Hasmoneovci a ich dedičstvo

KEĎ bol Ježiš na zemi, judaizmus bol rozdelený na frakcie, z ktorých každá sa usilovala získať vplyv nad ľudom. Taký obraz predkladajú správy evanjelií i spisy Josepha, židovského historika prvého storočia.

Na tejto scéne vystupujú ako vplyvné skupiny farizeji a saduceji, ktorí dokážu ovplyvňovať verejnú mienku do takej miery, že ľudia zavrhujú Ježiša ako Mesiáša. (Matúš 15:1, 2; 16:1; Ján 11:47, 48; 12:42, 43) No v Hebrejských Písmach nie je o týchto dvoch vplyvných skupinách ani zmienka.

Josephus spomína saducejov a farizejov prvýkrát na pozadí udalostí druhého storočia pred naším letopočtom. V tom čase mnoho Židov podliehalo príťažlivosti helenizmu, čiže gréckej kultúry a filozofie. Napätie medzi helenizmom a judaizmom vyvrcholilo, keď seleukovskí vládcovia poškvrnili chrám v Jeruzaleme a zasvätili ho Diovi. Energický židovský vodca Júda Makabejský z rodiny známej ako Hasmoneovci (alebo Hasmonovci), viedol armádu vzbúrencov, ktorá oslobodila chrám z rúk Grékov. *

Roky, ktoré nasledovali bezprostredne po povstaní a víťazstve Makabejcov, charakterizovala tendencia vytvárať sekty založené na súperiacich ideológiách, ktoré navzájom bojovali o náklonnosť čo najväčšej časti židovskej komunity. Ale prečo vznikla taká tendencia? Prečo sa judaizmus tak rozdelil? Odpoveď nájdeme, ak preskúmame dejiny Hasmoneovcov.

Stále väčšia nezávislosť a nejednotnosť

Keď Júda Makabejský dosiahol svoj náboženský cieľ — obnoviť uctievanie v Jehovovom chráme —, zameral sa na politické ciele. Preto ho mnohí Židia prestali nasledovať. On však pokračoval v boji proti seleukovským vládcom, uzavrel zmluvu s Rímom a usiloval sa založiť nezávislý židovský štát. Keď Júda zomrel v boji, v zápase pokračovali jeho bratia Jonatán a Šimon. Seleukovskí vládcovia Makabejcom spočiatku prudko odporovali. Ale časom pristúpili na politické kompromisy a bratom Hasmoneovcom udelili istú mieru autonómie.

Hoci Hasmoneovci boli potomkami kňazov, žiaden z nich predtým neslúžil ako veľkňaz. Mnoho Židov si myslelo, že toto postavenie by mali zastávať kňazi z rodovej línie Cádoka, ktorého za veľkňaza vymenoval Šalamún. (1. Kráľov  2:35; Ezechiel 43:19) Jonatán pomocou vojen a diplomacie presvedčil Seleukovcov, aby ho vymenovali za veľkňaza. Ale jeho brat Šimon dosiahol po Jonatánovej smrti ešte viac. V septembri roku 140 pred n. l. bol v Jeruzaleme vydaný dôležitý dekrét, ktorý bol vyhotovený na bronzových tabuľkách v gréckom štýle: „Kráľ Demetrius [grécky seleukovský vládca] potvrdil [Šimonovi] veľkňazstvo, urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami... Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok.“ — 1. Machabejcov 14:38–41 (historická kniha zaradená medzi apokryfy; Katolícky preklad z roku 1996).

O Šimonovom postavení vládcu a veľkňaza — pre neho a jeho potomkov — teda nerozhodla iba cudzia seleukovská vláda, ale aj „Veľké zhromaždenie“ jeho ľudu. To bol zlomový okamih. Historik Emil Schürer sa vyjadril, že keď už Hasmoneovci založili politickú dynastiu, „ich prvoradým záujmom prestalo byť plnenie Tóry [židovského zákona], ale stalo sa ním udržanie a rozšírenie ich politickej moci“. Ale Šimon bol opatrný, a aby neurazil židovské cítenie, používal titul „etnarcha“, čiže „vodca ľudu“, a nie „kráľ“.

Nie všetci sa potešili, keď Hasmoneovci uchvátili náboženskú i politickú moc. Podľa mnohých učencov práve v tomto období vznikla kumránska komunita. Istý kňaz z Cádokovej rodovej línie, o ktorom panuje presvedčenie, že je totožný s kňazom spomínaným v kumránskych spisoch ako „Učiteľ spravodlivosti“, odišiel z Jeruzalema a vyviedol jednu opozičnú skupinu do judskej pustatiny pri Mŕtvom mori. Jeden zo zvitkov od Mŕtveho mora, komentár ku knihe Habakuk, odsudzuje „Zlého kňaza, ktorý sa spočiatku nazýval menom pravdy, ale keď zavládol nad Izraelom, jeho srdce sa povýšilo“. Mnohí učenci sa domnievajú, že tomu, ako táto sekta opísala vládnuceho „Zlého kňaza“, by mohol zodpovedať buď Jonatán, alebo Šimon.

Šimon pokračoval vo vojenských ťaženiach s cieľom rozšíriť územie, ktoré mal pod kontrolou. No jeho vláda sa náhle skončila, keď ho i s jeho dvoma synmi úkladne zavraždil jeho zať Ptolemaios, keď hodovali neďaleko Jericha. Tento pokus uchvátiť moc zlyhal. Ján Hyrkán, Šimonov zostávajúci syn, dostal varovanie, že ho chcú pripraviť o život. Zajal svojich potenciálnych úkladných vrahov a prevzal postavenie vodcu i úrad veľkňaza miesto svojho otca.

Ďalšia expanzia a útlak

Jána Hyrkána najprv vážne ohrozovali sýrske vojská, ale potom, v roku 129 pred n. l., seleukovská dynastia prehrala rozhodujúcu bitku s Partmi. O účinku tejto vojny na Seleukovcov židovský učenec Menahem Stern napísal: „Celé usporiadanie kráľovstva sa prakticky zrútilo.“ Hyrkán teda „mohol obnoviť úplnú politickú nezávislosť Judska a začať výboje na rôzne strany“. A územie, nad ktorým vládol, naozaj rozširoval.

Hyrkána už nebrzdila sýrska hrozba, a tak začal prenikať na územia za hranicami Judska a začal si ich podrobovať. Obyvatelia týchto miest sa museli obrátiť na judaizmus, inak Hyrkán ich mestá zrovnal so zemou. Jedno také ťaženie namieril proti Idumejcom (Edomčanom). Stern o tomto ťažení napísal: „Obrátenie Idumejcov bolo prvé svojho druhu, pretože sa týkalo celého národa, nielen niekoľkých jednotlivcov.“ K ďalším dobytým oblastiam patrila Samária, kde Hyrkán zrovnal so zemou samaritánsky chrám na vrchu Gerizim. Historik Solomon Grayzel poukázal na iróniu tejto politiky násilného obracania hasmoneovskou dynastiou, keď napísal: „Vnuk Matatiáša [otca Júdu Makabejského] tu porušoval práve ten princíp — náboženskú slobodu —, ktorý predchádzajúca generácia tak šľachetne bránila.“

 Objavujú sa farizeji a saduceji

Josephus sa prvý raz zaoberá rastúcim vplyvom farizejov a saducejov, keď píše o Hyrkánovej vláde. (Už predtým sa zmienil o farizejoch žijúcich za Jonatánovej vlády.) Nehovorí o ich pôvode. Niektorí učenci ich považujú za skupinu pochádzajúcu z chasidov, zbožnej sekty, ktorá podporovala Júdu Makabejského v úsilí o dosiahnutie jeho náboženských cieľov, ale ktorá ho opustila, keď začal mať politické ambície.

Názov farizeji sa obyčajne spája s hebrejským koreňom slova, ktoré znamená „oddelení“, hoci niektorí si myslia, že je príbuzné slovu „vykladači“. Farizeji boli učenci spomedzi obyčajných ľudí, bez zvláštneho pôvodu. Oddelili sa od obradnej nečistoty mimoriadnou zbožnosťou, pričom zákony o svätosti kňazov v chráme uplatňovali na bežné situácie každodenného života. Farizeji vyvinuli novú formu výkladu Písiem a koncepciu, ktorá sa neskôr stala známou ako ústny zákon. Väčší vplyv získali za Šimonovej vlády, keď boli niektorí z nich vymenovaní do gerúzie (rady starších mužov), ktorá sa neskôr začala nazývať Sanhedrin.

Josephus uvádza, že Ján Hyrkán bol najskôr žiakom a stúpencom farizejov. V istom okamihu ho však farizeji pokarhali, že sa nevzdal úradu veľkňaza. To viedlo k dramatickému rozchodu. Hyrkán vyhlásil náboženské nariadenia farizejov za protizákonné. A aby ich potrestal ešte viac, pridal sa k saducejom, náboženským oponentom farizejov.

Názov saduceji pravdepodobne súvisí s veľkňazom Cádokom, ktorého potomkovia zastávali kňazský úrad od čias Šalamúna. Ale nie všetci saduceji boli z tejto rodovej línie. Podľa Josepha boli saduceji aristokrati a bohatí muži z národa a nemali podporu más. Profesor Schiffman k tomu hovorí: „Väčšinou to... boli zrejme kňazi alebo tí, ktorí sa manželstvom spojili s rodinami veľkňazov.“ Boli teda už dlho v spojení s ľuďmi, ktorí mali moc. Preto rastúcu úlohu farizejov vo verejnom živote a ich koncepciu rozšírenia kňazskej posvätnosti na všetkých ľudí vnímali ako hrozbu, ktorá mohla znížiť prirodzenú autoritu saducejov. Teraz, v záverečných rokoch Hyrkánovej vlády, saduceji opäť získali moc.

Viac politiky, menej zbožnosti

Hyrkánov najstarší syn Aristobulos vládol iba rok a potom zomrel. V politike násilného obracania na judaizmus sa ďalej zameral na Iturejcov a pod nadvládu Hasmoneovcov získal hornú Galileu. Ale vrchol moci dosiahla hasmoneovská dynastia až za vlády jeho brata Alexandra Jannaia, ktorý vládol od roku 103 do roku 76 pred n. l.

Alexander Jannaios odmietol predchádzajúcu politiku a rovno sa vyhlásil za veľkňaza a kráľa. Konflikt medzi  Hasmoneovcami a farizejmi sa stupňoval, až nakoniec viedol k občianskej vojne, v ktorej zahynulo 50 000 Židov. Jannaios dal po potlačení vzbury pribiť na kôl 800 vzbúrencov, čo pripomína konanie pohanských kráľov. Vzbúrencom v posledných chvíľach pred smrťou pred očami zavraždili ženy a deti, zatiaľ čo Jannaios verejne hodoval so svojimi konkubínami. *

Jannaios bol napriek nepriateľskému postoju voči farizejom pragmatickým politikom. Videl, že medzi ľudom rastie popularita farizejov. Na smrteľnej posteli prikázal svojej manželke Salome Alexandre, aby sa s nimi podelila o moc. Ju si Jannaios vybral za následníčku svojho kráľovského trónu miesto svojich synov. Salome Alexandra bola schopnou vládkyňou a krajine zabezpečila jedno z najpokojnejších období pod vládou Hasmoneovcov (76–67 pred n. l.). Farizejom vrátila ich mocenské pozície a odvolala zákony proti ich náboženským nariadeniam.

Po smrti Salome začali bojovať o moc jej synovia Hyrkán II., ktorý slúžil ako veľkňaz, a Aristobulos II. Ani jeden z nich nemal politický a vojenský rozhľad svojich predkov a zdá sa, že po páde seleukovského kráľovstva ani jeden plne nepochopil význam rastúcej prítomnosti Rimanov v oblasti. V roku 63 pred n. l. sa obaja bratia obrátili na rímskeho vládcu Pompeia, keď bol v Damasku, a žiadali ho, aby sa v ich spore ujal úlohy sprostredkovateľa. Ešte v tom roku Pompeius vpochodoval s vojskom do Jeruzalema a prevzal moc. To bol začiatok konca hasmoneovského kráľovstva. V roku 37 pred n. l. ovládol Jeruzalem idumejský kráľ Herodes Veľký, ktorého rímsky senát predtým schválil za „judského kráľa“, „spojenca a priateľa rímskeho ľudu“. Tak sa skončilo hasmoneovské kráľovstvo.

Dedičstvo Hasmoneovcov

Hasmoneovské obdobie od Júdu Makabejského po Aristobula II. vytvorilo podmienky na vznik rozdelenej náboženskej scény, ktorá existovala v čase, keď bol na zemi Ježiš. Hasmoneovci mali na začiatku horlivosť v uctievaní Boha, ale tá sa zvrhla na bezohľadnú snahu dosiahnuť osobné ciele. Ich kňazi, ktorí mali príležitosť zjednotiť ľud v poslúchaní Božieho Zákona, voviedli národ do priepasti politického boja o pozície. V tomto prostredí sa množili rozdeľujúce náboženské názory. Hasmoneovcov už nebolo, ale zápas o náboženskú moc medzi saducejmi a farizejmi a ďalšími skupinami sa pre túto krajinu, ktorá bola teraz pod vládou Herodesa a Ríma, stal už príznačným.

[Poznámky pod čiarou]

[Nákres na strane 30]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Hasmoneovská dynastia

Júda Makabejský

Jonatán Makabejský

Šimon Makabejský

↓

Ján Hyrkán

↓ ↓

Aristobulos

Salome Alexandra — jej manžel — Alexander Jannaios

↓ ↓

Hyrkán II.

Aristobulos II.

[Obrázok na strane 27]

Júda Makabejský sa usiloval o nezávislosť Židov

[Prameň ilustrácie]

The Doré Bible Illustrations/​Dover Publications, Inc.

[Obrázok na strane 29]

Hasmoneovci sa snažili rozšíriť moc nad nežidovskými mestami

[Prameň ilustrácie]

The Doré Bible Illustrations/​Dover Publications, Inc.