Boh bol ku mne milosrdný

Rozpráva Bolfenk Moc̆nik

„Teraz musíš zostať silný,“ povedala mi pevne a naliehavo mama a objala ma. Príslušníci milície nás od seba oddelili a začalo sa súdne pojednávanie. Nakoniec bol vyhlásený rozsudok: päť rokov väzenia. Väčšina ľudí by zrejme bola zdrvená. No ja som konečne pocítil hlboký vnútorný pokoj. Dovoľte mi to vysvetliť.

TIETO udalosti sa odohrali v roku 1952 v Slovinsku. * No môj príbeh sa v skutočnosti začal odvíjať už viac ako dve desaťročia predtým, v roku 1930. V tom roku Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, po prvý raz v našej krajine zorganizovali krst, pri ktorom boli pokrstení viacerí ľudia. Medzi pokrstenými boli aj moji rodičia, Berta a Franz Moc̆nikovci. Mal som vtedy šesť rokov a moja sestra Majda štyri. Náš dom v meste Maribor bol strediskom kresťanskej činnosti.

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a začal prenasledovať svedkov. Mnohí svedkovia z Nemecka sa presťahovali do Juhoslávie, aby tam pomohli vo zvestovateľskej činnosti. Moji rodičia sa veľmi tešili, keď mohli takýmto verným bratom prejaviť pohostinnosť. Jedným z tých, ktorí mi utkveli v pamäti, bol Martin Poetzinger, ktorý bol neskôr deväť rokov väznený v nacistických koncentračných táboroch. Od roku 1977 až do svojej smrti v roku 1988 slúžil ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov.

Keď bol Martin u nás, vždy spal v mojej posteli, zatiaľ čo ja a Majda sme spali v spálni s rodičmi. Martin mal farebnú vreckovú encyklopédiu, ktorá fascinovala moju detskú myseľ. Veľmi rád som si v nej listoval.

Obdobie ťažkých skúšok

V roku 1936, v období, keď Hitler získaval čoraz väčšiu moc, moji rodičia sa zúčastnili na významnom medzinárodnom zjazde v Luzerne vo Švajčiarsku. Keďže môj otec mal príjemný barytónový hlas, bol vtedy vybratý, aby nahral biblické kázne, ktoré sa neskôr mali prehrávať ľuďom po celom Slovinsku. Zakrátko po tomto pamätnom zjazde začali byť Jehovovi svedkovia v Európe kruto prenasledovaní. Mnohí trpeli a zomreli v nacistických koncentračných táboroch.

V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna a od apríla 1941 nemecké jednotky okupovali časti Juhoslávie. Slovinské školy boli  zatvorené. Mali sme zakázané používať na verejnosti náš jazyk. Keďže Jehovovi svedkovia si zachovávajú neutrálny postoj vo všetkých politických konfliktoch, odmietli akýmkoľvek spôsobom podporovať vojnu. * Mnohí boli preto zatknutí a niektorí boli popravení — medzi nimi aj mladý Franc Drozg, ktorého som dobre poznal. Miesto, kde nacistické popravné čaty strieľali ľudí, bolo asi 100 metrov od nášho domu. Doteraz vidím mamu, ako si zapcháva uši, aby nepočula výstrely. Posledné slová listu, ktorý Franc napísal na rozlúčku svojmu blízkemu priateľovi, boli: „Uvidíme sa v Božom Kráľovstve.“

Rozhodnutie, ktoré som trpko oľutoval

Mal som vtedy 19 rokov. Hoci som Franca pre jeho pevný postoj obdivoval, mal som strach. Budem aj ja musieť zomrieť? Moja viera bola slabá a nemal som blízky vzťah k Jehovovi Bohu. Potom som dostal povolávací rozkaz. Môj strach bol silnejší než moja viera, a tak som vstúpil do vojska.

Bol som poslaný na ruský front. Zakrátko som videl všade okolo seba zomierať spolubojovníkov. Vojna bola hrozná a krutá. Stále viac ma trápilo svedomie. Prosil som Jehovu o odpustenie a o silu kráčať správnou cestou. Keď pri jednom veľkom útoku nastal v našej rote zmätok, využil som príležitosť a utiekol som.

Vedel som, že ak ma chytia, budem popravený. Nasledujúcich sedem mesiacov som sa skrýval na rôznych miestach. Dokonca sa mi podarilo poslať Majde pohľadnicu so slovami: „Odišiel som od svojho zamestnávateľa a teraz pracujem pre iného.“ Chcel som tým povedať, že teraz mám v úmysle začať pracovať pre Boha. No trvalo istý čas, kým sa mi to naozaj podarilo.

V auguste 1945, tri mesiace po tom, čo sa Nemecko vzdalo Spojencom, som sa vrátil do Mariboru. Je zaujímavé, že celá naša rodina — matka, otec, ja i moja sestra — prežila túto hroznú vojnu. Pri moci však už boli komunisti, ktorí prenasledovali Jehovových svedkov. Zvestovateľské dielo bolo oficiálne pod zákazom, no svedkovia prešli do podzemia a pokračovali vo zvestovateľskej činnosti.

Vo februári 1947 boli traja verní svedkovia — Rudolf Kalle, Dus̆an Mikić a Edmund Stropnik — odsúdení na trest smrti. Neskôr bol rozsudok zmiernený na 20 rokov väzenia. Média o tom prinášali podrobné správy, a tak sa mnohí dozvedeli o nespravodlivom zaobchádzaní so svedkami. Keď som čítal tie články, bodalo ma pri srdci. Vedel som, čo musím urobiť.

Získavam duchovnú silu

Bolestne som si uvedomoval, že musím zaujať pevný postoj na strane biblickej pravdy, a tak som sa začal ešte viac snažiť o to, aby som mohol byť užitočný vo zvestovateľskom diele, ktoré bolo v tom čase pod zákazom. Začal som vážne pristupovať k štúdiu Biblie, vďaka čomu som získal duchovnú silu skoncovať s nečistými zvykmi, napríklad s užívaním tabaku.

V roku 1951 som bol na znak svojej oddanosti Bohu pokrstený a vrátil som sa k spôsobu  života, ktorý som zanechal takmer desať rokov predtým. Konečne som začal vnímať Jehovu ako skutočného Otca — verného, lojálneho a prejavujúceho nezlyhávajúcu lásku. Hoci som v mladosti urobil nemúdre rozhodnutia, zapôsobilo na mňa biblické uistenie, že je možné získať Božie odpustenie. Boh ma ako milujúci Otec naďalej ‚ťahal šnúrami lásky‘. — Hozeáš 11:4.

V tom ťažkom období sme kresťanské zhromaždenia usporadúvali tajne, vždy v domácnosti iného svedka, a zvestovali sme neformálnym spôsobom. Ani nie rok po krste som bol zatknutý. Pred súdnym pojednávaním som sa na chvíľu stretol s mamou. Ako som spomenul v úvode, tuho ma objala a povedala: „Teraz musíš zostať silný.“ Keď bol vynesený rozsudok a počul som, že som bol odsúdený na päť rokov väzenia, zostal som pokojný a odhodlaný zachovať si pevný postoj.

Dali ma do malej cely s tromi ďalšími väzňami, a tak som sa mohol podeliť o biblickú pravdu s ľuďmi, ku ktorým by sa pravda inak nedostala. Hoci som nemal Bibliu ani žiadnu biblickú literatúru, bol som prekvapený, na koľko biblických textov a ich vysvetlení som si dokázal spomenúť vďaka dlhým hodinám, ktoré som predtým venoval osobnému štúdiu Biblie. Stále som svojim spoluväzňom hovoril, že ak budem musieť zostať päť rokov vo väzení, Jehova mi dá silu, aby som to vydržal. No uvažoval som, že Jehova mi môže otvoriť dvere väzenia aj skôr — a ak to urobí, kto by ich mohol zavrieť?

Služba v čase relatívnej slobody

V novembri 1953 vláda vyhlásila amnestiu. Všetci Jehovovi svedkovia boli prepustení. Vtedy som sa dozvedel, že zákaz nášho zvestovateľského diela bol dva mesiace predtým zrušený. Okamžite sme začali s reorganizáciou zborov a zvestovateľskej činnosti. V suteréne jednej budovy v centre Mariboru sme našli miesto na zhromaždenia. Na múr sme dali nápis: „Jehovovi svedkovia — zbor Maribor“. Radosť z toho, že môžeme slobodne slúžiť Jehovovi, napĺňala naše srdcia hlbokou vďačnosťou.

Začiatkom roka 1961 som začal slúžiť celým časom ako pravidelný priekopník. Asi o šesť mesiacov som dostal pozvanie pracovať v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Juhoslávii. Kancelária sa nachádzala v chorvátskom meste Záhreb. Bola to jedna malá miestnosť a personál tvorili traja ľudia. Spolukresťania, ktorí bývali neďaleko, prichádzali cez deň pomáhať pri preklade časopisu Strážna veža do miestnych jazykov.

S prácou pomáhali aj kresťanské sestry, ktoré bývali blízko kancelárie odbočky. Okrem iného zošívali stránky časopisov. Ja som robil rôzne práce vrátane korektúry, prekladania, kuriérskych služieb a kompilácie nahrávok.

Zmena pridelenia

V roku 1964 som bol poverený slúžiť ako cestujúci dozorca — pravidelne som navštevoval zbory svedkov a duchovne ich posilňoval. Mal som túto prácu veľmi rád. Väčšinou som z jedného zboru do druhého cestoval autobusom alebo vlakom. Aby som sa dostal k svedkom v menších dedinách, často som chodil na bicykli alebo peši, niekedy po členky v blate.

V mojom živote nechýbali veselé chvíle. Jeden kresťanský brat ma raz viezol do vedľajšieho zboru na voze, ktorý ťahal kôň. Ako sme sa tak trmácali po prašnej ceste, jedno koleso sa uvoľnilo a odpadlo. Obaja sme skončili na zemi. Ako sme tak sedeli v prachu, pozreli sme sa na koňa — začudovane na nás zízal s naširoko otvorenými očami. Smiali sme sa na tom ešte aj po rokoch. Nepokrytecká láska drahých bratov z vidieka mi prinášala radosť a vždy si ju budem ceniť.

V meste Novi Sad som spoznal Mariku, ktorá slúžila ako priekopníčka. Jej láska k biblickej pravde a horlivosť v službe na mňa tak veľmi zapôsobila, že som sa rozhodol požiadať ju  o ruku. Po svadbe sme o nejaký čas začali spolu slúžiť zborom v krajskej službe.

Moji rodičia a sestra tiež zažívali počas zákazu ťažkosti. Otec bol falošne obvinený z kolaborácie počas vojny a prišiel o prácu. Dlho sa snažil získať ju späť, no márne. Veľmi ho to sklamalo. Jeho viera na istý čas zoslabla, no ku koncu svojho života ju znova nadobudol. Bol v zbore činný až do svojej smrti v roku 1984. Moja pokorná matka zomrela vo vernosti v roku 1965. Majda stále slúži v zbore v Maribore.

Naša služba v Rakúsku

V roku 1972 sme s Marikou dostali pozvanie slúžiť v Rakúsku, kde sme mali zvestovať mnohým prisťahovalcom z Juhoslávie, ktorí tam prišli za prácou. Keď sme prišli do Viedne, nemali sme ani tušenia, že to bude naše trvalé pridelenie. Postupne v celom Rakúsku vznikali zbory a skupiny hovoriace juhoslovanskými jazykmi.

Časom som začal slúžiť ako cestujúci dozorca pre rastúci počet týchto zborov a skupín po celej krajine. Neskôr sme dostali pozvanie slúžiť aj v Nemecku a Švajčiarsku, kde tiež vznikali zbory hovoriace juhoslovanskými jazykmi. Mal som možnosť pomáhať pri organizovaní mnohých zjazdov v týchto krajinách.

Niekedy na takéto veľké zjazdy prichádzali členovia vedúceho zboru, a tak som mal príležitosť znova sa stretnúť s Martinom Poetzingerom. Zaspomínali sme si na staré časy spred 40 rokov, keď bol Martin častým hosťom v našom dome. Opýtal som sa ho: „Pamätáš si, ako rád som listoval v tvojej vreckovej encyklopédii?“

„Počkaj chvíľu,“ povedal a vyšiel z izby. Vrátil sa s encyklopédiou v ruke a podal mi ju so slovami: „Vezmi si ju ako dar od priateľa.“ Tá kniha je doteraz cennou súčasťou mojej knižnice.

Stále činný napriek ťažkej chorobe

V roku 1983 mi zistili rakovinu. Krátko nato mi povedali, že môj stav je beznádejný. Boli to ťažké chvíle, zvlášť pre Mariku, ale vďaka jej láskyplnej opatere, ako aj vďaka praktickej pomoci mnohých kresťanských bratov sa stále teším z bohatého a plnohodnotného života.

S Marikou pokračujeme v službe celým časom vo Viedni. Väčšinou dochádzam ráno do odbočky, kde pracujem ako prekladateľ, a Marika sa naplno venuje zvestovateľskej službe v meste. Keď vidím, ako sa malá skupina juhoslovanských prisťahovalcov, ktorí sa stali svedkami, rozrástla na vyše 1 300 zvestovateľov, napĺňa ma to radosťou. S Marikou sme mali výsadu mnohým z nich pomôcť spoznať biblickú pravdu.

V posledných rokoch som mal výsadu zúčastniť sa na zasvätení nových priestorov odbočiek v republikách bývalej Juhoslávie — v roku 1999 v Chorvátsku a v roku 2006 v Slovinsku. Bol som jedným z pamätníkov, ktorí boli požiadaní, aby porozprávali o začiatkoch zvestovateľského diela v týchto krajinách spred 70 rokov.

Jehova je naozaj milujúci Otec, ktorý je pripravený vo veľkej miere odpúšťať naše zlyhania a chyby. Som veľmi vďačný, že sa nezameriava na naše previnenia. (Žalm 130:3) Môžem povedať, že bol ku mne láskavý a milosrdný. *

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 27]

Zľava doprava: Moji rodičia, Majda a ja v Maribore v 40. rokoch

[Obrázok na strane 29]

S manželkou Marikou