Životný príbeh

Uspokojujúci život napriek bolestným stratám

ROZPRÁVA AUDREY HYDOVÁ

Keď si spomínam na viac ako 63 rokov v službe celým časom — z toho 59 vo svetovom ústredí Jehovových svedkov —, môžem povedať, že to bol uspokojujúci život. Je pravda, že bolo zdrvujúce vidieť, ako môj prvý manžel pomaly umiera na rakovinu, a potom vidieť, ako druhý manžel trpí hroznými následkami Alzheimerovej choroby. Ale rada by som sa s vami podelila o to, ako sa mi napriek týmto nešťastiam podarilo zachovať si radosť.

DETSTVO som prežila na farme blízko mestečka Haxtun uprostred prérií severovýchodného Colorada pri hraniciach Nebrasky. Bola som piate zo šiestich detí Orilla a Niny Mockovcov. Russell, Wayne, Clara a Ardis sa narodili medzi rokmi 1913 a 1920 a ja som prišla na svet nasledujúci rok. Curtis sa narodil v roku 1925.

V roku 1913 sa matka stala Bádateľkou Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Časom sme sa aj my ostatní stali svedkami.

Zaujímavý život v prérii

Otec bol veľmi pokrokový. Vo všetkých budovách na farme sme mali elektrické osvetlenie, čo bolo v tých časoch veľmi zriedkavé. Mali sme aj hojnosť tradičných farmárskych produktov — vajcia od našich sliepok a mlieko, smotanu a maslo od našich kráv. Na obrábanie pôdy sme používali kone. Pestovali sme jahody, zemiaky, ako aj pšenicu a kukuricu.

Otec trval na tom, že my deti sa máme naučiť pracovať. Už predtým než som začala  chodiť do školy, som pracovala na poli. Spomínam si na letné dni, keď som na horúcom slnku okopávala dlhé hriadky v našej záhrade. Hovorila som si: ‚Dostanem sa niekedy na koniec?‘ Pot mi stekal po tele a štípal ma hmyz. Niekedy mi bolo ľúto, že ostatné deti nemusia tak tvrdo pracovať ako my. Keď sa však obzriem späť na svoje detstvo, som vďačná, že nás rodičia naučili pracovať.

Každý z nás mal nejaké povinnosti. Ardis vedela lepšie dojiť kravy ako ja, takže ja som čistila stajne. Ale mali sme čas aj na zábavu a hry. S Ardis sme hrali v miestnom softbalovom tíme. Ja som nadhadzovala alebo hrala na tretej méte a Ardis hrala na prvej.

Jasná nočná obloha na prérii bola nádherná. Tisíce hviezd mi pripomínali nášho Stvoriteľa, Jehovu Boha. Už ako dieťa som premýšľala nad Žalmom 147:4, kde sa píše: „[Jehova] sčítava počet hviezd; všetky ich nazýva ich menami.“ Mnoho takých jasných nocí bol so mnou náš pes Judge — položil si hlavu do môjho lona a robil mi spoločnosť. Poobede som často sedávala na verande a obdivovala som lány zelenej pšenice, cez ktoré sa preháňal vietor, takže sa na slnku jagala ako striebro.

Matkin znamenitý príklad

Moja matka bola veľmi oddanou manželkou. Otec bol vždy hlavou rodiny a matka nás učila, aby sme ho rešpektovali. V roku 1939 sa aj on stal Jehovovým svedkom. Viedol nás k tvrdej práci a nerozmaznával nás, no vedeli sme, že nás má rád. V zime často zapriahol kone do saní a zobral nás, aby sme sa povozili. Ako veľmi sme sa tešili z jagajúceho sa snehu!

No bola to predovšetkým matka, ktorá nás učila milovať Boha a mať úctu k Biblii. Dozvedeli sme sa, že Božie meno je Jehova a že on je Zdrojom života. (Žalm 36:9; 83:18) Pochopili sme tiež, že nám dal pokyny — nie preto, aby nás obral o radosť, ale aby sme z nich mali úžitok. (Izaiáš 48:17) Matka nám stále zdôrazňovala, že nám bola zverená výnimočná práca. Dozvedeli sme sa, že Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom; a potom príde koniec.“ — Matúš 24:14.

Keď som sa ako dieťa vrátila zo školy a matka nebola doma, išla som ju hľadať. Raz, mala som vtedy asi šesť alebo sedem rokov, som ju našla v stodole. Potom začalo  veľmi silno pršať. Boli sme pod strechou v senníku a ja som sa jej spýtala, či Boh zase privádza na zem potopu. Uistila ma, že Boh sľúbil, že už nikdy nezničí svet potopou. Spomínam si aj na to, ako sme sa veľakrát utekali schovať do pivnice, pretože v našej oblasti boli často tornáda.

Matka zvestovala už pred mojím narodením. V našom dome sa stretávala skupina a všetci jej členovia mali nádej na život s Kristom v nebesiach. Hoci kázanie z domu do domu bolo pre matku náročné, jej láska k Bohu zvíťazila nad strachom. Zostala verná až do smrti. Zomrela 24. novembra 1969 vo veku 84 rokov. „Mami, ideš do neba a budeš tam s tými, ktorých poznáš,“ pošepkala som jej do ucha. Bola som veľmi šťastná, že som tam vtedy mohla s matkou byť a povzbudiť ju slovami nádeje. Tichučko povedala: „Si ku mne taká dobrá.“

Začíname zvestovať

V roku 1939 sa stal Russell priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom medzi Jehovovými svedkami. Slúžil v Oklahome a Nebraske až do roku 1944, keď ho zavolali do svetového ústredia Jehovových svedkov (nazývaného Bétel) v Brooklyne v New Yorku. Ja som začala s priekopníckou službou 20. septembra 1941 a slúžila som v rôznych častiach Colorada, Kansasu a Nebrasky. Boli to šťastné roky. Nielen preto, že som pomáhala druhým učiť sa o Jehovovi, ale aj preto, že som sa učila na neho spoliehať.

Približne v tom čase, ako začal Russell s priekopníckou službou, Wayne študoval na univerzite na východnom pobreží a predtým istý čas pracoval vo svetskom zamestnaní. Neskôr bol pozvaný do Bételu. Nejaký čas slúžil na farme Kráľovstva pri Ithace v štáte New York. Pestovali sa tam potraviny pre malú rodinu na farme i pre približne 200 členov rodiny Bétel v Brooklyne. Wayne využíval svoju zručnosť a skúsenosti v službe Jehovovi až do svojej smrti v roku 1988.

Sestra Ardis sa vydala za Jamesa Kerna a mali spolu päť detí. Zomrela v roku 1997. Moja ďalšia sestra Clara je stále verná Jehovovi a cez dovolenku ju navštevujem u nej doma v Colorade. Náš najmladší brat Curtis prišiel do brooklynského Bételu v polovici štyridsiatych rokov 20. storočia. Nákladným autom prevážal medzi Brooklynom a farmou Kráľovstva rôzny tovar a poľnohospodárske plodiny. Nikdy sa neoženil a zomrel v roku 1971.

Túžim slúžiť v Bételi

Moji starší bratia odišli do Bételu skôr a ja som tam tiež túžila slúžiť. Podnietil ma k tomu ich znamenitý príklad. Aj to, že nám matka rozprávala o histórii Božej organizácie a že som na vlastné oči videla spĺňanie biblických proroctiev o posledných dňoch, vo mne roznecovalo túžbu slúžiť v Bételi.  V modlitbe som sľúbila Jehovovi, že ak sa dostanem do Bételu, nikdy odtiaľ neodídem, jedine ak by som si musela plniť svoje kresťanské záväzky.

Do Bételu som prišla 20. júna 1945 a mojím pridelením bolo upratovanie. Každý deň som mala upratať 13 izieb, ustlať 26 postelí a k tomu ešte aj umývať chodby, schody a okná. Bola to tvrdá práca. Každý deň som si v práci hovorila: ‚Je pravda, že si unavená, ale si v Bételi, v Božom dome!‘

Na začiatku služby v Bételi som zažila veľmi trápnu príhodu. Keďže som vyrastala na vidieku, nemala som ani potuchy o tom, že výraz „dumbwaiter“ ​(čo doslova znamená „tichý čašník“) označuje malý výťah, ktorým sa dopravujú zásoby z jedného poschodia na druhé. Jedného dňa mi v pracovnom čase zavolal brat z kuchyne a požiadal ma: „Prosím ťa, pošli dole dumbwaiter (výťah).“ Hneď zložil slúchadlo, a preto som nevedela, čo mám robiť. Ale potom som si spomenula, že jeden brat, ktorý býva na poschodí, kde som upratovala, je čašník. Preto som mu zaklopala na dvere a povedala: „Volali z kuchyne, aby si prišiel.“

Manželstvo s Nathanom Knorrom

Od dvadsiatych rokov 20. storočia sa od bételitov, ktorí túžili vstúpiť do manželstva, vyžadovalo, aby odišli z Bételu a slúžili záujmom Kráľovstva inde. Ale začiatkom 50. rokov bolo niekoľkým bételitom, ktorí už nejaký čas slúžili v Bételi, dovolené, aby po svadbe zostali v Bételi. Preto keď Nathan H. Knorr, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia v celosvetovom diele Kráľovstva, prejavil o mňa záujem, pomyslela som si: ‚Toho v Bételi určite nechajú!‘

Nathan mal veľkú zodpovednosť, lebo dohliadal na činnosť Jehovových svedkov na celom svete. Preto bol ku mne veľmi čestný a povedal mi mnoho dôvodov, prečo by som si mala dobre premyslieť jeho ponuku na sobáš. V tom čase veľa cestoval a navštevoval odbočky Jehovových svedkov na celom svete. Odchádzal preč na celé týždne. Preto mi povedal, že ako manželia budeme často od seba odlúčení na dlhý čas.

Ako dievča som snívala o tom, že sa vydám na jar a že medové týždne strávim na Havajských ostrovoch. S Nathanom sme sa však zobrali v zime, 31. januára 1953, a medové týždne sme strávili v New Jersey. Voľno sme mali iba v deň svadby v sobotu poobede a v nedeľu. V pondelok sme už boli späť v práci. No o týždeň sme išli na týždňovú svadobnú cestu.

 Plne zamestnaný druh

Nathan prišiel do Bételu v roku 1923, keď mal 18 rokov. Dostal hodnotné školenie od takých skúsených mužov, ako bol Joseph F. Rutherford, ktorý sa ujímal vedenia v diele, a dozorca tlačiarne Robert J. Martin. Keď v septembri 1932 brat Martin zomrel, dozorcom tlačiarne sa stal Nathan. Nasledujúci rok brat Rutherford so sebou zobral Nathana, keď navštevoval odbočky Jehovových svedkov v Európe. V januári 1942 brat Rutherford zomrel a Nathan dostal zodpovednosť dohliadať na celosvetové dielo Jehovových svedkov.

Nathan bol veľmi pokrokový, vždy plánoval so zreteľom na budúci vzrast. Niektorí to považovali za nevhodné, pretože sa vtedy predpokladalo, že koniec tohto systému vecí je veľmi blízko. Raz sa jeden brat, ktorý videl Nathanove tlačiarenské projekty, spýtal: „Čo znamená tento plán, brat Knorr? Vari nemáš žiadnu vieru?“ Nathan odpovedal: „Mám, ale ak by koniec neprišiel tak skoro, ako očakávame, budeme pripravení.“

Nathan sa zasadzoval najmä za myšlienku zriadiť školu pre misionárov. A tak 1. februára 1943 bola na veľkej farme, kde slúžil môj brat Wayne, otvorená misionárska škola. Hoci škola pozostávala z intenzívneho, asi päťmesačného kurzu štúdia Biblie, Nathan sa postaral o to, aby študenti mali aj nejaký oddych. V začiatkoch školy sa zapájal do loptových hier, ale neskôr už radšej nehral, pretože sa bál zranenia, ktoré by mohlo prekaziť jeho účasť na letných oblastných zjazdoch. Rozhodol sa, že radšej bude robiť rozhodcu. Študenti sa tešili, keď veľmi okato prekrúcal pravidlá v prospech zahraničných študentov.

Na cestách s Nathanom

Napokon som začala na zahraničné cesty chodiť s Nathanom. Bolo veľmi príjemné vymieňať si skúsenosti s dobrovoľníkmi v odbočkách a misionármi. Osobne som mohla vidieť ich lásku a oddanosť a dozvedela som sa o ich každodenných činnostiach a životných podmienkach v krajine, kam boli pridelení. V priebehu rokov som dostávala veľa listov plných ocenenia za takéto návštevy.

Keď spätne premýšľam o našich cestách, spomínam si na mnoho skúseností. Napríklad keď sme boli v Poľsku, dve sestry si v mojej prítomnosti niečo šepkali. Spýtala som sa ich: „Prečo šepkáte?“ Ospravedlňovali sa a vysvetlili mi, že sú zvyknuté šepkať, pretože keď bolo dielo Jehovových svedkov v Poľsku zakázané, ich domy boli odpočúvané.

Sestra Adachová bola jednou z mnohých, ktorí slúžili v Poľsku pod zákazom. Mala kučeravé vlasy s ofinou. Raz si nadvihla ofinu a ukázala mi hlbokú jazvu, ktorá jej ostala po tom, ako ju udrel jeden prenasledovateľ. Bolo šokujúce vidieť na vlastné oči následky krutého zaobchádzania, ktoré museli znášať naši bratia a sestry.

Po Bételi je mojím najobľúbenejším miestom Havaj. Spomínam si na zjazd, ktorý sa tu konal v meste Hilo v roku 1957. Bola to veľká udalosť a zúčastnilo sa jej viac ľudí, ako bol celkový počet miestnych svedkov. Primátor mesta dal Nathanovi dokonca symbolický kľúč od mesta. Mnohí nás prišli privítať a ozdobili nás kvetinovými vencami.

Ďalší vzrušujúci zjazd bol v Norimbergu v Nemecku v roku 1955, ktorý sa konal na mieste, ktoré Hitler používal ako prehliadkovú plochu. Je známe, ako Hitler sľuboval, že vyhladí Jehovov ľud v Nemecku, ale teraz bol tento štadión  plný Jehovových svedkov! Od dojatia som nedokázala zadržať slzy. Obrovské pódium malo pôsobivé pozadie, ktoré tvorilo 144 veľkých pilierov. Bola som na pódiu a pozerala sa na obrovské množstvo poslucháčov, ktorých bolo vyše 107 000. Posledný rad bol tak ďaleko, že som ho ledva videla.

Uvedomili sme si, akú rýdzosť prejavili nemeckí bratia a akú silu dostali od Jehovu počas prenasledovania za vlády nacistov. Posilnilo to našu vlastnú odhodlanosť zostať verní a zachovať si rýdzosť pred Jehovom. Nathan predniesol záverečný prejav a na jeho konci všetkým zamával na rozlúčku. Poslucháči hneď zareagovali a mávali vreckovkami. Štadión vyzeral ako nádherné pole posiate kvetmi.

Nezabudnuteľným zážitkom bola aj návšteva Portugalska v decembri 1974. Boli sme prítomní na prvom zhromaždení svedkov v Lisabone po tom, ako bolo naše zvestovateľské dielo právne uznané. Dielo tu bolo zakázané 50 rokov! Hoci v tom čase bolo v krajine iba 14 000 zvestovateľov Kráľovstva, na dvoch veľkých zhromaždeniach, ktoré sa v tom čase konali, bolo až 46 000 prítomných. Dojalo ma, keď bratia povedali: „Už sa viac nemusíme skrývať. Sme slobodní.“

Odvtedy, čo som cestovala s Nathanom, až dodnes neformálne vydávam svedectvo — v lietadlách, v reštauráciách — a zvestujem na ulici. Vždy mám pri sebe literatúru, takže som pripravená. Raz, keď sme čakali na lietadlo, ktoré malo meškanie, jedna pani sa ma spýtala, kde pracujem. To viedlo k rozhovoru, do ktorého sa zapojili aj okolostojaci. Vďaka službe v Bételi a zvestovateľskej činnosti som mala vždy hojnosť práce a bola som veľmi šťastná.

Choroba a slová na rozlúčku

V roku 1976 Nathan ochorel na rakovinu a spolu s ostatnými členmi Bételu som mu pomáhala, aby sa s ňou vyrovnal. Napriek jeho zhoršujúcemu sa zdraviu sme na návštevu do našej izby pozývali rôznych členov odbočiek z celého sveta, ktorí boli v Brooklyne na školení. Spomínam si na návštevy Dona a Earlene Steelovcov, Lloyda a Melby Barryovcov, Douglesa a Mary Guestovcov, Martina a Gertrud Pötzingerovcov, Prycea Hughesa a mnohých ďalších. Často sa s nami podelili o nejaké skúsenosti zo svojej krajiny. Najviac na mňa zapôsobili skúsenosti bratov, ktorí zostali pevní v čase zákazu.

Keď si Nathan uvedomil, že sa blíži jeho smrť, dal mi niekoľko dobrých rád, ktoré mi mali pomôcť vyrovnať sa s vdovstvom. Povedal: „Mali sme šťastné manželstvo. To mnohí ľudia nikdy nezažili.“ Jednou z vecí, vďaka ktorej bolo naše manželstvo šťastné, bola Nathanova ohľaduplnosť. Napríklad keď sme sa na našich cestách stretli s rôznymi ľuďmi, povedal mi: „Audrey, ak ti občas niekoho nepredstavím, je to preto, že mi jednoducho vypadlo jeho meno.“ Bola som veľmi rada, že mi to povedal vopred.

Nathan mi pripomenul: „Keď zomrieme, naša nádej je už istá a nikdy viac nebudeme musieť trpieť.“ Potom ma nabádal: „Hľaď do budúcnosti, pretože tam je tvoja odmena. Neži v minulosti — aj keď tvoje spomienky budú pretrvávať. Čas tvoju ranu zacelí. Nezatrpkni ani sa neľutuj. Teš sa z toho, že si mohla zažiť šťastie a požehnania. O nejaký čas zistíš, že spomienky ti prinášajú radosť. Spomienky sú pre nás darom od Boha.“ A dodal: „Buď stále niečím zamestnaná — snaž sa využiť svoj život tak, že budeš robiť niečo pre druhých. Potom nájdeš radosť zo života.“ Nathan napokon 8. júna 1977 dokončil svoj pozemský beh.

Manželstvo s Glennom Hydom

Nathan mi povedal, že môžem buď žiť v minulosti zo svojich spomienok, alebo si  môžem vybudovať nový život. Preto keď som bola v roku 1978 preložená na Farmy Watchtower vo Wallkille v New Yorku, vydala som sa za veľmi šarmantného, tichého a jemného brata Glenna Hyda. Skôr ako sa stal svedkom, slúžil pri námorníctve v čase vojny medzi Spojenými štátmi a Japonskom.

Glenn slúžil v strojovni na hliadkovacom torpédoborci. Pre hluk strojov čiastočne stratil sluch. Po vojne sa stal hasičom. Roky mával nočné mory z vojnových zážitkov. O biblickej pravde sa dozvedel od svojej sekretárky, ktorá mu vydala neformálne svedectvo.

Neskôr, v roku 1968, dostal pozvanie slúžiť v Bételi v Brooklyne ako hasič. Keď dostali na Farmách Watchtower hasičské auto, bol tam v roku 1975 preložený. Časom dostal Alzheimerovu chorobu. Po desiatich rokoch nášho manželstva Glenn zomrel.

Ako som sa s tým vyrovnala? Opäť ma utešili múdre Nathanove slová, ktoré mi povedal v čase, keď vedel, že sa blíži jeho smrť. Neustále som si čítala to, čo mi napísal, aby som sa vyrovnala s vdovstvom. Vždy sa delím o tieto myšlienky s ostatnými, ktorí stratili svojho druha, a aj pre nich je Nathanova rada útechou. Áno, je dobré pozerať sa dopredu, ako ma k tomu povzbudil.

Drahocenné bratstvo

K môjmu šťastnému a uspokojujúcemu životu prispeli najmä moji drahí priatelia z rodiny Bétel. Takou priateľkou je hlavne Esther Lopezová, ktorá v roku 1944 absolvovala tretiu triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower. Vo februári 1950 sa vrátila do Brooklynu, aby slúžila ako prekladateľka našej biblickej literatúry do španielčiny. Často bola mojou blízkou spoločníčkou, keď bol Nathan na cestách. Aj ona žije na Farmách Watchtower. Teraz má vyše 90 rokov a zhoršuje sa jej zdravie, takže sa o ňu starajú v našej ošetrovni.

Z mojej najbližšej rodiny žije už iba Russell a Clara. Russell má vyše 90 rokov a verne slúži v brooklynskom Bételi. Bol medzi prvými, kto dostal povolenie zostať v Bételi po vstupe do manželstva. V roku 1952 sa oženil s bételitkou Jean Larsonovou. Jeanin brat Max prišiel do Bételu v roku 1939 a v roku 1942 sa stal po Nathanovi dozorcom tlačiarne. Max naďalej nesie v Bételi veľký náklad zodpovednosti a stará sa tiež o svoju drahú manželku Helen, ktorá bojuje s roztrúsenou sklerózou.

Keď sa obzriem späť na tých vyše 63 rokov v službe celým časom, môžem povedať, že som prežila skutočne uspokojujúci život. Bétel sa stal mojím domovom a stále tu slúžim s radostným srdcom. Zásluha za to patrí mojim rodičom, ktorí nám deťom vštepovali dôležitosť práce a túžbu slúžiť Jehovovi. Ale to, čo robí život skutočne uspokojujúcim, je naše úžasné bratstvo a nádej, že budeme žiť s našimi bratmi a sestrami na rajskej zemi a po celú večnosť slúžiť nášmu Vznešenému Stvoriteľovi, jedinému pravému Bohu, Jehovovi.

[Obrázok na strane 24]

Moji rodičia v svadobný deň v júni 1912

[Obrázok na strane 24]

Zľava doprava: Russell, Wayne, Clara, Ardis, ja a Curtis v roku 1927

[Obrázok na strane 25]

Medzi Frances a Barbarou McNaughtovými v priekopníckej službe v roku 1944

[Obrázok na strane 25]

V Bételi v roku 1951. Zľava doprava: ja, Esther Lopezová a moja švagriná Jean

[Obrázok na strane 26]

S Nathanom a jeho rodičmi

[Obrázok na strane 26]

S Nathanom v roku 1955

[Obrázok na strane 27]

S Nathanom na Havaji

[Obrázok na strane 29]

S mojím druhým manželom Glennom