Ježiš práve ukázal, aký postoj by mali mať jeho nasledovníci. Mali by si brať príklad z detí, ktoré sú pokorné a nie sú zamerané na postavenie. A dodal: „Kto prijíma jedno také dieťa z úcty ku mne, prijíma aj mňa.“ (Matúš 18:5)

Apoštoli sa len nedávno hádali, kto z nich je najvýznamnejší, a tak Ježišove slová môžu chápať ako pokarhanie. Teraz sa ozve apoštol Ján a hovorí o niečom, čo práve zažili: „Učiteľ, videli sme nejakého muža, ako vyháňa démonov v tvojom mene. Snažili sme sa mu v tom zabrániť, lebo ťa nenasleduje spolu s nami.“ (Lukáš 9:49)

Myslí si Ján, že apoštoli ako jediní môžu uzdravovať ľudí alebo vyháňať démonov? Ak je to tak, ako je možné, že tento Žid dokáže vyháňať zlých duchov? Ján si zrejme myslí, že ten muž by nemal konať také zázraky, keďže nesprevádza Ježiša a apoštolov.

Na Jánovo prekvapenie Ježiš odpovedá: „Nebráňte mu, lebo nikto, kto urobí mocný skutok v mojom mene, nemôže hneď nato hovoriť o mne zle. Lebo kto nie je proti nám, je za nás. Verte mi, ktokoľvek vám podá pohár vody, pretože patríte Kristovi, určite nepríde o svoju odmenu.“ (Marek 9:39–41)

Kresťanský zbor má ešte len vzniknúť. Preto tento muž ešte nemusí v tomto čase sprevádzať Krista, aby dokázal, že stojí na jeho strane. Skutočnosť, že nechodí s Ježišom, neznamená, že je jeho odporcom alebo že podporuje falošné náboženstvo. Očividne verí v Ježišovo meno a z Ježišových slov vidno, že dostane svoju odmenu.

No keby apoštoli svojimi slovami alebo skutkami spôsobili pád tohto človeka, bolo by to vážne. Ježiš pokračuje: „Kto privedie k pádu jedného z týchto maličkých, ktorí vo mňa veria, pre toho by bolo lepšie, keby mu na krk zavesili mlynský kameň, akým otáča osol, a hodili ho do mora.“ (Marek 9:42) Ježiš potom hovorí, že jeho nasledovníci by sa mali zbaviť dokonca aj niečoho, čo je také vzácne ako ruka, noha alebo oko, ak ich to zvádza na hriech. Je lepšie, aby vošli do Božieho Kráľovstva zmrzačení, než aby skončili v gehenne (údolí Hinnom). Apoštoli pravdepodobne poznajú toto údolie pri Jeruzaleme, kde sa spaľujú odpadky, takže chápu, že to znamená trvalé zničenie.

Ježiš pokračuje ďalším upozornením: „Dajte si pozor, aby ste nepohŕdali žiadnym z týchto maličkých. Hovorím vám, že ich anjeli v nebi stále hľadia na tvár môjho nebeského Otca.“ Akú cenu majú títo „maličkí“ v Božích očiach? Ježiš teraz rozpráva príbeh o mužovi, ktorý má 100 oviec a jedna z nich zablúdi. Muž nechá  99 oviec na vrchoch a ide hľadať stratenú ovečku. Keď ju nájde, raduje sa z nej viac ako z tých 99. Ježiš končí príbeh slovami: „Práve tak si môj nebeský Otec nepraje, aby zahynul čo len jeden z týchto maličkých.“ (Matúš 18:10, 14)

Ježiš možno myslí na hádky apoštolov o najvýznamnejšie postavenie, keď ďalej hovorí: „Majte soľ v sebe a zachovávajte medzi sebou pokoj.“ (Marek 9:50) Doslovná soľ robí jedlo chutnejším. Keď sú naše slová obrazne ochutené soľou, druhí ich ľahšie prijmú. Tak prispejeme k pokoju a vyhneme sa hádkam. (Kolosanom 4:6)

Niekedy vzniknú vážne problémy a Ježiš hovorí, ako ich zvládnuť: „Keď tvoj brat proti tebe zhreší, choď a upozorni ho na jeho chybu medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata.“ Ale čo ak nebude počúvať? Ježiš radí: „Vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá vec bola potvrdená svedectvom dvoch alebo troch svedkov.“ Ak sa záležitosť nevyrieši, majú to povedať „zboru“, teda zodpovedným starším, ktorí môžu o veci rozhodnúť. No čo ak hriešnik nepočúva ani ich? „Nech je pre teba ako človek z národov a ako vyberač daní“, čo boli ľudia, s ktorými sa Židia nestýkali. (Matúš 18:15–17)

Zboroví starší sa musia držať Božieho Slova. Ak zistia, že niekto naozaj zhrešil a potrebuje pokarhanie, ich rozhodnutie odzrkadľuje to, čo už bolo „zviazané v nebi“. Ale keď zistia, že je niekto nevinný, aj to už bolo „rozviazané v nebi“. Tieto pokyny budú užitočné, keď bude založený kresťanský zbor. V súvislosti s takýmito závažnými rozhodnutiami Ježiš hovorí: „Kde sa dvaja alebo traja stretnú v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Matúš 18:18–20)