Ježiš sa už nejaký čas zdržiava v oblasti „za Jordánom“ zvanej Perea. (Ján 10:40) Postupne smeruje na juh do Jeruzalema.

Nejde sám. Sprevádzajú ho jeho učeníci a tiež „veľké zástupy ľudí“ vrátane vyberačov daní a hriešnikov. (Lukáš 14:25; 15:1) Sú tam aj farizeji a znalci Zákona, ktorí Ježiša kritizujú za to, čo hovorí a robí. Po Ježišových podobenstvách o stratenej ovci, stratenom synovi a boháčovi a Lazarovi majú o čom premýšľať. (Lukáš 15:2; 16:14)

Ježiš má čerstvo v mysli, ako ho odporcovia kritizovali a uškŕňali sa nad jeho slovami, a možno preto teraz obracia pozornosť na svojich učeníkov. Znova sa vracia k tomu, čo vyučoval v Galilei.

Napríklad hovorí: „Nastanú situácie, ktoré budú privádzať druhých k pádu. Tomu sa nedá vyhnúť, ale beda človeku, ktorý ich zapríčiní... Dávajte si pozor. Ak tvoj brat zhreší, pokarhaj ho, a ak to ľutuje, odpusť mu. I keď proti tebe zhreší sedemkrát denne a sedemkrát za tebou príde a povie: ‚Je mi to ľúto,‘ odpustíš mu.“ (Lukáš 17:1–4) Pri Ježišových posledných slovách si možno Peter spomenie na to, ako sa Ježiša pýtal, či má odpustiť až sedem ráz. (Matúš 18:21)

Dokážu učeníci konať podľa Ježišových slov? Keď ho prosia: „Daj nám väčšiu vieru“, uisťuje ich: „Keby ste mali vieru veľkú ako horčičné zrnko, povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňmi a presaď sa do mora!‘ a poslúchla by vás.“ (Lukáš 17:5, 6) Je to tak, už s trochou viery môže človek dokázať veľké veci.

Teraz chce Ježiš svojich apoštolov naučiť, aké dôležité je byť pokorný a mať na seba vyrovnaný pohľad. Hovorí: „Keď sa váš otrok vráti z poľa, kde oral alebo pásol, kto z vás mu povie: ‚Poď hneď k stolu‘? Či mu skôr nepoviete: ‚Priprav mi večeru, obleč si zásteru a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem, a potom môžeš jesť a piť ty‘? Budete otrokovi vďační za to, že urobil, čo mal? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čím ste boli poverení, poviete: ‚Sme len obyčajní otroci. Urobili sme iba to, čo sme mali urobiť.‘“ (Lukáš 17:7–10)

Každý Boží služobník by si mal uvedomovať, aké dôležité je dávať Božie záujmy na prvé miesto v živote. Okrem toho by si mal veľmi vážiť, že môže uctievať Boha ako člen jeho domácnosti.

Teraz prichádza k Ježišovi posol od Marty a Márie. So svojím bratom Lazarom bývajú v Judei v dedine Betánia. Posol odovzdáva Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý.“ (Ján 11:1–3)

Hoci sa Ježiš práve dozvedel, že jeho priateľ Lazar je vážne chorý, zostáva pokojný. Hovorí: „Táto choroba sa nemá skončiť smrťou, ale má byť na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ešte dva dni ostáva tam, kde je. Potom povie učeníkom: „Poďme opäť do Judey.“ Ale učeníci namietajú: „Rabbi, len nedávno ťa chceli Júdejci kameňovať a ty tam chceš ísť znovu?“ (Ján 11:4, 7, 8)

Ježiš odpovedá: „Nie je denné svetlo 12 hodín? Ak niekto chodí za denného svetla, o nič sa nepotkne, lebo vidí svetlo tohto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, potkne sa, lebo v sebe nemá svetlo.“ (Ján 11:9, 10) Zjavne tým myslí,  že časové obdobie, ktoré mu Boh vyhradil na službu, sa ešte neskončilo. Ten krátky čas, ktorý mu ešte zostáva, chce naplno využiť.

Potom dodáva: „Náš priateľ Lazar zaspal, ale idem tam, aby som ho prebudil.“ Učeníci to očividne pochopili tak, že Lazar len odpočíva a že sa jeho stav zlepší. Preto mu hovoria: „Pane, ak spí, tak sa uzdraví.“ Nato im Ježiš otvorene hovorí: „Lazar zomrel... Poďme teda k nemu.“ (Ján 11:11–15)

Hoci Ježišovi hrozí v Judei veľké nebezpečenstvo, Tomáš ho chce podporiť, a preto ostatných učeníkov nabáda: „Poďme aj my, aby sme zomreli s ním.“ (Ján 11:16)