Po príchode z Jericha strávili Ježiš a jeho učeníci v Betánii tri noci. Je skoro ráno pondelok 10. nisana a oni sa vydávajú na cestu do Jeruzalema. Ježiš je hladný. Preto keď zbadá figovník, ide k nemu. Sú na ňom už figy?

Je koniec marca, ale sezóna fíg je až v júni. Napriek tomu už má tento figovník listy, a tak Ježiš predpokladá, že by na ňom mali byť skoré figy. No žiadne na ňom nie sú. Tento strom teda vytvára klamný dojem. Ježiš hovorí: „Nech z teba už nikdy nikto neje ovocie!“ (Marek 11:14) Strom v tej chvíli začne usychať. Význam tejto príhody majú učeníci pochopiť na druhý deň.

Onedlho Ježiš so svojimi učeníkmi prichádza do Jeruzalema. Ide do chrámu, ktorý si prezrel deň predtým. Dnes si ho však neprichádza len pozrieť, ale urobí niečo podobné ako počas Pesachu pred tromi rokmi. (Ján 2:14–16) Tentoraz vyhadzuje „tých, ktorí v ňom predávajú a kupujú“. Okrem toho prevracia „stoly zmenárnikov a lavice tých, čo predávajú holuby“. (Marek 11:15) Nikomu nedovoľuje ani skracovať si cestu cez chrámové nádvorie, keď chce s nákladom prejsť do inej časti mesta.

Prečo Ježiš podniká také rázne kroky proti tým, ktorí v chráme zamieňajú peniaze a predávajú zvieratá? Hovorí: „Či nie je napísané: ‚Môj dom sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy‘? Ale vy ste z neho urobili skrýšu lupičov.“ (Marek 11:17) Nazval ich lupičmi preto, lebo od ľudí, ktorí sú nútení kúpiť si zvieratá na obete, pýtajú prehnané sumy. Podľa Ježiša je to zdieranie alebo lúpež.

Je jasné, že sa o tom dozvedajú hlavní kňazi, znalci Zákona a iní významní ľudia a ešte viac sa snažia Ježiša zabiť. Nie je to však také jednoduché. Nevedia, ako to majú urobiť, lebo okolo Ježiša je stále veľa ľudí.

Okrem Židov prišli na Pesach aj prozelyti, ktorí prijali židovské náboženstvo. Sú medzi nimi aj nejakí Gréci. Tí teraz oslovia Filipa (možno preto, lebo má grécke meno) a žiadajú ho, aby ich zoznámil s Ježišom. Filip si možno nie je istý, či by takéto stretnutie bolo vhodné, a tak sa ide poradiť s Andrejom. Spolu idú za Ježišom, ktorý je zjavne ešte stále v chráme.

Ježiš vie, že o niekoľko dní má zomrieť, a preto teraz nie je čas uspokojovať zvedavosť ľudí alebo zvyšovať si popularitu. V odpovedi Filipovi a Andrejovi použije prirovnanie: „Prišiel čas, aby bol Syn človeka oslávený. Verte mi, ak nepadne pšeničné zrno do zeme a neodumrie, zostane iba ono samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Ján 12:23, 24)

Jedno zrnko pšenice sa môže zdať bezvýznamné. Ale ak sa dostane do pôdy a ako semienko „odumrie“, môže vyklíčiť a časom z neho môže vyrásť úrodné steblo plné obilných zŕn. Rovnako je to aj s Ježišom. Je to len jeden dokonalý človek, ale keď zostane Bohu verný až do smrti, jeho prostredníctvom budú mnohí ľudia s podobným obetavým postojom môcť žiť večne. Ježiš hovorí: „Kto má rád svoj život, stratí ho, ale kto nenávidí svoj život v tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Ján 12:25)

Ježiš teraz obracia pozornosť na svojich nasledovníkov: „Ak mi chce niekto slúžiť, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude aj môj  služobník. Ak mi niekto bude slúžiť, Otec ho poctí.“ (Ján 12:26) Aká úžasná odmena! Tí, ktorých Otec poctí, sa stanú Kristovými spoluvládcami v Kráľovstve.

Ježiš teraz hovorí o veľkom utrpení a mučivej smrti, ktoré ho čakajú: „Som znepokojený a čo mám povedať? Otče, zachráň ma od tejto hodiny.“ To neznamená, že by sa chcel vyhnúť splneniu Božej vôle. Dodáva: „Práve pre túto hodinu som prišiel.“ (Ján 12:27) Súhlasí so všetkým, čo má viesť k splneniu Božieho predsavzatia, vrátane jeho obetnej smrti.