Ježišova pozemská služba sa chýli ku koncu. Ježiš používa ďalšie podobenstvá, v ktorých odhaľuje skutočnú tvár znalcov Zákona a hlavných kňazov. Preto ho chcú zabiť. (Lukáš 20:19) Ale Ježiša to nezastaví. Rozpráva ďalšie podobenstvo:

„Nebeské Kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý pre svojho syna usporiadal svadobnú hostinu. Poslal svojich otrokov, aby zavolali na svadobnú hostinu tých, ktorí dostali pozvanie, ale oni nechceli prísť.“ (Matúš 22:2, 3) Ježiš začína toto podobenstvo výrazom „nebeské Kráľovstvo“. Kráľom musí byť teda Boh Jehova. A koho predstavuje kráľov syn a tí, ktorí dostali pozvanie? Ani to nie je ťažké uhádnuť. Kráľovým synom je Jehovov Syn, ktorý práve rozpráva toto podobenstvo, a tými pozvanými sú ľudia, ktorí s ním budú v nebeskom Kráľovstve.

Kto je pozvaný ako prvý? Zamyslime sa. Komu Ježiš a apoštoli zvestujú o Kráľovstve? Židom. (Matúš 10:6, 7; 15:24) Tento národ v roku 1513 pred n. l. uzavrel s Jehovom zmluvu Zákona, a tak dostal ako prvý príležitosť stať sa „kráľovstvom kňazov“. (2. Mojžišova 19:5–8) Ale kedy mal byť zavolaný na „svadobnú hostinu“? Je logické, že to bolo v roku 29 n. l., keď Ježiš začal zvestovať o nebeskom Kráľovstve.

Ako na to zareagovala väčšina Židov? Ježiš povedal, že „nechceli prísť“. Drvivá väčšina náboženských vodcov a národa ho neprijala ako Mesiáša a Kráľa, ktorého vybral Boh.

Ježiš však naznačuje, že Židia dostanú ďalšiu príležitosť: „A tak [kráľ] poslal ďalších otrokov so slovami: ‚Povedzte pozvaným: „Pripravil som jedlo, dal som zabiť býky a vykŕmené zvieratá. Všetko je prichystané. Poďte na svadobnú hostinu.“‘ Ale oni si ich nevšímali a odišli, jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní pochytali jeho otrokov,  napadli ich a zabili.“ (Matúš 22:4–6) To sa má odohrať po založení kresťanského zboru. Židia budú mať vtedy ešte stále príležitosť dostať sa do Kráľovstva, ale väčšina z nich týmto pozvaním opovrhne, dokonca ublížia „kráľovým otrokom“. (Skutky 4:13–18; 7:54, 58)

Aké následky národ ponesie? Ježiš hovorí: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, zabil tých vrahov a ich mesto vypálil.“ (Matúš 22:7) To Židia zažijú, keď „ich mesto“, Jeruzalem, zničia v roku 70 n. l. Rimania.

Keďže odmietli kráľovo pozvanie, znamená to, že už nebude pozvaný nikto ďalší? Podľa tohto podobenstva nie. Ježiš pokračuje: „Potom [kráľ] povedal svojim otrokom: ‚Svadobná hostina je síce pripravená, ale tí, ktorí boli pozvaní, jej neboli hodní. Preto choďte na cesty, ktoré vedú z mesta, a pozvite na hostinu každého, koho nájdete.‘ Otroci teda šli a zhromaždili všetkých, ktorých našli, dobrých aj zlých. A svadobná sieň sa naplnila hosťami.“ (Matúš 22:8–10)

V súlade s tým začal neskôr apoštol Peter zvestovať ľuďom, ktorí sa nenarodili ako Židia ani neprestúpili na židovskú vieru. V roku 36 n. l. rímsky dôstojník Kornélius aj so svojou rodinou dostal Božieho ducha, a tým aj možnosť zaujať miesto v nebeskom Kráľovstve, o ktorom Ježiš hovoril. (Skutky 10:1, 34–48)

Ježiš naznačuje, že nie všetkých, ktorí prídu na hostinu, napokon „kráľ“ schváli. Hovorí: „Keď sa kráľ prišiel pozrieť na hostí, uvidel človeka, ktorý na sebe nemal svadobný odev. Opýtal sa ho: ‚Priateľ, ako si sa sem dostal bez svadobného odevu?‘ No on sa nezmohol ani na slovo. Nato kráľ povedal svojim sluhom: ‚Zviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plakať a škrípať zubami.‘ Lebo je mnoho pozvaných, ale málo vyvolených.“ (Matúš 22:11–14)

Náboženskí vodcovia, ktorí Ježiša počúvajú, možno úplne nechápu význam jeho slov. Ale v každom prípade sa im to nepáči a sú viac než kedykoľvek predtým odhodlaní zbaviť sa človeka, ktorý im takto znepríjemňuje život.