Izák mal 40 rokov, keď sa oženil s Rebekou. Veľmi ju miloval. Neskôr sa im narodili dvaja chlapci — dvojčatá.

Starší chlapec sa volal Ezau a mladší Jakob. Ezau bol dobrý lovec a často chodil preč z domu. Jakob zase rád pracoval doma.

V tých časoch zvyčajne dostal po otcovej smrti najväčšiu časť pôdy a peňazí najstarší syn. Hovorí sa tomu dedičstvo. V Izákovej rodine k dedičstvu patrili aj sľuby, ktoré dal Jehova Abrahámovi. Ezau sa o tieto sľuby až tak nezaujímal, ale Jakob vedel, že sú veľmi dôležité.

Raz prišiel Ezau domov z poľovačky veľmi unavený. Jakob práve varil dobré jedlo, a keď ho Ezau zavoňal, zvolal: „Zomieram od hladu! Daj mi trochu z tej červenej kaše!“ Jakob nato: „Dám ti, ale najprv mi sľúb, že mi dáš svoje dedičstvo.“ Ezau povedal: „Dedičstvo ma nezaujíma. Vezmi si ho. Ja sa chcem najesť.“ Myslíš, že Ezau urobil múdro? Nie. Ezau vymenil niečo veľmi vzácne za jednu misku kaše.

Keď bol Izák veľmi starý, prišiel čas požehnať staršieho syna. Ale Rebeka pomohla mladšiemu synovi Jakobovi, aby požehnanie dostal on. Keď to Ezau  zistil, veľmi sa nahneval a chcel svojho brata zabiť. Izák a Rebeka chceli Jakoba ochrániť, a tak mu povedali: „Choď bývať k strýkovi Lábanovi, kým sa Ezau neupokojí.“ Jakob poslúchol svojich rodičov a utiekol, aby si zachránil život.