Sviatky

Definícia: Dni, počas ktorých je obyčajne vo svetskom zamestnaní a v škole voľno, pretože sa oslavuje nejaká udalosť. Také dni môžu byť tiež príležitosťou na rodinné alebo spoločenské oslavy. Účastníci sa na ne môžu pozerať buď ako na náboženské, alebo z väčšej časti spoločenské či svetské záležitosti.

Sú Vianoce oslavou založenou na Biblii?

Dátum oslavy

M’Clintockova a Strongova Cyclopædia hovorí: „Slávenie Vianoc nie je božsky ustanovené ani nemá pôvod v N[ovom] Z[ákone]. Deň Kristovho narodenia sa nedá zistiť z N[ového] Z[ákona] a vlastne ani zo žiadneho iného zdroja.“ — New York 1871, zv. II, s. 276.

Lukáš 2:8–11 ukazuje, že keď sa Ježiš narodil, boli pastieri v noci na poliach. Kniha Daily Life in the Time of Jesus (Každodenný život v čase Ježiša) píše: „Stádo... prečkávalo zimu pod strechou; už len z tohto môžeme vidieť, že je nepravdepodobné, aby tradičný dátum Vianoc, v období zimy, bol správny, lebo Evanjelium hovorí, že pastieri boli na poliach.“ — New York 1962, Henri Daniel-Rops, s. 228.

The Encyclopedia Americana nás informuje: „Dôvod stanovenia 25. decembra ako dátumu Vianoc je trochu nejasný, ale prevláda názor, že tento deň bol vybraný preto, aby sa zhodoval s pohanskými sviatkami, ktoré sa konali približne v čase zimného slnovratu, keď sa dni začínali predlžovať, a oslavovalo sa ‚znovuzrodenie Slnka‘... Rímske Saturnálie (sviatok zasvätený Saturnovi, bohu  poľnohospodárstva, a obnovenej sile Slnka) sa tiež konali v tomto čase a o niektorých vianočných zvykoch panuje názor, že majú korene v tejto starovekej pohanskej slávnosti.“ — 1977, zv. 6, s. 666.

New Catholic Encyclopedia uznáva: „Dátum Kristovho narodenia nie je známy. Evanjeliá neuvádzajú ani deň, ani mesiac... Podľa hypotézy navrhnutej H. Usenerom... a prijímanej väčšinou učencov dneška bolo stanovené, že Kristus sa narodil v deň zimného slnovratu (25. decembra podľa juliánskeho kalendára, 6. januára podľa egyptského kalendára), pretože v tento deň, keď slnko začalo svoj návrat na severnú oblohu, pohanskí ctitelia Mitru oslavovali dies natalis Solis Invicti (deň narodenia Neporaziteľného Slnka). Dňa 25. decembra r. 274 Aurelianus vyhlásil boha Slnka za hlavného patróna ríše a na [pláni] Campus Martius mu zasvätil chrám. Vianoce vznikli v dobe, keď bol kult Slnka v Ríme obzvlášť silný.“ — 1967, zv. III, s. 656.

Mudrci alebo mágovia vedení hviezdou

Títo mágovia boli vlastne astrológovia z východu. (Mat. 2:1, 2, NS, MJ) Hoci je dnes astrológia medzi mnohými ľuďmi populárna, Biblia ju dôrazne odsudzuje. (Pozri strany 241, 242 pod nadpisom „Osud“.) Viedol by Boh k novonarodenému Ježišovi ľudí, ktorí robili to, čo On odsúdil?

Matúš 2:1–16 ukazuje, že hviezda viedla astrológov najskôr ku kráľovi Herodesovi a potom k Ježišovi a že Herodes sa potom usiloval dať Ježiša zabiť. Nie je žiadna zmienka o tom, že by niekto okrem astrológov videl túto „hviezdu“. Keď odišli, Jehovov anjel varoval Jozefa, aby ušiel do Egypta, a tak ochránil dieťa. Bola táto „hviezda“ znamením od Boha, alebo bola od niekoho, kto sa snažil zničiť Božieho Syna?

Všimni si, že biblický záznam nehovorí, že našli dieťatko Ježiša v jasliach, ako sa to zvyčajne zobrazuje vo vianočnom umení. Keď prišli astrológovia, Ježiš býval so svojimi rodičmi v dome. Čo sa týka Ježišovho veku v tom čase, spomeň si, že Herodes na základe toho, čo zistil od astrológov, nariadil, aby zabili všetkých chlapcov  v okolí Betlehema vo veku do dvoch rokov. — Mat. 2:1, 11, 16.

Dávanie darov ako súčasť oslavy; príbehy o Santa Clausovi, o Ježiškovi atď.

Dávanie darov na Vianoce nie je založené na tom, čo urobili mágovia. Ako už bolo ukázané vyššie, neprišli v čase Ježišovho narodenia. A navyše, nedávali dary jeden druhému, ale dieťaťu Ježišovi v súlade s vtedajším zvykom pri návšteve významnej osoby.

The Encyclopedia Americana uvádza: „Počas Saturnálií... sa hlavne hodovalo a vymieňali sa dary.“ ​(1977, zv. 24, s. 299) V mnohých prípadoch práve to predstavuje ducha dávania na Vianoce — vymieňanie darov. Duch, ktorý sa odráža v takomto dávaní darov, neprináša skutočné šťastie, pretože porušuje také kresťanské zásady, aké nachádzame v Matúšovi 6:3, 4 a v 2. Korinťanom 9:7. Ako vyjadrenie lásky môže kresťan určite dávať dary iným inokedy počas roku a môže to robiť tak často, ako len chce.

Deťom sa podľa toho, kde žijú, hovorí, že dary im priniesol Santa Claus, svätý Mikuláš, Ježiško, Père Noël, Knecht Ruprecht, traja králi, elf Jultomten (alebo Julenissen) alebo čarodejnica známa ako La Befana. (The World Book Encyclopedia, 1984, zv. 3, s. 414) Samozrejme, ani jeden z týchto príbehov nie je pravdivý. Buduje rozprávanie takýchto príbehov v deťoch úctu k pravde a ctí Ježiša Krista, ktorý učil, že Boha musíme uctievať pravdou? — Ján 4:23, 24.

Sú nejaké výhrady proti účasti na oslavách, ktoré môžu mať nekresťanské korene, ak sa to nerobí z náboženských dôvodov?

Ef. 5:10, 11: „Presviedčajte sa stále o tom, čo je prijateľné Pánovi; a prestaňte sa s nimi zúčastňovať na neplodných skutkoch, ktoré patria tme, ale skôr ich aj karhajte.“

2. Kor. 6:14–18: „Čo má spoločné spravodlivosť s nezákonnosťou? Alebo aký má podiel svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliálom? Alebo aký ma podiel  veriaci s neveriacim? Či je v zhode Boží chrám s modlami?... ‚„Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,“ hovorí Jehova, „a prestaňte sa dotýkať nečistého“‘; ‚„a ja vás prijmem... a vy mi budete synmi a dcérami,“ hovorí Jehova, Všemohúci‘.“ ​(Skutočná láska k Jehovovi a silná túžba páčiť sa mu pomôže človeku oslobodiť sa od nekresťanských zvykov, ktoré azda pôsobia na city. Človek, ktorý skutočne pozná a miluje Jehovu, nemá pocit, že by ho vyhýbanie sa zvykom, ktoré ctia falošných bohov alebo podporujú klam, nejako pripravilo o šťastie. Skutočná láska spôsobuje, že sa neraduje z nespravodlivosti, ale z pravdy. (Pozri 1. Korinťanom 13:6.)

Porovnaj 2. Mojžišovu 32:4–10. Všimni si, že Izraeliti prevzali egyptský náboženský zvyk, ale dali mu nové meno, „sviatok Jehovovi“. Avšak Jehova ich za to prísne potrestal. Dnes vidíme len zvyky spojené so sviatkami 20. storočia. Niektoré sa môžu zdať neškodné. Ale Jehova priamo pozoroval pohanské náboženské zvyky, z ktorých tie dnešné pochádzajú. Nemalo by nám záležať na jeho názore?

Znázornenie: Predpokladajme, že do domu vznešeného muža príde zástup ľudí a hovorí, že prišli oslavovať jeho narodeniny. On nie je oslave narodenín priaznivo naklonený. Nepáči sa mu, keď sa ľudia prejedajú, opíjajú alebo strácajú kontrolu nad svojím správaním. Ale niektorí z týchto ľudí robia všetky tieto veci a navyše priniesli darčeky každému, len jemu nie! A okrem toho všetkého si na oslavu vybrali deň narodenín jedného z jeho nepriateľov. Ako sa asi bude ten muž cítiť? Chcel by si patriť do tej spoločnosti? Presne tak je to pri slávení Vianoc.

Aký pôvod má Veľká noc a zvyky s ňou spojené?

The Encyclopædia Britannica poznamenáva: „V Novom Zákone nie je ani náznak slávenia sviatku Veľkej noci a nie je ani v spisoch apoštolských Otcov. Myšlienka svätiť nejaké zvláštne obdobia prvým kresťanom ani nezišla na myseľ.“ — 1910, zv. VIII, s. 828.

The Catholic Encyclopedia nám hovorí: „Veľké množstvo pohanských zvykov oslavujúcich návrat jari sa  spojilo do Veľkej noci. Vajce je symbolom klíčiaceho života začiatkom jari... Zajac je pohanský symbol a vždy bol symbolom plodnosti.“ — 1913, zv. V, s. 227.

V knihe The Two Babylons (Dva Babylony) od Alexandra Hislopa čítame: „Čo znamená samotný výraz Easter [anglické označenie Veľkej noci]? Nie je to kresťanský názov. Na prvý pohľad vidieť jeho chaldejský pôvod. Easter nie je nič iné ako Astarta, jeden z titulov Beltis, kráľovnej neba, ktorej meno... ako zistil Layard na asýrskych pomníkoch, je Ištar... Taká je teda história Easter. Ľudové zvyky, ktoré sprevádzajú obdobie oslavy, bohato potvrdzujú svedectvo histórie o ich babylonskom charaktere. Veľkonočné mazance na Veľký piatok a zafarbené vajíčka na Veľkonočnú nedeľu sa objavovali v chaldejských obradoch rovnako ako dnes.“ — New York 1943, s. 103, 107, 108; porovnaj Jeremiáša 7:18.

Je slávenie Nového roku pre kresťanov nevhodné?

Podľa diela The World Book Encyclopedia „Rimania zasvätili tento deň [1. január] Janovi, bohu brán, dverí a počiatkov. Mesiac január bol pomenovaný po Janovi, ktorý mal dve tváre — jedna sa pozerala dopredu a druhá dozadu.“ — 1984, zv. 14, s. 237.

Tak dátum, ako aj zvyky spojené s oslavou Nového roku sú v rôznych krajinách rôzne. Na mnohých miestach je súčasťou osláv hýrenie a pitie. Avšak Rimanom 13:13 radí: „Choďme slušne ako vo dne, nie v hýrení a pijatikách, nie v nedovolených stykoch a vo voľnom správaní, nie v sporoch a žiarlivosti.“ ​(Pozri aj 1. Petra 4:3, 4; Galaťanom 5:19–21.)

Čo je podkladom pre sviatky na pamiatku zosnulých?

The Encyclopædia Britannica, vydanie z roku 1910, uvádza: „Dušičky... deň vyhradený v rímskokatolíckej cirkvi pamiatke veriacich zosnulých. Táto oslava je  založená na náuke, že duše veriacich, ktorí v čase smrti neboli očistení od odpustiteľných hriechov alebo nedosiahli zmierenie za minulé priestupky, nemôžu dosiahnuť oblažujúce videnie Boha a že im v tom môže pomôcť modlitba a obeta omše... Isté všeobecne rozšírené predstavy spojené s Dušičkami majú pohanský pôvod a sú tu odpradávna. A vidiečania v mnohých katolíckych krajinách veria, že mŕtvi sa v deň Dušičiek vrátia do svojich bývalých domovov a zúčastnia sa jedla so žijúcimi.“ — Zv. I, s. 709.

The Encyclopedia Americana hovorí: „Prvky zvykov spojené so sviatkom Halloween sa objavujú v obradoch druidov v predkresťanskej dobe. Kelti mali sviatky pre dvoch hlavných bohov — pre boha Slnka a pre boha mŕtvych (nazvaného Samhain), ktorého sviatok sa slávil 1. novembra, teda na začiatku keltského nového roku. Sviatok mŕtvych bol postupne pripojený ku kresťanským obradom.“ — 1977, zv. 13, s. 725.

Kniha The Worship of the Dead (Uctievanie mŕtvych) poukazuje na tento pôvod: „Mytológie všetkých starovekých národov sú prepletené udalosťami potopy... Silu tohto argumentu znázorňuje skutočnosť, že významný sviatok mŕtvych na pripomienku tejto udalosti nezachovávajú iba národy, ktoré sú viac-menej vo vzájomnom styku, ale aj iné, ďaleko vzdialené, oddelené oceánom aj storočiami času. A navyše, tento sviatok všetci zachovávajú práve v ten deň alebo približne v tom čase, keď podľa mojžišovskej správy nastala potopa, totiž sedemnásteho dňa druhého mesiaca — čo je mesiac, ktorý približne zodpovedá nášmu novembru.“ ​(Londýn 1904, plukovník J. Garnier, s. 4) Teda tieto oslavy sa vlastne začali vzdávaním pocty ľuďom, ktorých Boh zničil pre ich zlo v Noachových dňoch. — 1. Mojž. 6:5–7; 7:11.

Takéto sviatky, ktoré vzdávajú poctu dušiam zosnulých, akoby žili v inej ríši, sú v rozpore s biblickým opisom smrti ako stavu bez akéhokoľvek vedomia. — Kaz. 9:5, 10; Žalm 146:4.

O pôvode viery v nesmrteľnosť ľudskej duše pozri stranu 304 pod nadpisom „Smrť“ a stranu 81 pod nadpisom „Duša“.

 Aký pôvod má Deň sv.Valentína?

The World Book Encyclopedia nás informuje: „Svätý Valentín je sviatok dvoch rôznych kresťanských mučeníkov toho istého mena. Ale zvyky spojené s týmto dňom... pravdepodobne pochádzajú zo starorímskeho sviatku nazývaného Luperkálie, ktorý sa konal vždy 15. februára. Bol to sviatok na počesť Junóny, rímskej bohyne žien a manželstva, a Pana, boha prírody.“ — 1973, zv. 20, s. 204.

Aký pôvod má zvyk vyčleniť deň na vzdávanie pocty matkám?

Encyclopædia Britannica hovorí: „Sviatok odvodený zo zvykov uctievania matky v starovekom Grécku. Formálne uctievanie matky s obradmi pre Kybelé alebo Rheu, Veľkú matku bohov, sa konalo v celej Malej Ázii na marcové idy.“ — 1959, zv. 15, s. 849.

Ktoré biblické zásady vysvetľujú pohľad kresťanov na oslavy pripomínajúce udalosti politických dejín národa?

Ján 18:36: „Ježiš odpovedal [rímskemu vládcovi]: ‚Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.‘“

Ján 15:19: „Keby ste [Ježišovi nasledovníci] boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“

1. Jána 5:19: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ ​(Porovnaj Jána 14:30; Zjavenie 13:1, 2; Daniela 2:44.)

Iné miestne a národné sviatky

Je ich mnoho. Nie všetky sa tu dajú rozobrať. Ale vyššie uvedené historické informácie naznačujú, čo si máme všímať v súvislosti s akýmkoľvek sviatkom; a biblické zásady, o ktorých sme už hovorili, poskytujú dostatočné smernice tým, ktorých najväčšou túžbou je páčiť sa Jehovovi Bohu.