Ako poskytnúť útechu smrteľne chorým

„Keď som sa dozvedela, že moja mama je smrteľne chorá, jednoducho som tomu nemohla uveriť. Bola som šokovaná a nebola som schopná prijať skutočnosť, že moja drahá mamička zomiera.“ — Grace, Kanada.

KEĎ sa rodina a priatelia dozvedia, že človek, ktorého milujú, je smrteľne chorý, je prirodzené, že sú veľmi rozrušení a možno nevedia, ako by mali reagovať. Niektorí si možno kladú otázku, či by mali pacientovi povedať celú pravdu o jeho stave. Ďalší možno uvažujú, či sa vôbec dokážu vyrovnať s tým, že sa budú musieť pozerať na to, ako ich blízky trpí a možno následkom choroby stráca dôstojnosť. Mnohí sa obávajú, že nebudú vedieť, čo povedať alebo urobiť počas posledných hodín jeho života.

Čo je potrebné vedieť o tom, ako možno zareagujete na takú zlú správu? A ako môžete byť ‚pravým druhom‘ a poskytnúť útechu a podporu v takom čase tiesne? — Príslovia 17:17.

Prirodzená reakcia

Je len prirodzené pociťovať skľúčenosť, keď niekto, koho máme radi, vážne ochorie. Dokonca aj pre lekárov, pre ktorých je smrť bežnou súčasťou života, je to často ťažké a cítia sa bezmocní, keď sa snažia uspokojovať telesné a citové potreby smrteľne chorých ľudí.

Možno aj pre vás je ťažké ovládať emócie, keď vidíte, že človek, ktorého milujete, trpí. Hosa, ktorá žije v Brazílii, mala nevyliečiteľne chorú sestru. Hovorí: „Je veľmi ťažké pozerať sa na to, ako niekto, koho vrúcne milujete, trpí neustávajúcimi bolesťami.“ Keď verný Boží služobník Mojžiš videl, že jeho sestru postihlo malomocenstvo, kričal k Bohu: „Ó, Bože, prosím! Prosím, uzdrav ju!“ — 4. Mojžišova 12:12, 13.

 Pohľad na utrpenie milovaného človeka nás skľučuje, pretože sme vytvorení na obraz nášho súcitného Boha, Jehovu. (1. Mojžišova 1:27; Izaiáš 63:9) Ako na Jehovu pôsobí ľudské utrpenie? Zamyslite sa nad tým, ako naň reagoval Ježiš, ktorý dokonale odzrkadľoval osobnosť svojho Otca. (Ján 14:9) Keď Ježiš videl chorých ľudí, bol „pohnutý ľútosťou“. (Matúš 20:29–34; Marek 1:40, 41) Ako sa uvádza v predchádzajúcom článku v tomto časopise, keď Ježiš videl, ako smrť jeho priateľa Lazara zapôsobila na jeho rodinu a priateľov, hlboko sa znepokojil a „vyhŕkli [mu] slzy“. (Ján 11:32–35) Biblia opisuje smrť ako nepriateľa a sľubuje, že smrti a chorôb už čoskoro nebude. — 1. Korinťanom 15:26; Zjavenie 21:3, 4.

Trpká skutočnosť, že človek, ktorého milujete, je smrteľne chorý, sa ťažko znáša a je pochopiteľné, ak máte nutkanie za to niekoho obviniť — kohokoľvek. No Dr. Marta Ortizová, ktorá sa zaoberala starostlivosťou o smrteľne chorých, radí: „Vyhnite sa tomu, že by ste niekoho — lekársky tím, zdravotné sestry či seba — obviňovali za pacientov stav. To len vnesie viac napätia do vzťahov a odvedie pozornosť od toho, na čo by sa mala hlavne zameriavať — na potreby smrteľne chorého pacienta.“ Aké praktické kroky môžete urobiť, aby ste svojmu blízkemu pomohli vyrovnať sa s chorobou a s možnosťou predčasnej smrti?

Snažte sa vidieť človeka, nie chorobu

Prvým krokom je, aby ste sa pozerali za vysiľujúce účinky choroby a meniaci sa výzor pacienta a snažili sa vidieť človeka. Ako to môžete robiť? Sarah, ktorá pracuje ako zdravotná sestra, hovorí: „Vyhradím si čas, aby som si poprezerala fotografie toho človeka z obdobia, kým bol ešte pri plnej sile. Pozorne počúvam, keď mi rozpráva o svojich zážitkoch z minulosti. To mi pomáha pamätať na jeho život a minulosť a nezameriavať sa len na jeho súčasný stav.“

 Iná zdravotná sestra, Anne-Catherine, vysvetľuje, ako sa ona snaží pozerať za fyzické príznaky choroby pacienta: „Pozerám sa tomu človeku do očí. A zameriavam sa na to, čo môžem urobiť na zlepšenie jeho stavu.“ Kniha Needs of the Dying—A Guide for Bringing Hope, Comfort, and Love to Life’s Final Chapter (Potreby smrteľne chorých — ako vniesť nádej, útechu a lásku do poslednej kapitoly života) uvádza: „Je bežné, že človek sa cíti veľmi nepríjemne pri pohľade na milovaného človeka znetvoreného následkom choroby či nehody. Najlepšie, čo môžeme za takých okolností urobiť, je pozerať sa mu do očí a vidieť tie nemenné hnedé, zelené či modré oči.“

Pravdaže, takýto prístup si vyžaduje sebaovládanie a odhodlanie. Georges, kresťanský starší, ktorý pravidelne navštevuje smrteľne chorých, to vyjadruje takto: „Naša láska k chorému priateľovi musí byť silnejšia než jeho choroba.“ Ak sa zameriavate na človeka, a nie na chorobu, prináša to úžitok tak jemu, ako aj vám. Yvonne, ktorá sa stará o deti trpiace rakovinou, hovorí: „Vedomie, že pomáhate pacientom zachovať si dôstojnosť, vám pomáha vyrovnať sa s tým, že telesne chradnú.“

Buďte dobrým poslucháčom

Ľudia sa môžu zdráhať navštíviť človeka, ktorý zomiera, aj keď ho vrúcne ľúbia. Prečo? Majú strach, že nebudú vedieť, čo povedať. Ale Anne-Catherine, ktorá sa nedávno starala o svoju smrteľne chorú priateľku, poukazuje na to, že aj mlčanie má svoje miesto. Hovorí: „Útechu môžeme poskytnúť nielen našimi slovami, ale aj svojím prístupom a konaním. Keď si pritiahneme stoličku a sadneme si k chorému, priblížime sa k nemu a chytíme ho za ruku, nezadržiavame slzy, keď nám hovorí, ako sa cíti — tým všetkým dávame najavo, že nám na ňom záleží.“

Váš chorý príbuzný alebo priateľ pravdepodobne potrebuje dostať zo seba svoje pocity — potrebuje otvorene a úprimne komunikovať. No chorý človek si často uvedomuje, že jeho blízki sa cítia v jeho prítomnosti nesvoji, a preto radšej nehovorí o vážnych osobných záležitostiach. Ani priatelia a členovia rodiny to možno nemyslia zle, keď sa vyhýbajú rozhovorom o veciach, o ktoré si pacient robí starosti, a dokonca mu zatajujú dôležité informácie o jeho zdravotnom stave. Ale k čomu to vedie? Jeden lekár, ktorý pracuje so smrteľne chorými pacientmi, hovorí, že úsilie zatajovať pravdu zbytočne „oberá o energiu, ktorá je potrebná na niečo dôležitejšie — na otvorenú komunikáciu a vyrovnávanie sa s chorobou“. Preto ak si to chorý človek praje, mal by mať možnosť otvorene hovoriť o svojom stave a tiež o tom, že môže zomrieť.

Boží služobníci v minulosti, ktorí čelili smrti, sa nezdráhali vyjadriť svoje obavy pred Jehovom Bohom. Napríklad keď sa 39-ročný kráľ Ezechiáš dozvedel, že má zomrieť, vyjadril zúfalstvo, ktoré pociťoval. (Izaiáš 38:9–12, 18–20) Podobne je nutné, aby ľudia, ktorí sú smrteľne chorí, mohli vyjadriť svoj smútok nad tým, že predčasne zomrú. Môžu sa cítiť frustrovaní, keď si uvedomia, že už nebudú môcť dosiahnuť svoje ciele ako napríklad cestovať, založiť si rodinu, vidieť, ako rastú ich vnúčatá, alebo v plnšej miere slúžiť Bohu. Možno tiež pociťujú obavy, že sa im odcudzia priatelia a členovia rodiny zo strachu, že nebudú vedieť, ako reagovať. (Jób 19:16–18) Ich myseľ môže ťažiť aj strach z utrpenia, z toho, že stratia kontrolu nad niektorými svojimi telesnými funkciami, alebo z toho, že zomrú opustení.

Anne-Catherine hovorí: „Je dôležité umožniť chorému človeku, aby hovoril o svojich pocitoch, a to bez toho, aby ste ho prerušovali  a hodnotili či zľahčovali jeho obavy. Je to najlepší spôsob, ako sa dozvedieť, čo skutočne cíti, a pochopiť jeho túžby, obavy a očakávania.“

Pochopenie základných potrieb

Utrpenie vášho blízkeho, často ešte vystupňované radikálnymi terapiami či vedľajšími účinkami liečby, vás môže natoľko znepokojovať, že možno zabudnete na jednu jeho základnú potrebu — robiť vlastné rozhodnutia.

V niektorých kultúrach sa rodina môže snažiť chrániť chorého tým, že mu zatajuje pravdu o jeho zdravotnom stave, a to až do takej miery, že ho vynechávajú z rozhodovania o tom, aké liečebné postupy sa použijú. V iných kultúrach sa môže vynoriť iný problém. Napríklad ošetrovateľ Jerry hovorí: „Tí, ktorí prídu navštíviť pacienta, majú niekedy sklon hovoriť o ňom tak, akoby tam nebol, hoci stoja pri jeho posteli.“ Oba takéto prístupy oberajú pacienta o dôstojnosť.

Ďalšou základnou potrebou je nádej. V krajinách, kde je dostupná kvalitná zdravotnícka starostlivosť, je nádej často úzko spojená s nájdením účinnej liečby. Michelle, ktorá pomáha svojej matke, ktorá mala už trikrát rakovinu, vysvetľuje: „Keď si mama praje vyskúšať iný druh liečby alebo sa poradiť s iným špecialistom, pomáham jej nájsť potrebné informácie. Uvedomila som si, že musím byť realistická vo svojom srdci, no zároveň pozitívna vo svojich slovách.“

Čo ak niet nádeje, že sa podarí nájsť účinnú liečbu? Pamätajte, že smrteľne chorý pacient potrebuje otvorene hovoriť o smrti. Georges, kresťanský starší, ktorého sme už citovali, hovorí: „Je veľmi dôležité neskrývať skutočnosť, že sa blíži smrť. To chorému človeku umožní, aby urobil praktické opatrenia a pripravil sa na svoju smrť.“ Taká príprava môže dať pacientovi pocit, že veci dokončil, a zbaviť ho obáv, že by sa mohol stať bremenom pre iných.

Samozrejme, je prirodzené, že je pre vás ťažké hovoriť o takýchto veciach. Ale otvorené rozhovory sú jedinečnou príležitosťou na to, aby ste úprimne vyjadrili svoje najhlbšie pocity. Zomierajúci si môže priať vyriešiť nedorozumenia z minulosti, vyjadriť svoju ľútosť alebo poprosiť o odpustenie. Takáto výmena myšlienok môže prehĺbiť váš vzťah s chorým.

Ako poskytnúť útechu v posledných dňoch života

Ako môžete poskytnúť útechu človeku, ktorý vie, že sa blíži jeho smrť? Dr. Ortizová, ktorú sme už citovali, hovorí: „Umožnite pacientovi, aby vyslovil svoje posledné želania. Pozorne ho počúvajte. Ak je to možné, snažte sa urobiť, o čo žiada. Ak nie je možné splniť jeho želania, buďte k nemu čestný a povedzte mu to.“

Človek, ktorý zomiera, môže viac než kedykoľvek predtým pociťovať potrebu zostať v spojení s tými, ktorí preňho v živote najviac znamenajú. Georges hovorí: „Pomôžte pacientovi skontaktovať sa s nimi, aj keby rozhovory boli vzhľadom na to, že pacient má málo sily, iba krátke.“ Dokonca aj v prípade, že takýto kontakt je možný len cez telefón, umožňuje výmenu povzbudzujúcich myšlienok a tiež spoločné modlitby. Christina z Kanady, ktorá v krátkom čase stratila troch blízkych, si spomína: „Čím viac sa blížila ich smrť, tým viac boli závislí od modlitieb svojich kresťanských bratov a sestier.“

Mali by ste sa báť plakať pred svojím blízkym? Nie. Ak nebudete zadržiavať slzy, v skutočnosti mu tým poskytnete príležitosť, aby sa aj on prejavil ako ten, kto utešuje. Kniha The Needs of the Dying uvádza: „Je veľmi dojímavou skúsenosťou byť utešovaný človekom, ktorý zomiera, a táto skúsenosť môže byť pre zomierajúcich mimoriadne dôležitá.“ Keď pacient, ktorému sa dostáva veľkej starostlivosti, môže utešovať iných, umožňuje mu to opäť v sebe nájsť toho starostlivého priateľa, otca či matku, ktorým vnútri stále je.

Pochopiteľne, okolnosti vám môžu zabrániť, aby ste boli pri svojom blízkom počas posledných  hodín jeho života. Ale ak je možné, aby ste so svojím priateľom boli, či už v nemocnici, alebo doma, snažte sa držať ho za ruku až do poslednej chvíle. Tieto posledné minúty poskytujú príležitosť vyjadriť pocity, ktoré ste azda nemali možnosť tak často vysloviť. Aj v prípade, že váš blízky už nereaguje, nedajte sa tým odradiť od toho, aby ste sa s ním nerozlúčili a nevyjadrili mu svoju lásku, ako aj nádej, že sa znovu uvidíte pri vzkriesení. — Jób 14:14, 15; Skutky 24:15.

Ak tieto posledné chvíle využijete čo najlepšie, vyhnete sa tomu, že by ste neskôr ľutovali, že ste neurobili všetko, čo ste mohli. Tieto chvíle silných emócií sa pre vás v budúcnosti môžu dokonca stať zdrojom útechy, z ktorého budete čerpať. Tak sa stanete pravým priateľom, „ktorý sa narodil pre čas tiesne“. — Príslovia 17:17.

[Zvýraznený text na strane 27]

Ak sa zameriavate na človeka, a nie na chorobu, prináša to úžitok tak jemu, ako aj vám

[Rámček/obrázok na strane 29]

Ako rešpektovať dôstojnosť pacienta

V mnohých krajinách sa vyvíja úsilie, aby bolo uznané právo smrteľne chorých pacientov na pokojnú a dôstojnú smrť. Ak pacient chce, aby sa tieto jeho práva rešpektovali a aby zomrel doma alebo v hospici, bude užitočné, keď vopred napíše svoje želania.

Pokyny napísané vopred môžu:

• uľahčiť komunikáciu medzi lekármi a príbuznými

• odbremeniť rodinu od rozhodovania

• znížiť pravdepodobnosť neželanej, zbytočnej, radikálnej alebo nákladnej liečby

Aby boli písomné pokyny čo najužitočnejšie, mali by obsahovať minimálne tieto informácie:

• meno osoby, ktorú splnomocňujete, aby vás zastupovala v otázkach zdravotnej starostlivosti

• liečebné postupy, ktoré prijmete alebo odmietate, pokiaľ by váš stav už nebolo možné zvrátiť

• ak je to možné, meno lekára, ktorý je oboznámený s vašimi rozhodnutiami

[Obrázok na strane 26]

Snažte sa zameriavať na človeka a na jeho minulosť, a nie len na jeho súčasný stav