Naozaj si Biblia protirečí?
Kapitola 7
Naozaj si Biblia protirečí?
Biblia je často obviňovaná z toho, že si protirečí. Ľudia, ktorí vyslovujú toto obvinenie, obyčajne Bibliu ani osobne nečítali; iba opakujú to, čo počuli. Niektorí však našli niečo, čo sa im javí ako skutočné rozpory, a znepokojuje ich to.
1, 2. (Vrátane úvodu.) a) Z čoho je často obviňovaná Biblia? b) Na čo by sme mali pamätať, keď porovnávame rôzne biblické pasáže? c) Z akých dôvodov je spôsob, akým dvaja biblickí pisatelia opisujú tú istú udalosť, niekedy odlišný?
AK JE Biblia skutočne Božím Slovom, mala by byť harmonická, nie protirečivá. Prečo sa teda zdá, akoby si niektoré pasáže protirečili? Pri hľadaní odpovede by sme mali pamätať na to, že hoci je Biblia Božie Slovo, písalo ju mnoho mužov v priebehu niekoľkých storočí. Títo pisatelia pochádzali z rôzneho prostredia, mali rôzny štýl písania a rôzne dary, a všetky tieto rozdiely sa odrážajú v tom, čo napísali.
2 Okrem toho, ak dvaja alebo viacerí pisatelia opisujú tú istú udalosť, jeden môže uviesť detaily, ktoré druhý vynechá. A navyše, rôzni pisatelia predkladajú určitý námet rôznymi spôsobmi. Jeden môže písať z hľadiska chronológie, kým druhý môže spracovať námet inak. V tejto kapitole si povieme o niektorých údajných rozporoch v Biblii a pouvažujeme o tom, ako ich možno zosúladiť, keď vezmeme do úvahy vyššie uvedené myšlienky.
Nezávislí svedkovia
3, 4. Aká zdanlivá nezrovnalosť je medzi správou Matúša a Lukáša, pokiaľ ide o dôstojníka, ktorý mal chorého sluhu, a ako možno tieto správy zosúladiť?
3 Niektoré „rozpory“ vznikajú vtedy, keď máme o jednej príhode dve alebo viac správ. Napríklad v Matúšovi 8:5 čítame, že keď Ježiš prišiel do Kafarnaumu, „prišiel k nemu istý dôstojník a naliehavo ho prosil“, aby uzdravil jeho sluhu. Ale v Lukášovi 7:3 o tomto dôstojníkovi čítame, že „poslal k [Ježišovi] židovských starších s prosbou, aby prišiel a zachránil jeho otroka“. Hovoril s Ježišom dôstojník osobne, alebo poslal starších?
4 Odpoveď je zjavne taká, že muž poslal židovských starších. Prečo teda Matúš hovorí, že ten muž sám prosil Ježiša? Lebo prostredníctvom židovských starších vlastne prosil Ježiša tento muž. Starší slúžili ako jeho hovorcovia.
5. Prečo Biblia hovorí, že Šalamún postavil chrám, keď skutočnú prácu zjavne vykonali druhí?
5 Na ilustráciu si uveďme to, čo je napísané v 2. Paralipomenon 3:1: „Nakoniec začal stavať Šalamún Jehovov dom v Jeruzaleme.“ Neskôr čítame: „Tak Šalamún dokončil Jehovov dom.“ (2. Paralipomenon 7:11) Staval Šalamún chrám od začiatku až do konca osobne? Samozrejme, nie. Skutočnú stavebnú prácu vykonávalo množstvo remeselníkov a robotníkov. Ale Šalamún bol organizátorom práce a bol za ňu zodpovedný. Preto Biblia hovorí, že dom staval. Tak aj Matúšovo evanjelium hovorí, že vojenský veliteľ pristúpil k Ježišovi. Ale Lukáš uvádza ďalší detail, keď hovorí, že k nemu pristúpil prostredníctvom židovských starších.
6, 7. Ako môžeme zosúladiť dve rozdielne správy evanjelií o žiadosti Zebedeových synov?
6 Tu je ďalší podobný príklad. V Matúšovi 20:20, 21 čítame: „Potom k [Ježišovi] pristúpila matka synov Zebedeových so svojimi synmi, vzdala mu poctu a o niečo ho prosila.“ Prosila, aby jej synovia dostali najvýznamnejšie miesta, keď Ježiš príde do svojho Kráľovstva. V Markovom zázname o tej istej udalosti čítame: „Jakub a Ján, dvaja Zebedeovi synovia, prikročili k [Ježišovi] a povedali mu: ,Učiteľ, chceme, aby si pre nás urobil, o čokoľvek ťa požiadame.‘“ (Marek 10:35–37) Žiadali teda Ježiša dvaja Zebedeovi synovia, alebo to bola ich matka?
7 Je zrejmé, že žiadali dvaja Zebedeovi synovia, ako hovorí Marek. Ale urobili to prostredníctvom svojej matky. Bola ich hovorcom. Podporuje to aj Matúšova správa, ktorá hovorí, že keď ostatní apoštoli počuli, čo urobila matka Zebedeových synov, rozhorčili sa nie na matku, ale „na oboch bratov“. — Matúš 20:24.
8. Ako je možné, že dve rôzne správy o tej istej udalosti sa môžu od seba odlišovať, a predsa byť obe pravdivé?
8 Počuli ste už niekedy dvoch ľudí opisovať udalosť, ktorej boli obaja svedkami? Ak áno, všimli ste si, že každý z nich vyzdvihol detaily, ktoré naňho zapôsobili? Jeden možno vynechal veci, ktoré druhý uviedol. Obidvaja však hovorili pravdu. To isté platí aj v prípade štyroch evanjelií, ktoré zaznamenávajú Ježišovu službu, ako aj v prípade iných historických udalostí, ktoré zachytil viac než jeden biblický pisateľ. Každý pisateľ uviedol presné informácie, aj keď jeden zachoval podrobnosti, ktoré iný vynechal. Keď vezmeme do úvahy všetky správy, môžeme plnšie porozumieť tomu, čo sa stalo. Takéto odchýlky dokazujú, že biblické správy sú nezávislé. A ich celková harmonickosť dokazuje, že sú pravdivé.
Čítajte kontext
9, 10. Ako nám kontext pomáha pochopiť, kde našiel Kain svoju manželku?
9 Zdanlivé nezrovnalosti možno často objasniť už tým, že sa pozrieme na kontext. Zamyslime sa napríklad nad častou otázkou v súvislosti s Kainovou manželkou. V 1. Mojžišovej 4:1, 2 čítame: „Po čase [Eva] porodila Kaina a povedala: ,Vydala som zo seba muža s Jehovovou pomocou.‘ Neskôr opäť porodila, jeho brata Ábela.“ Ako dobre vieme, Kain zabil Ábela; ale potom čítame, že Kain mal manželku a deti. (1. Mojžišova 4:17) Ak mal Adam s Evou len dvoch synov, kde našiel Kain svoju manželku?
10 Vysvetlenie spočíva v tom, že Adam s Evou mali viac než dve deti. Z kontextu vyplýva, že mali veľkú rodinu. V 1. Mojžišovej 5:3 čítame, že Adam sa stal otcom ďalšieho syna menom Set, a potom v nasledujúcom verši čítame: „Stal [sa] otcom synov a dcér.“ (1. Mojžišova 5:4) Takže Kain si mohol vziať za manželku jednu zo svojich sestier alebo aj jednu zo svojich neterí. V tomto ranom štádiu ľudskej histórie, keď bolo ľudstvo veľmi blízko k dokonalosti, takéto manželstvo zjavne nebolo pre deti z tohto zväzku také riskantné, ako by bolo dnes.
11. Na aký údajný nesúlad medzi Jakubom a apoštolom Pavlom niektorí poukazujú?
11 Úvaha o kontexte nám tiež pomáha porozumieť údajnému nesúladu medzi apoštolom Pavlom a Jakubom. V Efezanom 2:8, 9 Pavol hovorí, že kresťania sú zachránení vierou, nie skutkami. Hovorí: „Boli ste zachránení... prostredníctvom viery... nie je to kvôli skutkom.“ Jakub však zdôrazňuje dôležitosť skutkov. Píše: „Ako je telo bez ducha mŕtve, tak je aj viera bez skutkov mŕtva.“ (Jakub 2:26) Ako možno tieto dve vyjadrenia zosúladiť?
12, 13. Ako Jakubove slová dopĺňajú výroky apoštola Pavla, namiesto toho, aby im protirečili?
12 Keď vezmeme do úvahy kontext Pavlových slov, zistíme, že jeden výrok doplňuje druhý. Apoštol Pavol sa zmieňuje o snahách Židov dodržiavať mojžišovský Zákon. Verili, že ak budú dodržiavať Zákon do všetkých podrobností, budú spravodliví. Pavol ukázal, že to nie je možné. Nikdy sa nemôžeme stať spravodlivými — a tak si zaslúžiť záchranu — svojimi vlastnými skutkami, lebo sme zdedili hriešnosť. Môžeme byť zachránení jedine vierou v Ježišovu výkupnú obeť. — Rimanom 5:18.
13 Jakub však dodáva veľmi dôležitú myšlienku, keď hovorí, že viera sama osebe je bezcenná, ak nie je podopretá skutkami. Človek, ktorý tvrdí, že verí v Ježiša, by to mal dokázať svojím konaním. Nečinná viera je mŕtva viera a nepovedie k záchrane.
14. V ktorých pasážach Pavol ukazuje, že plne súhlasí so zásadou, že živá viera sa musí prejavovať skutkami?
14 Apoštol Pavol s tým úplne súhlasil a často sa zmieňuje o skutkoch, ktorými by kresťania mali dokazovať svoju vieru. Napríklad Rimanom napísal: „Srdcom sa prejavuje viera na spravodlivosť, ale ústami sa robí verejné vyhlásenie na záchranu.“ Robiť „verejné vyhlásenie“ — hovoriť o svojej viere s druhými — je životne dôležité na záchranu. (Rimanom 10:10; pozri aj 1. Korinťanom 15:58; Efezanom 5:15, 21–33; 6:15; 1. Timotejovi 4:16; 2. Timotejovi 4:5; Hebrejom 10:23–25.) No žiadne skutky, ktoré kresťan azda koná, a rozhodne ani úsilie naplniť mojžišovský Zákon mu nevyslúžia právo na večný život. To je „dar, ktorý dáva Boh“ tým, čo prejavujú vieru. — Rimanom 6:23; Ján 3:16.
Odlišné hľadiská
15, 16. Ako mohol mať pravdu Mojžiš i Jozua, keď jeden povedal, že východ od Jordána je ,táto strana‘ rieky, a druhý povedal, že je to ,druhá strana‘?
15 Niekedy biblickí pisatelia písali o tej istej udalosti z odlišných hľadísk alebo predkladali svoje správy odlišnými spôsobmi. Keď sa vezmú do úvahy tieto odlišnosti, je ľahké objasniť ďalšie zdanlivé rozpory. Príklad toho vidíme v 4. Mojžišovej 35:14, kde Mojžiš hovorí o území na východ od Jordána ako o „tejto strane Jordána“. Jozua však krajinu na východ od Jordána nazýva ,druhou stranou Jordána‘. (Jozua 22:4) Ktoré vyjadrenie je správne?
16 V skutočnosti sú správne obe vyjadrenia. Podľa správy v 4. Mojžišovej Izraeliti ešte neprešli cez Jordán do Zasľúbenej krajiny, takže pre nich bol východ od Jordána ‚touto stranou‘. Ale Jozua už prekročil Jordán. Teraz bol fyzicky na západ od rieky, v krajine Kanaan. Takže východ od Jordána bol preňho ,druhou stranou‘.
17. a) Na akú údajnú nezrovnalosť v prvých dvoch kapitolách 1. Mojžišovej poukazujú niektorí? b) Čo je základnou príčinou tejto domnelej nezrovnalosti?
17 K zdanlivému rozporu môže viesť aj spôsob, akým je nejaký dej zostavený. V 1. Mojžišovej 1:24–26 Biblia ukazuje, že zvieratá boli stvorené skôr ako človek. Ale 1. Mojžišova 2:7, 19, 20 akoby hovorila, že človek bol stvorený skôr ako zvieratá. Prečo tá nezrovnalosť? Lebo tieto dve správy hovoria o stvorení z dvoch odlišných hľadísk. Prvá opisuje stvorenie nebies a zeme a všetkého v nich. (1. Mojžišova 1:1–2:4) Druhá sa sústreďuje na stvorenie ľudského rodu a na jeho pád do hriechu. — 1. Mojžišova 2:5–4:26.
18. Ako možno zosúladiť zdanlivé nezrovnalosti medzi dvoma správami o stvorení v prvých kapitolách 1. Mojžišovej?
18 Prvá správa je zostavená chronologicky, rozdelená na šesť po sebe nasledujúcich „dní“. Druhá je napísaná podľa dôležitosti tém. Po krátkom prológu ide logicky priamo k stvoreniu Adama, keďže on a jeho rodina sú hlavnými postavami toho, čo nasleduje. (1. Mojžišova 2:7) Ďalšie informácie sú potom pripájané podľa potreby. Dozvedáme sa, že Adam mal po svojom stvorení žiť v záhrade Eden. Preto je teraz spomenuté vysadenie záhrady Eden. (1. Mojžišova 2:8, 9, 15) Jehova hovorí Adamovi, aby pomenoval „každé divé poľné zviera a každého nebeského lietajúceho tvora“. Teraz je čas spomenúť, že „Boh Jehova tvoril zo zeme“ všetky tieto tvory, hoci ich stvorenie sa začalo dlho predtým, ako sa na scéne objavil Adam. — 1. Mojžišova 2:19; 1:20, 24, 26.
Čítajte záznam pozorne
19. Aký zdanlivý nesúlad je v biblickej správe o dobytí Jeruzalema?
19 Niekedy stačí na objasnenie zdanlivých rozporov len čítať záznam pozorne a uvažovať o predložených informáciách. Tak je to aj v prípade, keď uvažujeme o dobytí Jeruzalema Izraelitmi. Jeruzalem bol uvedený ako súčasť dedičstva Benjamina, ale čítame, že Benjaminov kmeň ho nedokázal dobyť. (Jozua 18:28; Sudcovia 1:21) Čítame tiež, že Jeruzalem nedokázal dobyť ani Júda — akoby Jeruzalem patril k dedičstvu tohto kmeňa. Napokon Júda Jeruzalem dobyl a zničil ho ohňom. (Jozua 15:63; Sudcovia 1:8) Podľa záznamu však o stáročia neskôr dobyl Jeruzalem aj Dávid. — 2. Samuelova 5:5–9.
20, 21. Aká skutočnosť o zaujatí Jeruzalema Hebrejmi vychádza najavo pri pozornom skúmaní všetkých súvisiacich detailov?
20 Na prvý pohľad sa to všetko môže zdať mätúce, ale v skutočnosti tu nie sú žiadne rozpory. Hranica medzi dedičstvom Benjamina a Júdu prechádzala údolím Hinnom, priamo cez staroveké mesto Jeruzalem. Časť, ktorá sa neskôr začala nazývať Dávidovým mestom, vlastne ležala na území Benjamina, ako hovorí Jozua 18:28. Ale je pravdepodobné, že jebuzejské mesto Jeruzalem sa rozkladalo aj naprieč údolím Hinnom, čím zasahovalo na judské územie, takže aj Júda musel bojovať proti kanaanskym obyvateľom mesta.
21 Benjaminovi sa nepodarilo mesto dobyť. Raz však Jeruzalem predsa len dobyl Júda a spálil ho. (Sudcovia 1:8, 9) Ale judské vojská zjavne pokračovali ďalej a niektorí z pôvodných obyvateľov znova zaujali mesto. Neskôr tu vytvorili ohnisko odporu, ktoré nedokázal odstrániť ani Júda, ani Benjamin. Tak Jebuzejci ďalej bývali v Jeruzaleme, až kým o stáročia neskôr nedobyl mesto Dávid.
22, 23. Kto niesol Ježišov mučenícky kôl na miesto popravy?
22 S druhým takým príkladom sa stretávame v evanjeliách. V Jánovom evanjeliu čítame o tom, ako bol Ježiš vedený na smrť, toto: „Sám si niesol mučenícky kôl.“ (Ján 19:17) Avšak v Lukášovi čítame: „Keď ho odvádzali, chopili nejakého Šimona, pôvodom z Cyrene, ktorý prichádzal z vidieka, a položili naňho mučenícky kôl, aby ho niesol za Ježišom.“ (Lukáš 23:26) Niesol si Ježiš popravný nástroj sám, alebo mu ho niesol Šimon?
23 Zo začiatku si Ježiš zjavne niesol mučenícky kôl sám, ako hovorí Ján. Ale neskôr, ako dosvedčujú Matúš, Marek a Lukáš, bola Šimonovi z Cyrene uložená služba niesť ho za Ježiša zvyšok cesty až na miesto popravy.
Dôkaz nezávislosti
24. Prečo nás neprekvapujú niektoré zdanlivé nezrovnalosti v Biblii a čo by sme z toho nemali vyvodzovať?
24 Pravda, v Biblii sú niektoré zdanlivé nezrovnalosti, ktoré je ťažké zosúladiť. Ale nemali by sme dôjsť k záveru, že sú to výslovné rozpory. Často je to len otázka neúplných informácií. Biblia poskytuje dostatok poznania na to, aby to uspokojilo naše duchovné potreby. Ale keby mala uvádzať každý detail o každej spomenutej udalosti, bola by to obrovská, neskladná knižnica, a nie príručná, ľahko prenosná kniha, ktorú máme dnes.
25. Čo hovorí Ján o zázname Ježišovej služby a ako nám to pomáha pochopiť, prečo Biblia neuvádza každý detail o každej udalosti?
25 Keď sa apoštol Ján zmieňoval o Ježišovej službe, napísal s ospravedlniteľným zveličením: „Je ešte mnoho iných vecí, ktoré robil Ježiš, ktoré keby sa mali niekedy dopodrobna napísať, myslím si, že by sám svet nemohol obsiahnuť napísané zvitky.“ (Ján 21:25) O to skôr by nebolo možné zaznamenať všetky podrobnosti z dlhej histórie Božieho ľudu od patriarchov až po kresťanský zbor prvého storočia!
26. Akou dôležitou skutočnosťou si môžeme byť istí na základe dostatočných informácií obsiahnutých v Biblii?
26 Biblia je vlastne zázrak zhustenia informácií. Obsahuje dosť informácií na to, aby sme boli schopní spoznať, že to nie je len ľudské dielo. Akékoľvek odchýlky, ktoré obsahuje, dokazujú, že pisatelia boli naozaj nezávislými svedkami. Na druhej strane, výnimočná jednotnosť Biblie — ktorou sa budeme podrobnejšie zaoberať v jednej z ďalších kapitol — bezpochyby poukazuje na jej božský pôvod. Je to slovo Boha, nie človeka.
[Otázky]
[Zvýraznený text na strane 89]
Zdanlivé nezrovnalosti v Biblii dokazujú, že pisatelia boli naozaj nezávislými svedkami
[Zvýraznený text na strane 91]
Úvaha o kontexte nám často pomáha objasniť údajné rozpory
[Rámček na strane 93]
„Nezrovnalosti“ ešte nemusia znamenať rozpory
Teológ Kenneth S. Kantzer raz uviedol príklad toho, ako sa dve správy o jednej udalosti môžu zdať protirečivé, a predsa môžu byť obidve pravdivé. Napísal: „Pred nejakým časom zahynula matka jedného nášho drahého priateľa. Prvý raz sme sa o jej smrti dozvedeli od nášho spoločného dôveryhodného priateľa, ktorý uviedol, že matka nášho priateľa stála na rohu ulice a čakala na autobus. Tam ju zachytil iný prechádzajúci autobus, utrpela smrteľné zranenie a o niekoľko minút zomrela.“
Onedlho počul celkom odlišnú správu. Hovorí: „Od vnuka zomrelej sme sa dozvedeli, že žena sa viezla v aute, ktoré havarovalo. Vyhodilo ju to z auta a na mieste zomrela. Chlapec si bol istý, že hovorí pravdu.
Oveľa neskôr... sme sa snažili objasniť si tieto okolnosti. Dozvedeli sme sa, že keď stará matka čakala na autobus, zachytil ju iný autobus a utrpela vážne zranenie. Vodič auta, ktoré prechádzalo okolo, ju vzal so sebou a ponáhľal sa s ňou do nemocnice. Ale v tej rýchlosti sa auto, v ktorom bola prevážaná do nemocnice, zrazilo s iným autom. Vyhodilo ju to z auta a na mieste zomrela.“
Áno, dve správy o jednej udalosti môžu byť pravdivé, aj keď sa zdá, že si navzájom protirečia. Tak podobne je to niekedy aj s Bibliou. Nezávislí svedkovia môžu opisovať odlišné detaily tej istej udalosti. To, čo píšu, však nie je navzájom v rozpore, ale doplňuje sa, a keď vezmeme do úvahy všetky správy, môžeme lepšie porozumieť tomu, čo sa stalo.
