Ako ďaleko na východ sa mohli dostať misionári?

ANI nie 30 rokov po Ježišovej smrti apoštol Pavol napísal, že dobré posolstvo bolo zvestované „v celom stvorení“, ktoré je pod nebom. (Kolosanom 1:23) Jeho slová by sme nemali brať doslovne, akoby každý človek, ktorý vtedy žil, už počul dobré posolstvo. No Pavlova hlavná myšlienka je jasná: Kresťanskí misionári vo veľkom rozsahu zvestovali v celom vtedy známom svete.

Ako ďaleko sa mohli dostať? Písma ukazujú, že vďaka čulému obchodovaniu v Stredozemnom mori mohol Pavol rozšíriť svoju zvestovateľskú činnosť smerom na západ až do Itálie. Tento nebojácny misionár chcel zvestovať aj v Španielsku. (Skutky 27:1; 28:30, 31; Rimanom 15:28)

Ale ako to bolo so zvestovaním smerom na východ? Kam sa až dostali kresťanskí zvestovatelia týmto smerom? To nevieme presne povedať, lebo Biblia o tom nehovorí. No možno budete prekvapení, keď sa dozviete, ako ďaleko v prvom storočí siahali obchodné cesty zo Stredomoria na východ do Orientu. Existencia takýchto ciest ukazuje prinajmenšom to, že aj smerom na východ boli dobré možnosti cestovania.

Alexander otvára cestu na východ

Alexander Veľký sa pri svojich výbojoch dostal cez Babyloniu a Perziu až do Pandžábu v severnej Indii. Vďaka týmto dobyvateľským výpravám mohli Gréci spoznať pobrežie, ktoré sa  tiahne od ústia rieky Eufrat v Perzskom zálive až k ústiu rieky Indus.

Čoskoro sa do gréckeho sveta cez Indický oceán a Červené more vo veľkom dovážalo korenie a kadidlo. Tento obchod spočiatku ovládali indickí a arabskí obchodníci. Ale keď Ptolemajovci, ktorí vládli v Egypte, odhalili tajomstvo monzúnov, zapojili sa do obchodovania v Indickom oceáne aj oni.

V tomto oceáne od mája do septembra stále fúka vietor z juhozápadu, ktorý umožňuje lodiam plaviť sa z Červeného mora buď pozdĺž južného pobrežia Arábie, alebo priamo na juh Indie. V novembri sa vietor otáča a až do marca fúka opačným smerom, čo vytvára ideálne podmienky na spiatočnú cestu. Poznanie o monzúnoch využívali arabskí a indickí moreplavci celé stáročia a plavili sa medzi Indiou a Červeným morom s nákladom kasie, škorice, nardu a čierneho korenia.

Námorné cesty do Alexandrie a Ríma

Keď Rimania dobyli krajiny, nad ktorými vládli Alexandrovi nástupcovia, Rím sa stal hlavným odbytiskom cenného tovaru z východu — slonoviny z Afriky, kadidla a myrhy z Arábie, korenia a drahokamov z Indie a dokonca aj hodvábu z Číny. Lode s týmto tovarom smerovali do dvoch hlavných prístavov na egyptskom pobreží Červeného mora, ktorými boli Berniké a Myos Hormos. Z oboch viedli karavánové trasy do mesta Koptos na Níle.

Z mesta Koptos sa tovar prevážal po prúde Nílu, hlavnej egyptskej tepny, do Alexandrie, kde sa nakladal na lode smerujúce do Itálie či inde. Alternatívna cesta, ktorou sa mohol tovar doviezť do Alexandrie, viedla cez kanál, ktorý spájal severný cíp Červeného mora — blízko súčasného Suezu — s Nílom. Egypt a jeho prístavy boli relatívne blízko krajín, kde zvestoval Ježiš, a z týchto oblastí nebolo ťažké sa tam dostať.

Podľa Straba, gréckeho geografa z prvého storočia, v jeho dňoch každoročne vyplávalo z prístavu Myos Hormos do Indie 120 alexandrijských obchodných lodí. Do dnešných dní sa zachovala jedna príručka z prvého storočia, v ktorej sa píše o navigácii v tejto oblasti. Pravdepodobne ju napísal nejaký grécky hovoriaci egyptský obchodník na úžitok ďalších obchodníkov. Čo sa dozvedáme z tejto starej knihy?

 Táto príručka, ktorá je známa pod svojím latinským názvom Periplus Maris Erythraei (Plavba po Eritrejskom mori), opisuje tisíce kilometrov námorných ciest smerujúcich na juh od Egypta, až do Zanzibaru. Autor opisuje cestu na východ pozdĺž južného pobrežia Arábie, ďalej pozdĺž západného pobrežia Indie smerom dole až po Srí Lanku a potom zas hore, pozdĺž východného pobrežia Indie až k rieke Gange. Uvádza vzdialenosti, kotviská, obchodné strediská, tovar, s ktorým sa obchodovalo, a opisuje mentalitu tamojších ľudí. Presný a živý opis v tejto knihe vedie k záveru, že autor pravdepodobne navštívil miesta, ktoré opísal.

Do Indie prichádzajú obchodníci zo západu

V Indii nazývali obchodníkov zo západu Javanas. Podľa príručky Periplus jednou z ich pravidelných cieľových zastávok v prvom storočí bolo mesto Muziris, ktoré sa nachádzalo blízko južného cípu Indie. * Títo obchodníci sa opakovane spomínajú v tamilských básňach z prvých storočí nášho letopočtu. „Krásne stavané lode Javanas prichádzali so zlatom a vracali sa späť s korením a Muziris šumel ruchom,“ uvádza sa v jednej z nich. V inej je princ z južnej Indie nabádaný, aby sa napil z voňavého vína, ktoré priviezli Javanas. Ďalším tovarom zo západu, po ktorom bol v Indii veľký dopyt, boli výrobky zo skla, kovy, koraly a textílie.

Archeológovia našli v Indii mnoho dôkazov o dovoze tovaru zo západu. Napríklad k nálezom z Arikamedu na juhovýchodnom pobreží Indie patria úlomky rímskych krčahov na víno a riadu, na ktorých sú pečate hrnčiarov, ktorí vyrábali tieto predmety v meste Arezzo v strednej časti Itálie. „Burcuje to predstavivosť zvedavého človeka, keď dnes nachádza v naplavenine v Bengálskom zálive hlinené úlomky s menami remeselníkov, ktorých vypaľovacie pece sa nachádzali na predmestiach Arezza,“ uvádza jeden pisateľ. Obchodovanie medzi Stredomorím a Indiou potvrdzujú aj nálezy množstva zlatých a strieborných rímskych mincí, ktoré sa našli v južnej Indii. Väčšina týchto mincí pochádza z prvého storočia n. l. a sú na nich obrazy rímskych cisárov Augusta, Tibéria a Nera.

Z jednej starovekej mapy, ktorej kópia zo stredoveku stále existuje, vyplýva, že je celkom možné, že rímski občania založili v južnej Indii trvalé obchodné kolónie. Táto mapa známa pod názvom Peutingerova mapa údajne zobrazuje, ako vyzeral rímsky svet v prvom storočí n. l.  Je na nej vyznačený Augustov chrám v meste Muziris. „Takúto stavbu,“ uvádza kniha Rome’s Eastern Trade: International Commerce and Imperial Policy, 31 BC–AD 305, „mohli postaviť jedine poddaní Rímskej ríše, a to pravdepodobne takí, ktorí v Muzirise žili, alebo ktorí tam strávili podstatné množstvo času.“

Rímske záznamy sa zmieňujú o najmenej troch návštevách indických vyslancov v Ríme za vlády Augusta v rokoch 27 pred n. l. až 14 n. l. „Títo diplomati sledovali vážny diplomatický cieľ,“ uvádza jedna štúdia — dohodnúť, kde by mohli uzatvárať obchody ľudia z rôznych krajín, kde by sa mali platiť poplatky, kde by mohli bývať cudzinci a tak ďalej.

Je zjavné, že v prvom storočí nebolo cestovanie medzi Stredomorím a Indiou ničím zriedkavým ani nezvyčajným. Pre kresťanského misionára by teda nebol problém, aby na severe Červeného mora nastúpil na loď, ktorá smerovala do Indie.

Dostali sa až za Indiu?

Až ako ďaleko na východ sa dostali obchodníci a ďalší cestovatelia zo Stredomoria? A kedy sa tam dostali? Ťažko povedať. No predpokladá sa, že v prvom storočí n. l. sa už niektorí zo západu dostali až do Thajska, Kambodže, na Sumatru a na Jávu.

Z historického diela Chou Chan-Šou (Anály Neskorej dynastie Chan), ktoré opisuje obdobie od roku 23 n. l. do roku 220 n. l., sa dozvedáme dátum jednej takej cesty. V roku 166 n. l. istý vyslanec kráľa An-tuna, panovníka krajiny Dačchjin, prišiel na čínsky dvor, aby priniesol tribút pre cisára menom Chuan-ti. Dačchjin bol čínsky názov Rímskej ríše, zatiaľ čo An-tun, ako sa zdá, bol čínsky ekvivalent pre latinské meno Antoninus, čo bolo meno rodu Marka Aurélia, ktorý bol v tom čase rímskym cisárom. Historici sa domnievajú, že to nebola oficiálna diplomatická misia, ale snaha podnikavých obchodníkov zo západu nájsť spôsob, ako dovážať hodváb priamo z Číny, a nie cez sprostredkovateľov.

Vráťme sa k našej pôvodnej otázke: Ako ďaleko na východ mohli staroveké lode zaviezť kresťanských misionárov v prvom storočí? Až do Indie alebo ešte ďalej? Možno. V každom prípade sa kresťanské posolstvo rozšírilo dostatočne ďaleko na to, aby apoštol Pavol mohol o ňom povedať, že „prináša ovocie a vzrastá na celom svete“, teda aj v tých najodľahlejších častiach vtedy známeho sveta. (Kolosanom 1:6)

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 22]

Cisárova sťažnosť

V roku 22 n. l. rímsky cisár Tibérius lamentoval nad bezhraničnou rozhadzovačnosťou svojich krajanov. Ich neuhasiteľný apetít po luxusných veciach a nenásytná túžba rímskych matrón po šperkoch pripravovali jeho ríšu o bohatstvo, ktoré končilo v pokladniciach „cudzích alebo nepriateľských národov“. Rímskemu historikovi Plíniovi Staršiemu (23 n. l. – 79 n. l.) táto situácia tiež spôsobovala starosti. „Podľa najskromnejších odhadov,“ napísal, „India, Seres a arabský polostrov odčerpávajú z našej ríše ročne sto miliónov sesterciov — tak draho platíme za svoj luxus a za naše ženy.“ *

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie]

Museo della Civiltà Romana, Roma; Todd Bolen/​Bible Places.com

[Rámček/obrázok na strane 23]

Odkiaľ obchodníci privážali svoj tovar

Ježiš hovoril o ‚cestujúcom obchodníkovi, ktorý hľadá znamenité perly‘. (Matúš 13:45) Podobne aj kniha Zjavenie sa zmieňuje o ‚cestujúcich obchodníkoch‘, ktorí obchodovali okrem iného s drahými kameňmi, hodvábom, voňavým drevom, slonovinou, škoricou, kadidlom a indickým korením. (Zjavenie 18:11–13) Miesta, odkiaľ sa tento tovar dovážal, sa nachádzali pozdĺž obchodných ciest smerujúcich na východ od Palestíny. Voňavé drevo, ako bolo napríklad santalové, sa dovážalo z Indie. Perly, ktoré dosahovali hodnotu drahokamov, bolo možné nájsť v Perzskom zálive, v Červenom mori a podľa autora príručky Periplus Maris Erythraei aj v okolí Muzirisu a Srí Lanky. Najkvalitnejšie a najdrahšie boli pravdepodobne perly z Indického oceánu.

[Mapa na stranách 20, 21]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Niektoré obchodné cesty medzi Rímom a Áziou v prvom storočí

Arezzo

Rím

STREDOZEMNÉ MORE

AFRIKA

Alexandria

EGYPT

Koptos

Níl

Myos Hormos

Bereniké

Zanzibar

Červené more

Jeruzalem

ARÁBIA

Eufrat

BABYLONIA

Perzský záliv

PERZIA

↓ Severovýchodný monzún

↑ Juhozápadný monzún

Indus

PANDŽÁB

Ganga

Bengálsky záliv

INDIA

Arikamedu

Muziris

SRÍ LANKA

INDICKÝ OCEÁN (ERITREJSKÉ MORE)

ČÍNA

RÍŠA CHAN

THAJSKO

KAMBODŽA

VIETNAM

Sumatra

Jáva

[Obrázok na strane 21]

Maketa rímskej obchodnej lode

[Prameň ilustrácie]

Loď: Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.