Biblia je živá aj v mŕtvom jazyku

V POSLEDNÝCH niekoľkých storočiach vymizla najmenej polovica jazykov sveta. Jazyk zaniká, keď zomrie posledný človek, pre ktorého bol materinským jazykom. V tomto zmysle je latinčina obyčajne definovaná ako „mŕtvy jazyk“, a to aj napriek tomu, že sa naďalej študuje na mnohých školách a zostáva oficiálnym jazykom štátu Vatikán.

Latinčina je tiež jazykom niektorých z prvých a najvýznamnejších prekladov Biblie. Môžu byť dnes takéto preklady do zastaraného jazyka „živé“ a ovplyvňovať čitateľov Biblie? Aby sme našli odpoveď na túto otázku, pozrime sa na fascinujúcu históriu týchto prekladov.

Najstaršie latinské preklady

Kedysi sa v Ríme hovorilo iba po latinsky. No keď apoštol Pavol písal kresťanom v tomto meste, písal im po grécky. * To nepredstavovalo problém, keďže ľudia tam bežne hovorili oboma týmito jazykmi. Mnohí obyvatelia Ríma pochádzali z gréckeho Orientu, a tak podľa niektorých bol Rím stále viac gréckym mestom. Pokiaľ išlo o jazyk, situácia v Rímskej ríši sa líšila od regiónu k regiónu, no ako sa rozrastala ríša, rástol aj význam latinčiny. Preto boli Sväté Písma prekladané z gréčtiny do latinčiny. Zdá sa, že s prekladaním sa začalo v druhom storočí n. l. v severnej Afrike.

Rôzne texty, ktoré boli preložené, sú známe ako Vetus latina, čiže starý latinský preklad. Dnes nemáme k dispozícii žiaden staroveký rukopis, ktorý by obsahoval kompletný preklad Písiem v latinčine. Z častí, ktoré sa zachovali, ako aj z častí, ktoré citovali starovekí pisatelia, sa zdá, že preklad Vetus latina nebol jedným uceleným dielom. Zjavne to bola práca viacerých prekladateľov, ktorí pracovali nezávisle od seba v rôznom čase a na rôznych miestach. Preto je presnejšie označiť ho za zbierku prekladov z gréčtiny.

Iniciatíva jednotlivcov, ktorí sa nezávisle od seba rozhodli preložiť časti Biblie do latinčiny, viedla k určitému zmätku. Koncom štvrtého storočia n. l. bol katolícky teológ Augustín presvedčený, že „každý, komu sa náhodou dostal do rúk nejaký grécky rukopis a kto si myslel, že má nejaké poznanie oboch týchto jazykov — bez ohľadu na to, aké malé —, sa podujal na úlohu prekladať“ do latinčiny. Augustín a ďalší boli toho názoru, že v obehu je príliš veľa prekladov, a spochybňovali ich presnosť.

Hieronymov preklad

Človekom, ktorý sa pokúsil skoncovať s týmto zmätkom v prekladoch, bol Hieronym, ktorý začal v roku 382 n. l. slúžiť ako tajomník rímskeho biskupa Damasa. Biskup poveril Hieronyma revíziou latinského textu evanjelií a ten túto úlohu dokončil v priebehu niekoľkých rokov. Potom začal s revíziou latinského prekladu ďalších biblických kníh.

 Hieronymov preklad, ktorý sa neskôr začal nazývať Vulgáta, vychádzal z viacerých zdrojov. Preklad Žalmov založil Hieronym na Septuaginte, gréckom preklade Hebrejských Písiem, ktorý bol dokončený v druhom storočí pred n. l. Urobil revíziu evanjelií a preložil aj značnú časť Hebrejských Písiem z pôvodnej hebrejčiny. Ostatné časti Písiem pravdepodobne zrevidovali iní. Nakoniec boli do Hieronymovej Vulgáty zakomponované aj časti z Vetus latina.

Hieronymov preklad sa najprv stretol s chladným prijatím. Kritizoval ho dokonca aj Augustín. No časom začal byť uznávaný a stal sa štandardným textom pre jednozväzkové Biblie. V 8. a 9. storočí sa takí učenci, ako boli Alcuin a Theodulf, podujali urobiť jazykovú a textovú korektúru, aby odstránili chyby, ktoré sa do Hieronymovho prekladu dostali opakovaným odpisovaním. Ďalší ho rozdelili na kapitoly pre jednoduchšie vyhľadávanie textov. Keď bola vynájdená tlač metódou pohyblivých písmen, Hieronymov preklad bol prvou Bibliou, ktorá bola vytlačená.

Hieronymov preklad bol prvý raz nazvaný Vulgátou na Tridentskom koncile v roku 1546. Koncil vyhlásil tento preklad za „autentický“, čím sa stal záväzným pre katolícku cirkev. Nariadil tiež jeho revíziu, ktorá mala prebiehať pod dohľadom špeciálnych komisií. No pápež Sixtus V., ktorý sa už nemohol dočkať, kedy bude revízia hotová, a ktorý mal zjavne trochu neskromný názor na  svoje schopnosti, sa ju rozhodol dokončiť sám. Práve sa začalo s tlačou jeho verzie, keď v roku 1590 zomrel. Kardináli okamžite zavrhli tento preklad, ktorý považovali za plný chýb, a stiahli ho z obehu.

Nová verzia publikovaná v roku 1592 za pápeža Klementa VIII. sa stala známou ako Sixto-Klementínske vydanie. Dosť dlhý čas bola oficiálnym prekladom katolíckej cirkvi. Toto vydanie Vulgáty sa tiež stalo podkladom katolíckych prekladov do iných jazykov, napríklad prekladu Antonia Martiniho do taliančiny, ktorý bol dokončený v roku 1781.

Moderná Biblia v latinčine

Textová kritika v 20. storočí odhalila, že Vulgáta rovnako ako iné preklady potrebuje revíziu. Preto katolícka cirkev v roku 1965 ustanovila komisiu, ktorej zverila zodpovednosť za revíziu tohto latinského prekladu na základe najnovších vedomostí. Nový text sa mal používať pri katolíckych bohoslužbách v latinčine.

Prvá časť tohto nového prekladu bola vydaná v roku 1969. V roku 1979 pápež Ján Pavol II. schválil tento preklad, Novú Vulgátu. Prvé vydanie obsahovalo Božie meno vo forme Iahveh vo viacerých veršoch vrátane 2. Mojžišovej 3:15 a 6:3. Ale komisia, ako sa vyjadril jeden jej člen, považovala za chybu, že toto vydanie obsahovalo Božie meno, a preto v druhom oficiálnom vydaní z roku 1986 „bolo namiesto Iahveh vrátené Dominus [‚Pán‘]“.

Práve tak ako bola pred stáročiami kritizovaná Vulgáta, aj Nová Vulgáta bola kritizovaná, a to dokonca aj katolíckymi učencami. Hoci spočiatku bola prezentovaná ako preklad ladený výrazne ekumenicky, mnohí sa  na ňu pozerali ako na prekážku v náboženskom dialógu, zvlášť preto, že bola predkladaná ako záväzný vzor pre preklady do súčasných jazykov. V Nemecku sa Nová Vulgáta stala predmetom kontroverzie medzi protestantmi a katolíkmi v súvislosti s revíziou prekladu Biblie, ktorý mali používať katolíci aj protestanti. Protestanti obviňovali katolíkov, že presadzujú, aby sa tento nový preklad prispôsobil Novej Vulgáte.

Aj keď latinčinou sa už dnes bežne nehovorí, latinský preklad Biblie mal tak priamy, ako aj nepriamy vplyv na milióny jej čitateľov. Ovplyvnil náboženskú terminológiu v mnohých jazykoch. Božie Slovo, bez ohľadu na to, v akom je jazyku, má naďalej moc a mení životy miliónov ľudí, ktorí sa poslušne snažia žiť v súlade s jeho cenným učením. (Hebrejom 4:12)

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 23]

Pápež Ján Pavol II. schválil Novú Vulgátu. Prvé vydanie obsahovalo Božie meno Iahveh

[Rámček na strane 21]

VÝRAZY, KTORÉ VSTÚPILI DO DEJÍN

Preklad Vetus latina, prekladaný z gréčtiny, obsahoval mnohé výrazy, ktoré sa zapísali do dejín. Jedným z týchto výrazov je preklad gréckeho slova diathéké, „zmluva“, ako testamentum, teda „testament“. (2. Korinťanom 3:14) Tento termín sa zaužíval v mnohých jazykoch v slovnom spojení „Starý testament“ a „Nový testament“ na označenie Hebrejských a Gréckych Písiem.

[Rámček na strane 23]

KONTROVERZNÉ NARIADENIE

V roku 2001, po štyroch rokoch práce, vatikánska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala nariadenie Liturgiam authenticam. Mnohí katolícki učenci ho ostro kritizovali.

Podľa tohto nariadenia má byť Nová Vulgáta, keďže je oficiálnym prekladom cirkvi, použitá ako vzor pre všetky ostatné preklady, a to dokonca aj v prípade, že by sa na niektorých miestach líšila od toho, o čom svedčia staroveké originály. Iba za predpokladu, že sa dodrží toto nariadenie, môže byť Biblia prijateľná z pohľadu katolíckej hierarchie. Toto nariadenie uvádza, že v katolíckych prekladoch „meno Všemohúceho Boha vyjadrené hebrejským tetragramatonom (JHVH)“ má byť preložené „v akomkoľvek jazyku slovom významovo zodpovedajúcim slovu“ Dominus, čiže „Pán“, tak ako je to v druhom vydaní Novej Vulgáty — napriek tomu, že prvé vydanie obsahovalo Božie meno „Iahveh“. *

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 22]

Alcuinov preklad latinskej Biblie, 800 n. l.

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Paléographìe latine od F. Steffensa (www.archivi.beniculturali.it)

[Obrázky na strane 22]

Sixto-Klementínska Vulgáta, 1592

[Obrázky na strane 23]

2. Mojžišova 3:15, Nová Vulgáta, 1979

[Prameň ilustrácie]

© 2008 Libreria Editrice Vaticana