1., 2. a) Čím preukazuješ, že si občanom Božieho Kráľovstva? b) Prečo boli niekedy Jehovovi svedkovia nútení bojovať za právo poslúchať zákony Božieho Kráľovstva?

 SI OBČANOM Božieho Kráľovstva? Ak si Jehovov svedok, tak jednoznačne áno! A čím to môžeš preukázať? Nie občianskym preukazom ani iným dokladom. Občianstvo Božieho Kráľovstva preukazuješ tým, že uctievaš Boha Jehovu. To sa neobmedzuje iba na tvoje presvedčenie. Vzťahuje sa to aj na tvoje konanie, na to, že poslúchaš zákony Božieho Kráľovstva. Uctievanie pravého Boha sa u každého z nás premieta do každej oblasti života. Teda dotýka sa aj výchovy detí či postoja k niektorým otázkam v starostlivosti o zdravie.

² Ale dnešný svet nie vždy rešpektuje občianstvo, na ktoré sme veľmi hrdí, a povinnosti, ktoré sa naň viažu. Niektoré vlády sa pokúšali obmedziť nás v uctievaní Jehovu, ba dokonca chceli pravé uctievanie úplne potlačiť. A tak hoci Kristovi poddaní majú právo žiť v súlade so zákonmi Kristovho Kráľovstva, niekedy museli za toto právo bojovať. To však nie je nič nové. Prečo? Lebo aj Jehovovi služobníci v biblických časoch museli veľakrát bojovať za to, aby mohli slobodne uctievať Jehovu.

3. O čo museli bojovať Boží služobníci za čias kráľovnej Ester?

³ Napríklad keď žila kráľovná Ester, Boží služobníci museli bojovať o holý život. Prečo to bolo potrebné? Lebo podlý ministerský predseda Háman poradil perzskému kráľovi Ahasverovi, aby dal vyzabíjať všetkých Židov v ríši. Zdôvodnil to tým, že „ich zákony sú odlišné od zákonov všetkých iných národov“. (Ester 3:8, 9, 13) Nechal Jehova svojich služobníkov napospas nepriateľom? Nenechal. Ester s Mardocheom sa obrátili na perzského kráľa s prosbou o ochranu Božieho ľudu a Jehova ich úsiliu požehnal. (Ester 9:20–22)

4. Na čo sa zameriame v tejto kapitole?

⁴ Ako to bolo v našich časoch? V predchádzajúcej kapitole sme už videli, že svetská moc z času na čas sťažuje Jehovovým svedkom snahu podriaďovať sa Božej vôli. V tejto  kapitole sa budeme zaoberať ďalšími oblasťami, v ktorých sa vlády snažili obmedziť našu poslušnosť zákonom Kráľovstva. Zameriame sa (1) na naše právo byť zaregistrovaní ako organizácia a uctievať Boha spôsobom, ktorý si zvolíme, (2) na právo vybrať si liečbu, ktorá je v súlade s biblickými zásadami, a (3) na právo rodičov vychovávať deti podľa Jehovových zásad. Uvidíme, ako si v každej tejto oblasti lojálni občania mesiášskeho Kráľovstva udatne chránili svoje drahocenné občianstvo a ako Jehova ich snahe požehnal.

5. Prečo je pre nás dobré byť oficiálne uznaní?

⁵ Potrebujeme oficiálne uznanie, aby sme mohli uctievať Jehovu? Nie, nepotrebujeme. Ale ak ho máme, je to ľahšie. Umožňuje nám napríklad slobodne sa stretávať na zhromaždeniach vo vlastných sálach Kráľovstva a zjazdových sálach, tlačiť a dovážať biblickú literatúru a bez prekážok a verejne oznamovať dobré posolstvo. V mnohých krajinách sú Jehovovi svedkovia zaregistrovaní a majú rovnaké slobody ako prívrženci iných oficiálne uznaných náboženstiev. Čo sa však dialo, keď nás vlády odmietli oficiálne uznať alebo keď sa pokúšali oklieštiť naše základné slobody?

6. Do akej zložitej situácie sa dostali Jehovovi svedkovia v Austrálii začiatkom 40. rokov?

⁶ Austrália. Začiatkom 40. rokov sa generálny guvernér Austrálie vyjadril, že naše presvedčenie vytvára v ľuďoch „predsudky“ proti vojne. A tak nás vláda zakázala. Nemohli sme sa stretávať na zhromaždeniach ani verejne kázať. Zastavila sa činnosť Bételu a vláda nám skonfiškovala sály Kráľovstva. Zakázané bolo čo i len vlastniť našu biblickú literatúru. Austrálski svedkovia sa dočkali úľavy až po pár rokoch činnosti v podzemí. Najvyšší súd Austrálie zrušil zákaz 14. júna 1943.

7., 8. Opíš dlhoročný boj našich bratov v Rusku za právo poslúchať zákony Kráľovstva.

⁷ Rusko. Jehovovi svedkovia tu prežili pod komunistickým zákazom celé desaťročia, no napokon boli v roku 1991 zaregistrovaní. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli v roku 1992 oficiálne uznaní aj v Ruskej federácii. Onedlho však rýchle rozširovanie našich radov začalo klať oči niektorým odporcom, zvlášť z kruhov blízkych ruskej pravoslávnej cirkvi. Preto na nás v rokoch 1995 až 1998 podali päť trestných oznámení. Ale štátna prokuratúra ani raz nenašla dôkaz, že by sme sa dopúšťali nejakej trestnej činnosti. Zanovití odporcovia preto vzniesli občianskoprávnu žalobu. To bolo v roku 1998. Svedkovia najprv vyhrali, ale odporcovia sa s rozhodnutím súdu nezmierili a odvolali sa. V odvolacom konaní v máji 2001 svedkovia prehrali. Ešte v októbri toho roku sa súdny proces obnovil. Vyvrcholil v roku 2004 rozhodnutím o zrušení právnickej  osoby, ktorú zriadili Jehovovi svedkovia v Moskve, a o zákaze všetkých jej aktivít.

⁸ Rozpútalo sa prenasledovanie. (Prečítajte 2. Timotejovi 3:12.) Svedkov obťažovali a napádali. Konfiškovali im náboženskú literatúru. Bolo mimoriadne ťažké prenajať alebo postaviť budovy na zhromaždenia. Asi netreba ani hovoriť, ako sa naši bratia a sestry za takých okolností cítili. V roku 2001 sa svedkovia obrátili na Európsky súd pre ľudské práva a v roku 2004 mu podali doplňujúce informácie. Rozsudok bol vynesený v roku 2010. Súdu bolo úplne zrejmé, že k zákazu Jehovových svedkov v Rusku viedla náboženská neznášanlivosť. Uzniesol sa, že nie je dôvod potvrdiť rozhodnutia nižších súdov, pretože svedkom sa nedokázalo nijaké protiprávne konanie. Súd tiež vyhlásil, že zákaz bol účelový a mal svedkov zbaviť ich zákonných práv. Tým sa zastal ich práva na slobodu náboženského vyznania. Ruské úrady na rôznych úrovniach síce rozhodnutie Európskeho súdu nerešpektovali, ale tamojších Božích služobníkov takéto víťazstvá veľmi povzbudili.

9. – 11. Ako Jehovovi služobníci v Grécku bojovali za právo spoločne uctievať Boha a s akým výsledkom?

⁹ Grécko. V roku 1983 si Titos Manoussakis prenajal miestnosť v Irakliu na Kréte. Malá skupina Jehovových svedkov sa tam stretávala a uctievala Boha. (Hebr. 10:24, 25) Zakrátko však istý ortodoxný kňaz podal na polícii trestné oznámenie, že svedkovia využívajú miestnosť na náboženské zhromaždenia. Čo mu na tom prekážalo? Nič iné, len to, že náuky svedkov sa líšia od náuk ortodoxnej cirkvi! Štátne orgány začali proti Titosovi Manoussakisovi a ďalším trom miestnym svedkom trestné konanie. Bratia dostali pokutu a dva mesiace väzenia. Títo lojálni občania Božieho Kráľovstva však považovali rozsudok za porušenie slobody verejne prejavovať svoje náboženstvo. A tak išli na vyššie a vyššie domáce súdy. Keď sa neurobilo spravodlivosti zadosť, predložili svoj prípad Európskemu súdu pre ľudské práva.

¹⁰ V roku 1996 Európsky súd vyniesol rozsudok, ktorý odporcom čistého uctievania vyrazil dych. Dospel totiž k záveru, že „Jehovovi svedkovia patria medzi náboženstvá, ktoré sú podľa gréckeho zákona definované ako ‚známe náboženstvo‘,“ a že rozhodnutia nižších súdov „priamo obmedzili právo žiadateľov na slobodu náboženského vyznania“. Súd okrem toho uviedol, že nie je v právomoci gréckej vlády posudzovať, „či je nejaké náboženské presvedčenie alebo spôsob jeho prejavovania zákonný, alebo nie“. Zrušil rozsudky v neprospech svedkov a potvrdil ich právo na slobodu verejne prejavovať svoje náboženstvo.

 ¹¹ Bolo už potom v Grécku všetko v poriadku? Žiaľ, nie. Podobný prípad sa onedlho riešil aj v Kassandrei. Ťahal sa takmer 12 rokov až do roku 2012. V tomto prípade mal v súdnom procese prsty istý ortodoxný biskup. Rada štátu, najvyšší administratívny súd Grécka, uzavrela záležitosť v prospech Božieho ľudu. V rozsudku sa priamo z gréckej ústavy citovala záruka slobody náboženského vyznania. Súd tiež zamietol mnohokrát opakované obvinenie, že Jehovovi svedkovia nie sú známe náboženstvo. Uviedol: „Učenie ‚Jehovových svedkov‘ nie je tajné a z toho vyplýva, že vyznávajú známe náboženstvo.“ Členovia malého zboru v Kassandrei sú veľmi radi, že už môžu mávať zhromaždenia vo vlastnej sále Kráľovstva.

12., 13. Ako sa odporcovia vo Francúzsku pokúšali „vytvárať ťažkosti prostredníctvom rozhodnutí“ a ako sa ich pokusy skončili?

¹² Francúzsko. Niektorí odporcovia Božieho ľudu siahli po inej taktike: začali „vytvárať ťažkosti prostredníctvom rozhodnutí“. (Prečítajte Žalm 94:21.) Napríklad v polovici 90. rokov sa francúzsky daňový úrad dal do kontroly účtovných záznamov združenia, ktoré patrí Jehovovým svedkom vo Francúzsku. Minister pre rozpočet odkryl karty, keď o pravom účele kontroly povedal: „Audit by mohol viesť k súdnej likvidácii alebo k trestnoprávnemu konaniu... ktoré by pravdepodobne narušilo činnosť združenia alebo by ho prinútilo ukončiť činnosť na našom území.“ Napriek tomu, že kontrola neobjavila nijaké nezrovnalosti, daňový úrad uvalil na združenie likvidačnú daň. Keby bol zámer odporcov vyšiel, bratia by nemali veľmi na výber a museli by zavrieť pobočku a predať budovy, aby mali čím zaplatiť obrovskú daň. Situácia bola veľmi vážna. Boží služobníci sa však len tak ľahko nevzdali. Dôrazne sa proti tomuto nespravodlivému zaobchádzaniu ozvali a napokon sa v roku 2005 obrátili na Európsky súd pre ľudské práva.

¹³ Súd vyniesol rozsudok 30. júna 2011. V ňom sa uvádzalo, že až na extrémne výnimky by právo na slobodu náboženského vyznania malo štátu brániť v tom, že by posudzoval prijateľnosť náboženského presvedčenia alebo spôsobu, akým niekto prejavuje svoje náboženstvo. Vyjadrenie súdu obsahovalo aj tieto slová: „Zdanením... prišlo združenie o značnú časť svojich základných príjmov. Preto nebolo schopné vytvárať svojim prívržencom primerané zázemie, aby mohli v praxi slobodne prejavovať svoje náboženstvo.“ Súd sa jednomyseľne zastal Jehovových svedkov! Jehovov ľud sa veľmi potešil, keď časom francúzska vláda vrátila združeniu vyrubenú daň aj s úrokmi. Okrem toho v súlade s nariadením súdu zrušila záložné právo na budovy pobočky.

14. Ako sa môžeš zapojiť do boja za právo uctievať Jehovu prijateľným spôsobom?

 ¹⁴ Dnes Jehovov ľud podobne ako Ester a Mardocheus bojuje za právo uctievať Jehovu prijateľným spôsobom. (Ester 4:13–16) Môžeš sa do tohto boja zapojiť aj ty? Môžeš, tým, že sa budeš za svojich duchovných bratov a sestry, ktorí práve znášajú nespravodlivé súdne postihy, pravidelne modliť. Svojimi modlitbami môžeš spoluveriacim, ktorí zažívajú ťažkosti a prenasledovanie, veľmi pomôcť. (Prečítajte Jakuba 5:16.) Vypočúva Jehova také modlitby? Z našich víťazstiev na súdoch vidno, že ich rozhodne vypočúva! (Hebr. 13:18, 19)

15. Čo zvažujú Boží služobníci v súvislosti s používaním krvi?

¹⁵ Už v 11. kapitole sme uviedli, že Kráľ Božieho Kráľovstva pomohol svojim poddaným jasne pochopiť biblické zásady súvisiace s používaním krvi. (1. Mojž. 9:5, 6; 3. Mojž. 17:11; prečítajte Skutky 15:28, 29) Preto neprijímame transfúziu krvi, ktorá je v súčasnosti úplne bežná. No pre seba a pre svojich blízkych si želáme najlepšiu zdravotnú starostlivosť, aká je dostupná. Pochopiteľne, pokiaľ nie je v rozpore s Božími zákonmi. Najvyššie súdy mnohých krajín uznali, že ľudia majú právo zvoliť si alebo odmietnuť liečbu podľa toho, čo im hovorí svedomie alebo náboženské presvedčenie. Ale v niektorých krajinách sa Boží služobníci v tejto súvislosti dostali do situácií, z ktorých behá mráz po chrbte. Pozrime sa na niekoľko príkladov.

16., 17. Čo s hrôzou zistila istá sestra z Japonska a ako Jehova vypočul jej modlitby?

¹⁶ Japonsko. Keď mala sestra Misae Takedová z Japonska 63 rokov, potrebovala vážnu operáciu. Ako lojálna občianka Božieho Kráľovstva svojmu lekárovi jasne povedala, že si želá operáciu bez krvi. Ale o niekoľko mesiacov s hrôzou zistila, že pri operácii dostala transfúziu. Cítila sa zneuctená a oklamaná. V júni 1993 preto podala žalobu na lekárov i nemocnicu. Táto skromná, tichá žena mala skalopevnú vieru. Raz v plnej súdnej sieni odvážne vydala svedectvo a vydržala vypovedať vyše hodiny napriek tomu, že bola veľmi slabá. Poslednýkrát bola na súde len mesiac pred smrťou. Neobdivujeme jej odvahu a vieru? Sestra Takedová povedala, že sa stále modlí, aby jej Jehova pomohol tento boj vyhrať. Bola presvedčená, že Jehova jej modlitby vypočuje. A nemýlila sa. Čo sa stalo?

¹⁷ Tri roky po jej smrti jej dal Najvyšší súd Japonska za pravdu. Súhlasil s tým, že nebolo správne podať jej transfúziu krvi proti jej výslovnému želaniu. V rozhodnutí z 29. februára 2000 sa uvádzalo, že v takých prípadoch „sa právo voľby musí rešpektovať ako osobné právo“. Vďaka odhodlaniu, ktoré sestra Takedová prejavila v boji za právo  zvoliť si liečbu v súlade so svojím biblicky školeným svedomím, sa teraz Jehovovi svedkovia v Japonsku nemusia obávať, že im nanútia transfúziu.

18. – 20. a) Ako súdy v Argentíne potvrdili právo človeka písomne odmietnuť transfúziu? b) Ako môžeme v otázke krvi ukázať, že sa podriaďujeme Kristovi?

¹⁸ Argentína. Čo môžu občania Kráľovstva urobiť, aby sa ich vôľa v otázkach zdravotnej starostlivosti rešpektovala, aj keby boli v bezvedomí? Môžeme pri sebe nosiť právny dokument, v ktorom vyjadríme svoje želanie. Presne to robil Pablo Albarracini. V máji 2012 sa stal svedkom pokusu o lúpež, pri ktorom ho viackrát postrelili. Do nemocnice ho dopravili v bezvedomí, a tak nemohol povedať, že si neželá transfúziu. Mal však pri sebe dokument s pokynmi pre lekárov, ktorý správne vypísal a podpísal viac než štyri roky predtým. I keď bol vo vážnom stave a niektorí lekári si mysleli, že bez transfúzie krvi neprežije, boli ochotní jeho želanie rešpektovať. Pablov otec, ktorý nie je Jehovovým svedkom, však získal súdny príkaz, ktorý bol v rozpore s Pablovým želaním.

¹⁹ Právny zástupca Pablovej manželky sa proti príkazu okamžite odvolal. Odvolací súd do niekoľkých hodín zrušil príkaz nižšieho súdu a rozhodol, že želanie pacienta vyjadrené v jeho dokumente s pokynmi pre lekárov sa musí rešpektovať. Pablov otec sa odvolal na Najvyšší súd Argentíny. Ten však nenašiel „nijaké dôvody pochybovať, že [dokument, ktorým Pablo odmietol transfúziu krvi] bol vypracovaný pri plnom vedomí, slobodne a vážne“. Súd sa uzniesol: „Každý svojprávny dospelý človek je schopný vopred dať pokyny týkajúce sa vlastného zdravia a môže prijať alebo odmietnuť niektorú formu zdravotnej starostlivosti... Ošetrujúci lekár musí tieto pokyny rešpektovať.“

²⁰ Brat Albarracini sa uzdravil a spolu s manželkou je veľmi rád, že mal pri sebe vyplnený dokument s pokynmi pre lekárov. Týmto jednoduchým, a pritom dôležitým spôsobom ukázal, že sa podriaďuje Kristovi, Kráľovi Božieho Kráľovstva. Urobili ste niečo podobné aj vo vašej rodine?

21. – 24. a) Čo viedlo Najvyšší súd Kanady k pozoruhodnému rozhodnutiu v otázke používania krvi u neplnoletých? b) Aké povzbudenie môžu v uvedenej skúsenosti nájsť mladí Jehovovi služobníci?

²¹ Kanada. Všeobecne sa dá povedať, že súdy uznávajú právo rodičov vybrať pre svoje dieťa najlepší spôsob zdravotnej starostlivosti. A niekedy dokonca prídu k záveru, že v zdravotných otázkach sa musia rešpektovať aj rozhodnutia neplnoletých, ktorí sú na ne dostatočne rozumovo vyspelí. Tak to bolo aj v prípade April Cadorethovej. Ako 14-ročná musela ísť do nemocnice, lebo mala silné vnútorné krvácanie. Niekoľko mesiacov predtým si vypísala dokument, ktorým vyjadrila, že ani v kritickom stave si neželá, aby jej bola podaná transfúzia. Ošetrujúci lekár  ignoroval jej výslovné želanie a požiadal súd o príkaz na podanie krvi. Bez jej súhlasu jej dali tri jednotky červených krviniek. Neskôr April povedala, že sa cítila, akoby ju znásilnili.

²² April sa spolu s rodičmi chcela dovolať spravodlivosti na súdoch. Po dvoch rokoch sa prípad dostal na Najvyšší súd Kanady. Súd jej nedal za pravdu v tom, že zákon, ktorý bol v jej prípade uplatnený, je protiústavný. Prisúdil jej však náhradu výdavkov na právnu ochranu a rozhodol v jej prospech a v prospech ďalších neplnoletých, ktorí sú dostatočne rozumovo vyspelí a ktorí si želajú uplatniť svoje právo rozhodovať za seba v otázkach liečby. Nariadil, že „v otázkach zdravotnej starostlivosti musia deti do 16 rokov dostať možnosť dokázať, že v rozhodovaní o tej-ktorej liečbe prejavujú dostatočnú mieru vyspelosti a samostatnosti v uvažovaní“.

²³ Prípad je významný tým, že najvyšší súd sa zaoberal ústavnými právami neplnoletých. Do vydania tohto  rozsudku mohol kanadský súd dať pri dieťati do 16 rokov súhlas na liečbu, ak dospel k záveru, že bude v najlepšom záujme dieťaťa. Teraz to už však nemôže urobiť automaticky. Najskôr mu musí dať možnosť dokázať, že je dostatočne vyspelé, aby sa vedelo samostatne rozhodovať.

²⁴ Malo zmysel tri roky chodiť po súdoch? April, ktorá je už zdravá a slúži ako pravidelná priekopníčka, si myslí, že to malo zmysel. O svojej skúsenosti hovorí: „Som šťastná, že som mohla svojou troškou prispieť k oslave Božieho mena a dokázať, že Satan je klamár.“ Z jej prípadu vidno, že aj mladí môžu prejaviť odvahu a dať jasne najavo, že sú skutočne občanmi Božieho Kráľovstva. (Mat. 21:16)

25., 26. Akú náročnú situáciu niekedy vytvára rozvod?

²⁵ Jehova poveril rodičov úlohou vychovávať deti podľa jeho zásad. (5. Mojž. 6:6–8; Ef. 6:4) To je samo osebe náročné, ale ešte ťažšie to býva po rozvode. Názory rodičov na výchovu sa môžu úplne rozchádzať. Napríklad rodič, ktorý je svedkom, môže byť stopercentne presvedčený, že dieťa treba vychovávať podľa kresťanských zásad. Lenže rodič, ktorý svedkom nie je, si môže myslieť pravý opak. Aj v takej situácii by svedok mal rešpektovať, že hoci rozvodom sa končí vzťah medzi manželmi, nekončí sa vzťah medzi rodičom a dieťaťom.

²⁶ Rodič, ktorý nie je svedkom, možno požiada súd, aby mu zveril dieťa do osobnej starostlivosti, lebo chce mať pod kontrolou jeho náboženskú výchovu. Niektorí tvrdia, že výchova v duchu zásad, ktorými sa riadia Jehovovi svedkovia, je škodlivá. Môžu argumentovať, že dieťa bude ochudobnené o oslavy narodenín a rôznych sviatkov a že v prípade ohrozenia života nedostane transfúziu. Našťastie pre väčšinu súdov je dobro dieťaťa dôležitejšie než vlastný názor na to, či je náboženstvo jedného z rodičov škodlivé, alebo nie. Všimnime si teraz niekoľko príkladov.

27., 28. Ako sa Najvyšší súd štátu Ohio postavil k tvrdeniu, že pre dieťa nie je dobré, keď je vychovávané ako Jehovov svedok?

²⁷ Spojené štáty. V roku 1992 sa Najvyšší súd štátu Ohio zaoberal prípadom, keď otec, ktorý nebol Jehovovým svedkom, tvrdil, že pre jeho syna Bobbyho by nebolo dobré, keby bol vychovávaný ako Jehovov svedok. Predtým dal nižší súd otcovi za pravdu a syna mu zveril. Matka Jennifer Paterová mohla syna navštevovať, ale nesmela ho „nijakým spôsobom vyučovať náukám Jehovových svedkov ani ho týmto náukám vystavovať“. Tento súdny zákaz sa dal vysvetľovať tak široko, že sestra Paterová by sa nemohla s Bobbym rozprávať ani o Biblii a biblickej morálke! Dokážeš sa vcítiť do jej situácie? Jennifer bola z toho úplne zúfalá.  Hovorí však, že sa naučila byť trpezlivá a čakať na Jehovu. Spomína: „Jehova bol stále pri mne.“ Jej právnička sa s podporou Jehovovej organizácie odvolala na Najvyšší súd štátu Ohio.

²⁸ Ten sa nestotožnil s rozhodnutím nižšieho súdu a uviedol, že „právo rodičov na výchovu detí, ku ktorej patrí aj odovzdávanie morálnych a náboženských hodnôt, patrí medzi základné práva“. V rozsudku sa uvádzalo, že ak sa nedokáže, že náboženské hodnoty, ktoré vyznávajú Jehovovi svedkovia, ohrozujú telesný a duševný vývin dieťaťa, súd nemá právo obmedzovať rodičovské práva na základe toho, akého je rodič náboženstva. Súd nenašiel dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že náboženské presvedčenie Jehovových svedkov nepriaznivo vplýva na duševné či telesné zdravie dieťaťa.

29. – 31. Prečo prišla istá sestra z Dánska o dcéru a ako v jej spore rozhodol najvyšší súd?

²⁹ Dánsko. V podobnej situácii sa ocitla aj Anita Hansenová, keď jej bývalý manžel požiadal súd, aby mu zveril ich sedemročnú Amandu. V roku 2000 ju sestre prisúdil okresný súd, ale bývalý manžel sa odvolal na vrchný súd. Ten rozsudok zvrátil a Amandu zveril otcovi. Vrchný súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že rodičia majú odlišné náboženstvo, a teda aj odlišný názor na život, otec  bude vedieť tieto odlišnosti lepšie preklenúť. Sestra Hansenová prišla o dcéru v podstate preto, lebo je Jehovova svedkyňa!

³⁰ V tomto mimoriadne ťažkom období bola sestra Hansenová neraz taká utrápená, že ani nevedela, o čo sa modliť. Čo jej pomáhalo? „Neobyčajne ma utešovali slová z Rimanom 8:26 a 27,“ hovorí. „Stále som cítila, že Jehova vie, čo mu chcem povedať. Presne vedel, čo prežívam, a vždy mi bol nablízku.“ ​(Prečítajte Žalm 32:8; Izaiáša 41:10.)

³¹ Sestra sa odvolala na Najvyšší súd Dánska. V jeho rozhodnutí sa písalo: „V otázke, ktorému rodičovi zveriť dieťa do osobnej starostlivosti, sa musí postupovať až po posúdení konkrétnych skutočností, ktoré ukážu, čo je v najlepšom záujme dieťaťa.“ Dospel tiež k záveru, že rozhodnutie o zverení dieťaťa by sa malo robiť na základe toho, ako rodič dokáže riešiť spory, nie na základe toho, aké „náuky a postoje“ majú Jehovovi svedkovia. Sestre Hansenovej spadla z pliec veľká ťarcha, keď súd uznal, že je schopná dobre si plniť rodičovské povinnosti, a Amandu jej vrátil.

32. Ako sa Európsky súd pre ľudské práva zastal rodičov, ktorí sú svedkami?

³² Rôzne európske krajiny. V niektorých súdnych sporoch o deti naši bratia a sestry neuspeli na najvyššom súde krajiny a museli sa obrátiť na vyššie inštitúcie. Týmito spormi sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. V dvoch prípadoch uznal, že nižšie, národné súdy zaobchádzali s rodičom, ktorý je svedkom, inak ako s rodičom, ktorý nie je svedkom, a to len pre jeho náboženstvo. Označil to za diskrimináciu a rozhodol, že „rozdielny prístup založený v podstate iba na rozdielnosti náboženstva je neprípustný“. Keď istá svedkyňa v takom spore na Európskom súde vyhrala, s úľavou povedala: „Veľmi ma zraňovalo, keď ma obviňovali z toho, že ubližujem svojim deťom. Veď som sa iba snažila odovzdať im to, čo pre ne považujem za najlepšie — kresťanskú výchovu.“

33. Ako môže rozvedený rodič uplatniť zásadu z Filipanom 4:5?

³³ Pochopiteľne, rodičia, ktorým rozhodnutia súdov sťažujú uplatňovanie práva vštepovať do srdca svojich detí biblické normy, sa usilujú byť rozumní. (Prečítajte Filipanom 4:5.) Keďže sami sú radi, že majú právo učiť deti to, čo Boh považuje za správne, uznávajú, že aj rodič, ktorý nie je svedkom, má právo vychovávať svoje deti, ak sa pre to rozhodne. Nakoľko vážne berie kresťan výchovu detí?

34. Aký úžitok môžu mať dnešní kresťanskí rodičia z príkladu Židov za Nehemiášových čias?

³⁴ Veľmi poučný je príklad z čias Nehemiáša. Židia s nasadením všetkých síl opravovali a stavali jeruzalemské múry. Vedeli, že tak sebe i svojim rodinám zabezpečujú ochranu pred okolitými nepriateľskými národmi. Preto ich Nehemiáš  nabádal: „Bojujte za svojich bratov, svojich synov a svoje dcéry, svoje manželky a svoje domovy.“ ​(Neh. 4:14) Mali za svoje rodiny bojovať, nech to stojí, čo to stojí. Podobne aj dnes rodičia, ktorí sú Jehovovými svedkami, s nasadením všetkých síl vychovávajú deti v pravde. Vedia, že ich deti sú na každom kroku — v škole i na ulici — vystavené škodlivému vplyvu okolia. Cez médiá sa môže tento vplyv nebadane vkradnúť aj domov. Rodičia, buďte rozhodnutí, nech to stojí, čo to stojí, bojovať o to, aby vaši synovia a vaše dcéry vyrastali v bezpečnom prostredí, v ktorom sa im bude dobre duchovne dariť!

35., 36. a) S akým cieľom Jehovovi svedkovia bojovali za svoje zákonné práva? b) Čo si odhodlaný robiť?

³⁵ Je očividné, že Jehova požehnal svoju novodobú organizáciu, keď bojovala za právo poslúchať zákony jeho Kráľovstva. Pri týchto právnych zápasoch sa Božím služobníkom často podarilo vydať pôsobivé svedectvo, či už súdu, alebo širokej verejnosti. (Rim. 1:8) Úžitok z mnohých ich víťazstiev mali veľakrát aj ľudia, ktorí nie sú Jehovovými svedkami, lebo sa nimi upevnili ich občianske práva. My však nemáme za cieľ zmeniť spoločnosť ani nám nejde o to, aby sme dokázali, že sme v práve. Jehovovi svedkovia išli do súdnych sporov predovšetkým preto, aby zákonne upevnili a podporili čisté uctievanie. (Prečítajte Filipanom 1:7.)

³⁶ Od bratov a sestier, ktorí bojovali za právo slobodne uctievať Jehovu, sa môžeme veľa naučiť o viere. Veľmi si vážme ich príklad. A aj my prejavujme silnú vieru a dôverujme, že máme Jehovovu podporu a že Jehova nám dá silu konať jeho vôľu. (Iz. 54:17)