Hlboká a pretrvávajúca bolesť

NEDÁVNO chcel jeden muž zistiť, ako plynúci čas ovplyvňuje pocity ľudí, ktorí žialia nad smrťou svojich blízkych. Preto rozposlal dotazníky viacerým rodičom, ktorým pred niekoľkými rokmi zomrelo dieťa. Nie všetci odpovedali. Vladimír, ktorý stratil syna pred piatimi rokmi, vysvetlil, že je preňho ešte stále príliš ťažké hovoriť o svojom synovi. *

Takýto dlhodobý, pretrvávajúci smútok nie je u rodičov, ktorí prišli o dieťa, ničím neobvyklým. William, ktorému sa pred desiatimi rokmi utopil 18-ročný syn, píše: „Bolesť z tejto straty pociťujem stále a budem ju cítiť tak dlho, kým budem žiť.“ Lucy päť rokov po tom, čo jej syn zomrel následkom nečakanej choroby, napísala: „Prvé dni som si stále hovorila: ‚To nemôže byť pravda.‘ Mala som pocit, akoby to bol zlý sen, z ktorého sa určite čoskoro prebudím. Po istom čase som si začala uvedomovať, že je to pravda, že môj syn sa už nevráti. Už je to päť rokov, čo zomrel, ale niekedy, keď som sama, ešte stále za ním plačem.“

Prečo rodičia ako Vladimír, William a Lucy, ktorí prišli o dieťa, pociťujú takú hlbokú a pretrvávajúcu bolesť? Pouvažujme o niekoľkých dôvodoch.

Prečo taký hlboký zármutok?

Keď sa do rodiny narodí dieťa, rodičia zažívajú pocity, aké nemôžu zažiť v žiadnom inom vzťahu. Už len to, že môžu držať svoje dieťatko v náručí, pozorovať, ako spí, alebo vidieť jeho široký úsmev, ich napĺňa šťastím a uspokojením. Pre milujúcich rodičov sú ich deti niečím drahocenným. Vychovávajú ich, aby sa slušne správali a boli zdvorilé. (1. Tesaloničanom 2:7, 11) Keď deti reagujú na toto úsilie, rodičia sú na ne hrdí a začínajú do nich vkladať veľké nádeje.

Starostliví rodičia vynakladajú veľké úsilie, aby sa o svoje deti dobre postarali. Možno pravidelne odkladajú peniaze alebo určité veci, aby mohli v budúcnosti svojim deťom pomôcť, keď si budú zakladať vlastnú rodinu. (2. Korinťanom 12:14) Táto obrovská investícia emocionálnej energie, času, úsilia i peňažných prostriedkov poukazuje na jednu vec — rodičia vychovávajú svoje deti pre život. Keď dieťa zomrie, ich dielo výchovy zostane nedokončené a nádeje,  ktoré vkladali do svojho dieťaťa, sú zmarené. Smrť ako kamenný múr zabráni rodičom ďalej prejavovať vrúcnu lásku a náklonnosť, ktorou predtým zahŕňali svoje dieťa. Miesto, ktoré v ich srdci patrilo ich synovi či dcére, je zrazu prázdne. Zaplaví ich hlboký zármutok, ktorý len tak ľahko nepominie.

Aj v Biblii nachádzame zmienky o tom, že rodičia, ktorí prišli o dieťa, pociťujú intenzívnu a pretrvávajúcu bolesť. Je v nej napríklad opísané, čo sa stalo, keď sa patriarcha Jakob dopočul, že jeho syn Jozef bol zabitý. Správa hovorí: „Jakob si na to roztrhol plášte a dal si na boky vrecovinu a mnoho dní smútil nad svojím synom. A všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry vstávali, aby ho utešili, ale on odmietal prijať útechu a hovoril: ‚Veď v smútku zostúpim k svojmu synovi do šeolu [čiže hrobu]!‘“ Aj po rokoch Jakob stále smútil za svojím synom, o ktorom si myslel, že je mŕtvy. (1. Mojžišova 37:34, 35; 42:36–38) Ďalším biblickým príkladom je verná Noema, ktorá stratila svojich dvoch synov. V hlbokom zármutku chcela zmeniť svoje meno Noema, čo znamená „moja príjemnosť“, na Mara, čo znamená „horká“. — Rút 1:3–5, 20, 21.

No Biblia nielenže uznáva, aká bolestná je pre rodičov strata dieťaťa, ale ukazuje tiež, ako Jehova posilňuje tých, ktorí žialia. V nasledujúcom článku budeme uvažovať o niektorých spôsoboch, ktorými Boh vlieva smútiacim útechu.

[Poznámka pod čiarou]