Ospravedlnenie — kľúč k pokojným vzťahom

„OSPRAVEDLNENIE má moc. Rieši spory bez násilia, urovnáva konflikty medzi národmi, umožňuje vládam uznať utrpenie svojho obyvateľstva a obnovuje pokoj v osobných vzťahoch.“ To napísala Deborah Tannenová, autorka bestsellerov a sociolingvistka na Georgetownskej univerzite vo Washingtone, D. C.

Biblia potvrdzuje, že úprimné ospravedlnenie je často účinným spôsobom, ako napraviť narušené vzťahy. Napríklad v Ježišovom podobenstve o márnotratnom synovi bol otec ochotný urobiť viac než len prijať späť do domácnosti syna, ktorý sa vrátil domov a zo srdca sa ospravedlnil. (Lukáš 15:17–24) Človek by teda nikdy nemal byť taký hrdý, že by nedokázal potlačiť svoju pýchu, ospravedlniť sa a prosiť o odpustenie. Samozrejme, pre tých, ktorí sú úprimne pokorní, nie je také ťažké ospravedlniť sa.

Sila ospravedlnenia

Na príklade Abigail, múdrej ženy v starovekom Izraeli, môžeme vidieť, akú silu má ospravedlnenie, a to aj napriek tomu, že jej ospravedlnenie sa týkalo nesprávneho konania jej manžela. Kým Dávid, ktorý sa neskôr stal izraelským kráľom, býval v pustatine, chránil spolu so svojimi mužmi stádo, ktoré patrilo manželovi Abigail, Nábalovi. Ale keď Dávidovi mladí muži žiadali o chlieb a vodu, Nábal ich s veľmi urážlivými poznámkami poslal preč. Vyprovokovaný Dávid vyrazil proti Nábalovi a jeho domácnosti asi so 400 mužmi. Keď sa Abigail dozvedela, čo sa stalo, vydala sa Dávidovi naproti. Len čo ho uvidela, padla na tvár k jeho nohám. Potom povedala: „Na mne, pane, nech je to previnenie; a dovoľ, prosím, svojej otrokyni, aby ti prehovorila do uší, a počuj slová svojej otrokyne.“ Potom Abigail vysvetlila Dávidovi situáciu a darovala mu jedlo a nápoj. Na to Dávid povedal: „Vyjdi v pokoji do svojho domu. Hľa, vypočul som tvoj hlas, aby som mal ohľad na tvoju osobu.“ — 1. Samuelova 25:2–35.

Pokorný postoj Abigail so slovami ospravedlnenia za manželovo hrubé správanie zachránili jej domácnosť. Dávid jej dokonca poďakoval za to, že ho zadržala pred vinou krvi. Aj napriek tomu, že s Dávidom a jeho mužmi nezaobchádzala zle Abigail, priznala vinu svojej rodiny a dosiahla pokoj s Dávidom.

Ďalším príkladom človeka, ktorý vedel, kedy sa ospravedlniť, je apoštol Pavol. Raz sa musel hájiť pred Sanhedrinom, židovským najvyšším súdom. Veľkňaz Ananiáš, rozzúrený Pavlovými úprimnými slovami, prikázal tým, ktorí stáli pri Pavlovi, aby ho udreli po ústach. Vtedy mu Pavol povedal: „Boh udrie teba, ty obielená stena. Sedíš tu, aby si ma súdil podľa Zákona, a súčasne prestupuješ Zákon tým, že prikazuješ, aby ma bili?“ Keď prítomní obvinili Pavla z toho, že zlorečí veľkňazovi, apoštol okamžite uznal svoju chybu a povedal: „Bratia, nevedel som, že je veľkňazom. Je totiž napísané: ‚Nebudeš hovoriť urážlivo o vládcovi svojho ľudu.‘“ — Skutky 23:1–5.

To, čo Pavol povedal — že ustanovený sudca by sa nemal uchyľovať k násiliu —, bolo správne. Ale aj tak sa ospravedlnil, že nevedomky hovoril s veľkňazom spôsobom, ktorý sa dal považovať za neúctivý. a Jeho ospravedlnenie pripravilo pôdu na to, aby Sanhedrin počúval, čo chcel povedať. Keďže Pavol si uvedomoval rozpor medzi členmi súdu, povedal im, že ho súdia pre jeho vieru vo vzkriesenie. Z toho vznikol veľký rozkol a farizeji sa postavili na Pavlovu stranu. — Skutky 23:6–10.

Čo sa môžeme naučiť z týchto dvoch biblických príkladov? V oboch prípadoch úprimné vyjadrenie ľútosti pripravilo pôdu na ďalší rozhovor. Teda slová ospravedlnenia nám môžu pomôcť dosiahnuť zmierenie. Áno, priznať si chybu a ospravedlniť sa za spôsobenú škodu môže vytvoriť príležitosti na podnetné rozhovory.

‚Ale ja som neurobil nič zlé‘

Keď zistíme, že sa niekto urazil pre to, čo sme povedali alebo urobili, možno máme dojem, že ten človek reaguje prehnane alebo že je precitlivený. No Ježiš Kristus svojim učeníkom radil: „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ — Matúš 5:23, 24.

Napríklad nejaký brat môže mať pocit, že si proti nemu zhrešil. Ježiš hovorí, že za takýchto okolností by si ty mal ísť a ‚zmieriť sa so svojím bratom‘, bez ohľadu na to, či máš, alebo nemáš pocit, že si mu ublížil. Podľa gréckeho textu slovo, ktoré tu Ježiš použil, ‚znamená vzájomný ústupok po vzájomnom nepriateľstve‘. (Vine’s Expository Dictionary of Old and New Testament Words) Áno, keď je medzi dvoma ľuďmi spor, istá miera viny môže byť na oboch stranách, pretože obaja sú nedokonalí a majú sklon robiť chyby. To si zvyčajne vyžaduje urobiť vzájomné ústupky.

Vtedy nie je podstatné, kto má pravdu a kto nie, ale kto sa ujme iniciatívy na zmierenie. Keď apoštol Pavol zistil, že kresťania v Korinte sa súdia na svetských súdoch s inými Božími služobníkmi pre také osobné nezhody, ako sú finančné spory, naprával ich: „Prečo si radšej nedáte ukrivdiť? Prečo sa radšej nedáte podviesť?“ ​(1. Korinťanom 6:7) Aj keď to Pavol povedal preto, lebo chcel spolukresťanov odradiť od toho, aby svoje osobné spory riešili na svetských súdoch, zásada je jasná: Pokoj medzi spoluveriacimi je dôležitejší ako dokázať, kto má pravdu a kto nie. Ak na túto zásadu stále pamätáme, bude pre nás ľahšie ospravedlniť sa niekomu, kto si myslí, že sme sa voči nemu nejako previnili.

Je potrebná úprimnosť

Niektorí ľudia však príliš často používajú slová, ktorými sa vyjadruje ospravedlnenie. Napríklad v Japonsku môžete slovo sumimasen, ktoré sa bežne používa pri ospravedlnení, počuť tisíce ráz. Môže sa použiť i na vyjadrenie vďačnosti s náznakom znepokojenia, že nie ste schopný odplatiť preukázanú láskavosť. Niektorým sa azda zdá, že toto slovo sa pre svoje široké uplatnenie používa príliš často, a možno si kladú otázku, či je myslené úprimne. Aj v iných kultúrach sa môže zdať, že formy ospravedlnenia sa používajú príliš často.

V každom jazyku je pri ospravedlnení dôležité myslieť to úprimne. Výber slov a tón hlasu by mali vyjadrovať nefalšovanú ľútosť. Ježiš Kristus učil svojich učeníkov v Kázni na vrchu: „Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie; lebo to, čo je nad to, pochádza od toho zlého.“ ​(Matúš 5:37) Ak sa ospravedlňujete, myslite to úprimne! Znázornime si to: Muž, ktorý stál na letisku v rade na vstupnú kontrolu, sa ospravedlnil, keď kufrom strčil do ženy, ktorá čakala v rade za ním. Keď sa rad o niekoľko minút pohol, kufor opäť buchol do ženy. Muž sa opäť zdvorilo ospravedlnil. Ale keď sa to isté opakovalo znova, spoločník tej ženy mu povedal, že ak to skutočne myslí úprimne, mal by si dať pozor, aby batožinou do ženy opäť nebúchal. Áno, úprimné ospravedlnenie by malo sprevádzať aj odhodlanie neopakovať chybu.

Ak sme úprimní, naše ospravedlnenie by malo zahŕňať priznanie všetkého, čo sme urobili zle, prosbu o odpustenie a snahu v najväčšej možnej miere napraviť škodu. Na druhej strane by ten, kto bol urazený, mal ochotne odpustiť kajúcnemu previnilcovi. (Matúš 18:21, 22; Marek 11:25; Efezanom 4:32; Kolosanom 3:13) Keďže obaja sú nedokonalí, zmierenie nemusí vždy prebehnúť hladko. Predsa však majú slová ospravedlnenia silný účinok na uzmierenie.

Keď nie je ospravedlnenie namieste

Hoci vyjadrenia ľútosti a zármutku majú zmierňujúci vplyv a prispievajú k pokoju, múdry človek sa vyhýba používať takéto vyjadrenia, keď to nie je namieste. Dajme tomu, že ide o rýdzosť pred Bohom. Keď bol na zemi Ježiš Kristus, „pokoril sa a stal sa poslušným až po smrť na mučeníckom kole“. (Filipanom 2:8) Ale neospravedlňoval sa za svoju vieru, aby zmiernil svoje utrpenie. A Ježiš nepovedal ospravedlňujúce slová ani vtedy, keď ho veľkňaz žiadal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Kristus, Boží Syn!“ Miesto toho, aby sa Ježiš bojazlivo ospravedlňoval, odvážne odvetil: „Ty sám si to povedal. A predsa vám hovorím: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ ​(Matúš 26:63, 64) Ježiša nikdy nenapadlo snažiť sa o zachovanie pokoja s veľkňazom za cenu straty rýdzosti pred svojím Otcom, Jehovom Bohom.

Kresťania prejavujú ľuďom s autoritou úctu a česť. Ale nemajú dôvod ospravedlňovať sa za svoju poslušnosť Bohu a za svoju lásku k bratom. — Matúš 28:19, 20; Rimanom 13:5–7.

Keď už nič nebude prekážať pokoju

Dnes robíme chyby, pretože sme od nášho predka Adama zdedili nedokonalosť a hriech. (Rimanom 5:12; 1. Jána 1:10) Adamov hriešny stav bol výsledkom jeho vzbury proti Stvoriteľovi. Ale pôvodne boli Adam s Evou dokonalí a bezhriešni, a Boh sľúbil, že ľudí opäť uvedie do tohto stavu dokonalosti. Odstráni hriech a všetky jeho následky. — 1. Korinťanom 15:56, 57.

Len pouvažujte, čo to bude znamenať! Ježišov nevlastný brat Jakub, keď dával radu v súvislosti s používaním jazyka, uviedol: „Ak sa niekto nepotkýna v slove, je dokonalý muž, schopný držať na uzde aj celé svoje telo.“ ​(Jakub 3:2) Dokonalý človek môže ovládať svoj jazyk, a preto sa nemusí ospravedlňovať za jeho nesprávne použitie. Je ‚schopný držať na uzde celé svoje telo‘. Bude to úžasné, keď sa staneme dokonalými! Potom už nič nebude prekážať pokoju medzi ľuďmi. Dovtedy však vyjadrenie úprimného a vhodného ospravedlnenia za nesprávne konanie vo veľkej miere prispeje k pokojným vzťahom.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 5]

Čo sa môžeme naučiť z Pavlovho príkladu?

[Obrázok na strane 7]

Keď každý bude dokonalý, nič nebude prekážať pokoju