„Raní kresťanskí filozofi prijali grécke poňatie nesmrteľnosti duše a mysleli si, že dušu stvoril Boh a vložil ju do tela pri počatí.“ ​(The New Encyclopædia Britannica, 1988, 11. zväzok, strana 25)

„Duša, ktorá zhreší, tá zomrie.“ ​(Ezechiel 18:4, Katolícky preklad)

V Biblii sa o stvorení prvej ľudskej duše píše: „Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou [po hebrejsky nefeš].“ ​(1. Mojžišova 2:7)

Hebrejské slovo nefeš, preložené ako „duša“, znamená ‚tvor, ktorý dýcha‘. Keď Boh vytvoril prvého človeka Adama, nevložil doňho nesmrteľnú dušu, ale životnú silu, ktorá je udržiavaná dýchaním. Teda „duša“ v biblickom zmysle označuje celú živú bytosť. Ak je duša oddelená od životnej sily, ktorú pôvodne dal človeku Boh, zomiera. (1. Mojžišova 3:19; Ezechiel 18:20)

Náuka o nesmrteľnosti duše vyvolala otázky: Kam idú duše po smrti? A čo sa deje s dušami zlých? Keď ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, prijali mýtus o nesmrteľnej duši, viedlo ich to k prijatiu ďalšieho mýtu — náuky o pekle.

Porovnaj tieto biblické verše: Kazateľ 3:19; Matúš 10:28; Skutky 3:23