Ježiš sa rôznymi spôsobmi snaží podnietiť ľudí, aby sa zamysleli nad svojím vzťahom k Bohu. Jedna taká príležitosť sa mu naskytne po rozhovore s ľuďmi zhromaždenými pred farizejovým domom.

Niektorí z nich sa zmieňujú o istej tragickej udalosti. Hovoria „o Galilejčanoch, ktorých krv zmiešal [rímsky miestodržiteľ Pontský] Pilát s krvou ich obetí“. (Lukáš 13:1) Čo majú na mysli?

Možno hovoria o Galilejčanoch, ktorí boli zabití, keď tisíce Židov protestovali proti tomu, že Pilát použil peniaze z chrámovej pokladnice na stavbu akvaduktu, ktorým sa mala priviesť voda do Jeruzalema. Pilátovi zrejme pomohli získať tieto prostriedky chrámoví predstavitelia. Ježišovi poslucháči, ktorí sa zmienili o tragédii, si možno myslia, že tým Galilejčanom sa to stalo preto, lebo sa niečím previnili. No Ježiš má na to iný názor.

Pýta sa ich: „Myslíte si, že tí Galilejčania zomreli, lebo boli väčšími hriešnikmi ako všetci ostatní Galilejčania?“ Ježiš si to nemyslí. Túto udalosť však využije na to, aby Židov varoval: „Ak nebudete robiť pokánie, aj vy všetci zahyniete.“ (Lukáš 13:2, 3) Potom sa zmieňuje o inom nešťastí, ku ktorému pravdepodobne došlo len nedávno a zrejme nejako súvisí s výstavbou spomínaného akvaduktu. Pýta sa svojich poslucháčov:

„Myslíte si, že tí 18, na ktorých spadla veža v Siloáme a zabila ich, boli väčšími vinníkmi ako všetci ostatní obyvatelia Jeruzalema?“ (Lukáš 13:4) Prítomní si možno myslia, že tí ľudia zomreli, lebo boli zlí. No Ježiš s nimi opäť nesúhlasí. Vie, že všetkých postihuje „čas a náhoda“, a tak je to pravdepodobne aj v tomto prípade. (Kazateľ 9:11) Ľudia by si však z toho mali vziať poučenie, a preto hovorí: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete tak ako oni.“ (Lukáš 13:5) Ale prečo to hovorí práve teraz?

Súvisí to s tým, že jeho služba tu na zemi sa pomaly chýli ku koncu. Preto rozpráva toto podobenstvo: „Istý človek mal vo svojej vinici zasadený figovník. Prišiel na ňom hľadať ovocie, ale žiadne nenašiel. Vtedy povedal vinohradníkovi: ‚Už tri roky prichádzam hľadať ovocie na tomto figovníku, ale nikdy som nič nenašiel. Zotni ho! Prečo by mal vyčerpávať pôdu?‘ Odpovedal mu: ‚Pane, nechaj ho ešte jeden rok. Okopem ho a pohnojím a možno prinesie ovocie. Ale ak nie, zotneš ho.‘“ (Lukáš 13:6–9)

Už viac než tri roky sa Ježiš snaží vypestovať v Židoch vieru. Ale len pomerne málo z nich sa stalo jeho učeníkmi a dajú sa považovať za ovocie jeho namáhavej práce. Teraz, vo štvrtom roku služby, ešte zintenzívňuje svoje úsilie. Keď zvestuje a vyučuje v Judei a Perei, je to, akoby okopával a hnojil židovský figovník. S akým výsledkom? Reaguje len malý  počet Židov. Národ ako celok odmieta robiť pokánie a čaká ho zničenie.

Tento odmietavý postoj väčšiny sa znovu prejaví počas jedného sabatu. Ježiš práve vyučuje v synagóge. Zbadá ženu, ktorú trápi démon, a preto chodí už 18 rokov zohnutá a nedokáže sa narovnať. Ježiš jej so súcitom hovorí: „Buď oslobodená od svojej choroby.“ (Lukáš 13:12) Kladie na ňu ruky a ona sa okamžite narovnáva a oslavuje Boha.

To však nahnevá predstaveného synagógy, ktorý protestuje: „Na to, aby sa pracovalo, je šesť dní. Vtedy prichádzajte, aby ste boli uzdravení, a nie v sabatný deň.“ (Lukáš 13:14) Tento muž nepopiera, že Ježiš má moc uzdravovať. Odsudzuje ľudí za to, že chcú byť uzdravení v sabat! Ježiš logicky argumentuje: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sabat svojho býka alebo osla a neodvádza ho, aby ho napojil? A čo táto Abrahámova dcéra, ktorú Satan držal spútanú 18 rokov? Nemala byť oslobodená z pút len preto, že je sabatný deň?“ (Lukáš 13:15, 16)

Ježišovi odporcovia sú zahanbení, ale ostatní ľudia sa radujú z úžasných vecí, ktoré robí. Potom Ježiš opakuje dve prorocké prirovnania týkajúce sa Kráľovstva, ktoré rozprával kedysi v člne na Galilejskom mori. (Matúš 13:31–33; Lukáš 13:18–21)