo a vzali ľud do zajatia, z ktorého sa po 70 rokoch vrátil len ostatok.

5, 6. Aké pokusy ohrozovali samu existenciu Hebrejov ako národa?

⁵ Existujú dokonca správy o pokusoch o genocídu Izraelitov. Ešte za dní Mojžiša faraón nariadil, aby boli zavraždení všetci novorodení izraelskí chlapci. Keby bolo jeho nariadenie uskutočnené, hebrejský národ by bol zanikol. (2. Mojžišova 1:15–22) Oveľa neskôr, keď sa Židia dostali pod perzskú nadvládu, naplánovali ich nepriatelia schválenie zákona, ktorého cieľom bolo vyhubiť Židov. (Ester 3:1–15) Neúspech tohto úkladného plánu sa ešte stále oslavuje na židovský sviatok Purim.

⁶ A ešte neskôr, keď boli Židia podriadení Sýrii, kráľ Antiochos IV. sa veľmi snažil helenizovať židovský národ a nútil ho, aby dodržiaval grécke zvyky a uctieval gréckych bohov. Ani on nemal úspech. Kým väčšina národnostných skupín v okolí Židov sa postupne stratila zo svetovej scény, Židia prežili a neboli ani vyhubení, ani  nesplynuli s inými národmi. A Hebrejské Písma Biblie prežili s nimi.

7, 8. Ako bolo prežitie Biblie ohrozené počas prenasledovania kresťanov?

⁷ Kresťania, ktorí napísali druhú časť Biblie („Nový zákon“), boli takisto utláčanou skupinou. Ich vodca, Ježiš, bol zabitý ako obyčajný zločinec. V prvých rokoch po jeho smrti sa židovské autority v Palestíne snažili umlčať jeho nasledovníkov. Keď sa kresťanstvo rozšírilo do iných krajín, Židia ich prenasledovali v snahe zabrániť im v ich misionárskej práci. — Skutky 5:27, 28; 7:58–60; 11:19–21; 13:45; 14:19; 18:5, 6.

⁸ V čase Neróna sa postoj rímskych autorít, ktoré boli spočiatku tolerantné, zmenil. Tacitus bol hrdý na „najvyberanejšie tresty“, ktorými stíhal kresťanov tento krutý cisár, a byť kresťanom sa odvtedy považovalo za hrdelný zločin.² V roku 303 n. l. cisár Dioklecián podnikol kroky priamo proti Biblii. V snahe zlikvidovať kresťanstvo nariadil, aby boli všetky kresťanské Biblie spálené.³

9. Čo by sa stalo, keby vyhladzovacie kampane proti Židom a kresťanom boli úspešné?

⁹ Tieto kampane útlaku a genocídy boli skutočnou hrozbou pre prežitie Biblie. Keby Židia dopadli tak ako Filištínci a Moábčania alebo keby  úsilie najprv židovských a potom rímskych autorít zlikvidovať kresťanstvo bolo úspešné, kto by napísal a uchoval Bibliu? Našťastie, strážcovia Biblie — najprv Židia a potom kresťania — neboli vyhladení, a Biblia prežila. Bola tu však ďalšia vážna hrozba — ak nie ohrozenie prežitia, potom prinajmenšom ohrozenie rýdzosti Biblie.

Chybné odpisy

10. Ako bola Biblia pôvodne zachovávaná?

¹⁰ Mnohé spomenuté staroveké diela, ktoré nakoniec upadli do zabudnutia, boli vyryté do kameňa alebo vytlačené na trvanlivých hlinených tabuľkách. S Bibliou to bolo inak. Pôvodne bola napísaná na papyruse alebo na pergamene — materiáloch, ktoré sa oveľa skôr znehodnotia. Preto rukopisy pôvodných pisateľov už dávno, dávno zanikli. Ako bola teda Biblia zachovaná? Prácnym ručným odpisovaním boli vytvorené nespočetné tisíce odpisov. To bol bežný spôsob reprodukcie kníh pred vynájdením tlačiarenskej techniky.

11. Čo sa nevyhnutne stane, keď sa rukopisy rozmnožujú ručne?

¹¹ S ručným odpisovaním je však spojené jedno nebezpečenstvo. Sir Frederic Kenyon, slávny archeológ a knihovník Britského múzea, vysvetlil: „Ešte nebola stvorená ľudská ruka a ľudský mozog, ktoré by mohli odpísať celé dlhé dielo absolútne bez chyby... Do odpisu sa nutne museli vlúdiť chyby.“⁴ Keď sa do odpisu vlúdila chyba, opakovala sa, keď sa tento rukopis stal základom pre ďalšie odpisy. Keď sa v priebehu dlhého  časového obdobia urobilo veľa odpisov, vlúdilo sa do nich mnoho ľudských chýb.

12, 13. Kto sa ujal zodpovednosti za zachovanie textu Hebrejských Písiem?

¹² Vzhľadom na to, že bolo urobených mnoho tisíc odpisov Biblie, ako vieme, že sa pritom Biblia nezmenila na nepoznanie? Vezmime si ako príklad hebrejskú Bibliu, „Starý zákon“. V druhej polovici šiesteho storočia pred n. l., keď sa Židia vrátili z babylonského zajatia, skupina hebrejských učencov známa ako soferim, „znalci Písma“, sa stala správcom textu hebrejskej Biblie a ich zodpovednosťou bolo odpisovať tieto Písma, aby sa mohli používať pri verejnom i súkromnom uctievaní. Boli to profesionáli s vysokou motiváciou a ich práca mala tú najvyššiu kvalitu.

¹³ Od siedmeho do desiateho storočia nášho letopočtu v práci soferim pokračovali masoreti. Ich meno pochádza z hebrejského slova znamenajúceho „tradícia“ a boli to v podstate tiež odpisovači poverení úlohou zachovať tradičný hebrejský text. Masoreti boli veľmi pedantní. Napríklad odpisovač musel ako predlohu používať náležite overený odpis a nemohol písať nič spamäti. Každé písmeno musel pred odpísaním skontrolovať.⁵ Profesor Norman K. Gottwald uvádza: „Určitú predstavu o starostlivosti, s akou si plnili svoje zodpovednosti, nám dáva rabínska požiadavka, podľa ktorej mali byť všetky nové rukopisy znova prečítané a chybné odpisy ihneď zničené.“⁶

14. Aký objav umožnil overiť, ako soferim a masoreti odovzdávali text Biblie?

¹⁴  S akou presnosťou soferim a masoreti odovzdávali text ďalej? Do roku 1947 bolo ťažké odpovedať na túto otázku, keďže najstaršie kompletné hebrejské rukopisy, ktoré boli k dispozícii, pochádzali z desiateho storočia nášho letopočtu. V roku 1947 sa však v jaskyniach v blízkosti Mŕtveho mora našli veľmi staré fragmenty rukopisov vrátane častí kníh hebrejskej Biblie. Početné fragmenty sú datované do obdobia pred Kristom. Učenci porovnali tieto texty s existujúcimi hebrejskými rukopismi, aby overili presnosť odovzdania textu. Aký bol výsledok tohto porovnania?

15. a) Aký bol výsledok porovnania rukopisu Izaiášovho zvitku od Mŕtveho mora s masoretským textom? b) Čo by sme mali vyvodiť zo skutočnosti, že niektoré rukopisy nájdené pri Mŕtvom mori obsahujú určité textové odchýlky? (Pozri poznámku pod čiarou.)

¹⁵ Jedným z najstarších diel, ktoré tu boli objavené, bola kompletná kniha Izaiáš a podobnosť tohto textu s masoretskou Bibliou, ktorú máme dnes, je udivujúca. Profesor Millar Burrows píše: „Mnoho rozdielov medzi [nedávno objaveným] Izaiášovým zvitkom z [kláštora] Sv. Marka a masoretským textom možno vysvetliť ako chyby pri odpisovaní. Odhliadnuc od toho sa text ako celok pozoruhodne zhoduje s textom stredovekých rukopisov. Taká zhoda v rukopise, ktorý je o toľko starší, je presvedčivým svedectvom o celkovej presnosti tradičného textu.“⁷ Burrows dodáva: „Je obdivuhodné,  že v priebehu asi tisícročia došlo v tomto texte k takým malým zmenám.“ *

16, 17. a) Prečo si môžeme byť istí, že text Kresťanských gréckych Písiem je spoľahlivý? b) Čo potvrdil Sir Frederic Kenyon o texte Gréckych Písiem?

¹⁶ Tú časť Biblie, ktorú po grécky napísali kresťania, takzvaný Nový zákon, odpisovali ľudia, ktorí pripomínali skôr nadaných amatérov než vysoko vzdelaných profesionálnych soferim.  Ale keďže pracovali pod hrozbou trestu zo strany autorít, pristupovali k svojej práci seriózne. A o tom, že text, ktorý máme dnes, je v podstate rovnaký ako ten, ktorý napísali pôvodní pisatelia, nás uisťujú dve skutočnosti. Po prvé, rukopisy, ktoré máme, sa datujú oveľa bližšie k času napísania originálu, než je to v prípade hebrejskej časti Biblie. Dokonca jeden fragment Jánovho evanjelia pochádza z prvej polovice druhého storočia, čo je menej ako 50 rokov odtedy, čo Ján pravdepodobne napísal svoje evanjelium. Po druhé, už len počet rukopisov, ktoré sa zachovali, poskytuje silné svedectvo o rýdzosti textu.

¹⁷ Sir Frederic Kenyon to potvrdil slovami: „Nemožno ani dostatočne zdôrazniť, že text Biblie je v podstate spoľahlivý. Je to tak najmä v prípade Nového zákona. Rukopisov Nového zákona, jeho raných prekladov a citátov, ktoré z neho použili najstarší pisatelia Cirkvi, je toľko, že je prakticky isté, že v niektorom z týchto starovekých prameňov je zachované správne znenie každej spornej pasáže. To nemožno povedať o žiadnej inej starovekej knihe na svete.“¹⁰

Ľudia a ich jazyky

18, 19. Ako sa stalo, že Biblia nezostala len v tých jazykoch, v ktorých bola pôvodne napísaná?

¹⁸ Aj pôvodné jazyky, v ktorých bola Biblia napísaná, sa v priebehu času ukázali ako prekážka, ktorá ohrozovala jej prežitie. Prvých 39 kníh bolo napísaných väčšinou v hebrejčine, jazyku Izraelitov. Ale hebrejčina nebola nikdy všeobecne známa. Keby Biblia zostala v tomto jazyku, nikdy by nemohla mať vplyv na nikoho okrem  židovského národa a niekoľkých cudzincov, ktorí vedeli čítať po hebrejsky. No v treťom storočí pred n. l. sa na úžitok Hebrejov žijúcich v Alexandrii v Egypte začalo s prekladom hebrejskej časti Biblie do gréčtiny. Gréčtina bola vtedy medzinárodným jazykom. Tak sa hebrejská Biblia stala ľahko dostupnou aj Nežidom.

¹⁹ Keď prišiel čas, aby bola napísaná druhá časť Biblie, gréčtina bola ešte stále bežne používaným jazykom, takže posledných 27 kníh Biblie bolo napísaných v tomto jazyku. Ale nie každý rozumel po grécky. Preto sa čoskoro začali objavovať preklady hebrejskej i gréckej časti Biblie v jazykoch, ktoré sa v tých prvých storočiach bežne používali, napríklad v sýrskom, koptskom, arménskom, gruzínskom, gótskom a etiópskom. Oficiálnym jazykom Rímskej ríše bola latinčina a latinských prekladov vznikalo toľko, že musel byť daný pokyn na vytvorenie „autorizovaného prekladu“. Ten bol dokončený okolo roku 405 n. l. a stal sa známym ako Vulgáta (čo znamená „ľudový“ alebo „všeobecne rozšírený“).

20, 21. Aké prekážky ohrozovali prežitie Biblie a prečo mohli byť prekonané?

²⁰ Takže napriek mnohým prekážkam Biblia prežila až do prvých storočí nášho letopočtu. Tí,  ktorí ju písali, patrili k opovrhovaným a prenasledovaným menšinám, ktorým sa ťažko žilo v nepriateľskom svete. V procese odpisovania sa ľahko mohlo stať, že by bol text Biblie značne skreslený, ale nestalo sa tak. Navyše, Biblia unikla nebezpečenstvu, že by bola dostupná len ľuďom, ktorí hovoria určitými jazykmi.

²¹ Prečo musela Biblia tak ťažko bojovať o prežitie? Biblia sama hovorí: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ ​(1. Jána 5:19) Vzhľadom na to by sa dalo očakávať, že svet bude mať nepriateľský postoj k zverejňovanej pravde. A tak to aj bolo. Prečo teda Biblia prežila, keď toľko iných literárnych diel, ktoré ani nepostihlo toľko ťažkostí, upadlo do zabudnutia? Biblia odpovedá aj na to. Hovorí: „Jehovov výrok trvá navždy.“ ​(1. Petra 1:25) Ak Biblia skutočne je Slovom od Boha, žiadna ľudská sila ju nedokáže zničiť. A to sa ukazovalo ako pravdivé počas celých dejín až do tohto 20. storočia.

22. Aká zmena sa udiala začiatkom štvrtého storočia nášho letopočtu?

²² No v štvrtom storočí nášho letopočtu sa stalo niečo, čo napokon vyústilo do nových útokov proti Biblii a čo hlboko ovplyvnilo chod európskych dejín. Len desať rokov po tom, čo sa Dioklecián snažil zničiť všetky odpisy Biblie, sa politika Ríše zmenila a „kresťanstvo“ bolo legalizované. O dvanásť rokov neskôr, v roku 325 n. l., predsedal „kresťanskému“ koncilu v Nicei rímsky cisár. Prečo sa takýto zdanlivo priaznivý vývoj udalostí ukázal ako nebezpečný pre Bibliu? Odpoveď sa dozvieme v nasledujúcej kapitole.

[Poznámka pod čiarou]

Ďalší komentátor dodáva: „Napriek všetkým nejasnostiam významnou skutočnosťou zostáva, že text, ako ho máme dnes, v podstate poctivo odovzdáva skutočné slová autorov, z ktorých niektorí žili takmer pred tritisíc rokmi; preto určitá textová nepresnosť nemusí v nás vyvolávať nijaké vážne pochybnosti, pokiaľ ide o platnosť posolstva, ktoré nám má odovzdať Starý zákon.“⁹

[Otázky]

 [Rámček na strane 19]

Dobre doložený text Biblie

A by sme pochopili, ako dobre je doložený text Biblie, stačí, keď ju porovnáme s inou literatúrou, ktorá pochádza zo staroveku — s klasickými spismi Grécka a Ríma. Väčšina tejto literatúry bola napísaná až po dokončení Hebrejských Písiem. Nie sú žiadne správy o tom, že by Grékom alebo Rimanom niekedy hrozila genocída, ani ich literatúra nebola uchovávaná zoči-voči prenasledovaniu. No všimnite si, čo v tejto súvislosti hovorí profesor F. F. Bruce:

„Dochovalo sa niekoľko manuskriptov Caesarovho diela Zápisky o vojne v Galii (vzniklo v rokoch 58 až 50 pred n. l.), ale len deväť alebo desať je dobrých a najstarší rukopis sa datuje do obdobia asi 900 rokov po Caesarovi.

Zo 142 kníh rímskej histórie od Livia (59 pred n. l. až 17 n. l.) sa zachovalo len 35 kníh; poznáme ich nanajvýš z dvadsiatich významnejších manuskriptov, pričom len jeden z nich, obsahujúci fragmenty kníh III–VI, sa datuje do štvrtého storočia.

Zo štrnástich kníh Histórií od Tacita (asi 100 n. l.) sa zachovalo len štyri a pol knihy; zo šestnástich kníh jeho Análov sa zachovalo desať úplných a časti ďalších dvoch. Celý text týchto zachovaných častí jeho dvoch veľkých historických diel je založený iba na dvoch manuskriptoch, na jednom z deviateho storočia a jednom z jedenásteho...

Dejiny od Thukydida (asi 460–400 pred n. l.) poznáme z ôsmich manuskriptov, z ktorých najstarší datujeme asi do roku 900 n. l., a z niekoľkých papyrusových útržkov, ktoré zaraďujeme na začiatok kresťanskej éry.

To isté platí aj v prípade Dejín od Herodota (asi 488–428 pred n. l.). No žiaden klasický učenec by nevenoval pozornosť argumentácii, že vierohodnosť Herodota či Thukydida je sporná, lebo najstaršie manuskripty ich diel, ktoré sú ako-tak použiteľné, vznikli o vyše 1300 rokov neskôr ako originály.“ — The Books and the Parchments (Knihy a pergameny), strana 180.

Porovnajme to so skutočnosťou, že existujú tisíce rukopisov rozličných častí Biblie. A rukopisy Kresťanských gréckych Písiem sa datujú do obdobia asi sto rokov od napísania pôvodných kníh.

[Obrázok na strane 13]

Hebreji boli malým národom, ktorý neprestajne ohrozovali silnejšie národy. Tento staroveký reliéf zobrazuje, ako Asýrčania odvádzajú do zajatia niektorých Hebrejov

[Obrázok na strane 14]

Pred vynájdením tlačiarenskej techniky boli Písma rozmnožované ručne

[Obrázok na strane 16]

Byť kresťanom za čias Neróna znamenalo hrdelný zločin

[Obrázok na strane 21]

Štúdium Izaiášovho zvitku od Mŕtveho mora dokázalo, že táto kniha zostala počas obdobia 1000 rokov prakticky nezmenená

[Obrázok na strane 23]

Cisárovi Diokleciánovi sa nepodarilo zničiť Bibliu