Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Naučil sa od svojho Pána, ako odpúšťať

Naučil sa od svojho Pána, ako odpúšťať

Napodobňujte ich vieru

Naučil sa od svojho Pána, ako odpúšťať

PETER určite nikdy nezabudol na ten hrozný okamih, keď sa ich pohľady stretli. Videl v Ježišovom uprenom pohľade nejaký náznak sklamania alebo výčitky? To s istotou nevieme. Inšpirovaná správa hovorí len to, že „Pán sa obrátil [a] pozrel sa na Petra“. (Lukáš 22:61) Pri tom jedinom pohľade si však Peter uvedomil, ako žalostne zlyhal. Uvedomil si, že práve urobil presne to, čo Ježiš predpovedal a o čom on vehementne tvrdil, že nikdy neurobí — zaprel svojho milovaného Pána. Peter bol zdrvený. To bola asi najhoršia chvíľa v najhoršom dni jeho života.

Ale ešte nebolo všetko stratené. Peter mal veľkú vieru, a tak mal stále možnosť spamätať sa a naučiť sa od Ježiša niečo veľmi dôležité — odpúšťať. A to sa potrebuje naučiť každý z nás. Pozrime sa teda, ako sa Peter popasoval s touto náročnou úlohou.

Muž, ktorý sa mal toho ešte veľa naučiť

Asi pred polrokom Peter vo svojom domovskom meste Kafarnaum pristúpil k Ježišovi a opýtal sa ho: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, ktorý hreší proti mne? Až sedem ráz?“ Peter si asi myslel, že je veľkorysý. Veď náboženskí vodcovia v tých dňoch učili, že človek je povinný odpustiť len trikrát! Ježiš však Petrovi odpovedal: „Nie až sedem ráz, ale až sedemdesiatsedem ráz.“ ​(Matúš 18:21, 22)

Chcel tým Ježiš povedať, že Peter by si mal viesť záznamy o tom, koľkokrát sa voči nemu niekto previnil? Nie. Keď Ježiš zmenil Petrov limit zo sedem na sedemdesiatsedem, vlastne naznačil, že pokiaľ ide o odpúšťanie druhým, neexistujú stanovené hranice. Ukázal tak, že Peter je ovplyvnený duchom, ktorý bol v tých časoch rozšírený. Charakterizovala ho necitlivosť srdca a nedostatok milosrdenstva. Ľudia nasiaknutí týmto duchom si, obrazne povedané, viedli účtovnú knihu, do ktorej si značili, koľkokrát sa voči nim niekto previnil, a podľa toho, koľko týchto previnení bolo, potom človeku buď odpustili, alebo už nie. No Boh je v odpúšťaní veľkorysý.

Peter Ježišovi neodporoval. Ale dostali sa Ježišove slová až do jeho srdca? O odpúšťaní sa často najviac naučíme vtedy, keď si uvedomíme, ako zúfalo ho potrebujeme my sami. Ale vráťme sa k udalostiam, ktoré viedli k Ježišovej smrti. V týchto náročných posledných hodinách dal Peter svojmu Pánovi veľa príležitostí na odpúšťanie.

Stále väčšia potreba odpustenia

Bol to významný večer — posledný večer Ježišovho života na zemi. Bolo toho ešte veľa, čo chcel Ježiš naučiť svojich apoštolov, napríklad o pokore. Ježiš im dal príklad, keď im pokorne umyl nohy. Túto prácu zvyčajne robili tí najnižší sluhovia v domácnosti. Peter Ježišovo konanie spočiatku spochybňoval a potom mu to ani nechcel dovoliť. Ale nakoniec trval na tom, aby mu Ježiš umyl nielen nohy, ale aj ruky a hlavu! Ježiš nestratil trpezlivosť, ale pokojne vysvetlil dôležitosť a význam svojho konania. (Ján 13:1–17)

Krátko nato sa však apoštoli pustili do hádky o to, ktorý z nich je najväčší. Aj Peter sa nepochybne zapojil do tejto hádky, ktorá bola zahanbujúcim prejavom ľudskej pýchy. Ježiš ich napriek tomu láskavo usmernil a dokonca ich pochválil za to, čo bolo hodné chvály — za to, že boli verní a vydržali so svojím Pánom. No vyslovil predpoveď, že ho všetci opustia. Peter sa okamžite bránil, že on bude stáť pri ňom, aj keby mal preto zomrieť. Ježiš však o ňom prorokoval, že sa zachová úplne opačne — že ešte v tú noc, skôr než kohút dvakrát zakikiríka, ho trikrát zaprie. Peter mu nielenže protirečil, ale sa aj vychvaľoval, že bude vernejší než všetci ostatní apoštoli! (Matúš 26:31–35; Marek 14:27–31; Lukáš 22:24–28)

Strácal už Ježiš s Petrom trpezlivosť? Nie, ani v týchto ťažkých chvíľach neprestával hľadať vo svojich nedokonalých apoštoloch to dobré. Vedel, že Peter ho sklame, no napriek tomu povedal: „Pokorne som však za teba prosil, aby neochabla tvoja viera. A ty, keď sa raz vrátiš, posilňuj svojich bratov.“ ​(Lukáš 22:32) Týmito slovami Ježiš vyjadril dôveru v to, že Peter sa duchovne spamätá a opäť bude pokračovať vo svojej vernej službe. Nebol to úžasný prejav láskavosti a ochoty odpustiť?

Neskôr v Getsemanskej záhrade potreboval Peter viackrát usmernenie. Ježiš poprosil Petra a tiež Jakuba a Jána, aby bdeli, kým sa bude modliť. Ježiš prežíval nesmiernu citovú tieseň a potreboval podporu, ale Peter i ostatní dvaja apoštoli opakovane zaspali. Nato Ježiš vyslovil slová, v ktorých sa zračilo pochopenie a ochota odpustiť: „Duch je pravdaže dychtivý, ale telo je slabé.“ ​(Marek 14:32–38)

Onedlho k nim prišiel zástup s pochodňami, vyzbrojený mečmi a kyjakmi. V týchto chvíľach bolo potrebné konať obozretne a uvážlivo. Ale Peter sa bez rozmýšľania zahnal mečom a odsekol ucho Malchusovi, veľkňazovmu otrokovi. Ježiš Petra pokojne napomenul a uzdravil Malchusa. Potom vysvetlil zásadu, že jeho nasledovníci by nemali používať násilie, a touto zásadou sa riadia dodnes. (Matúš 26:47–55; Lukáš 22:47–51; Ján 18:10, 11) Peter dal už svojmu Pánovi veľa príležitostí na odpustenie. Jeho prípad nám pripomína, že „všetci sa... mnohokrát potkýname“. (Jakub 3:2) Kto z nás každý jeden deň nepotrebuje, aby mu Boh odpustil? Pre Petra sa však tá noc ani zďaleka neskončila. To najhoršie ho ešte len čakalo.

Petrovo najväčšie zlyhanie

Ježiš presviedčal zástup, že ak hľadajú jeho, nech apoštolov nechajú odísť. Peter sa bezmocne prizeral, ako Ježiša spútavajú. Potom ušiel, rovnako ako ostatní apoštoli.

Peter a Ján sa na úteku zastavili zrejme pri dome bývalého veľkňaza Annáša, kde najprv odviedli Ježiša, aby ho vypočúvali. Keď odtiaľ Ježiša odvádzali, Peter a Ján šli za ním, ale v určitom „odstupe“. (Matúš 26:58; Ján 18:12, 13) Peter nebol zbabelec. Už len ísť za Ježišom si vyžadovalo istú mieru odvahy. Veď dav, ktorý Ježiša viedol, bol ozbrojený, a Peter už jedného z nich zranil. No Petrova odvaha mala stále ďaleko od tej lojálnej lásky, o ktorej Ježiša tak presviedčal — mala ďaleko od ochoty zomrieť po boku svojho Pána, ak to bude potrebné. (Marek 14:31)

Podobne ako Peter, aj dnes sa mnohí ľudia snažia nasledovať Krista, ale v určitom „odstupe“ — tak, aby si to nikto nevšimol. Ale ako aj neskôr napísal Peter, jediný prijateľný spôsob, ako nasledovať Krista, je pridržiavať sa ho tak pevne, ako len môžeme, a napodobňovať ho vo všetkom bez ohľadu na následky. (1. Petra 2:21)

Petra jeho opatrné kroky napokon doviedli k bráne jedného z najimpozantnejších panských sídiel v Jeruzaleme. Bol to dom Kaifáša, bohatého a vplyvného veľkňaza. Takéto domy mali obyčajne uprostred nádvorie a vpredu bránu. Peter prišiel k bráne, ale nechceli ho pustiť dnu. Ján, ktorý bol už vnútri, prišiel k bráne a povedal vrátničke, aby Petra pustila. Zdá sa, že Peter sa nedržal pri Jánovi, ani sa nesnažil dostať do domu, aby stál po boku svojho Pána. Zostal na nádvorí, kde niekoľko otrokov a sluhov prečkávalo chladnú noc pri jasnej žiare ohňa, a sledoval, ako prichádzajú a odchádzajú zástupy falošných svedkov proti Ježišovi, s ktorým sa vnútri viedol súdny proces. (Marek 14:54–57; Ján 18:15, 16, 18)

Vrátnička, ktorá pustila Petra cez bránu, ho vo svetle ohňa mohla vidieť lepšie. Spoznala ho. A hneď ho aj obvinila: „Aj ty si bol s Ježišom Galilejským!“ Peter, zaskočený týmto obvinením, zaprel, že pozná Ježiša, a dokonca tvrdil, že vlastne ani nevie, o čom to dievča hovorí. Odišiel k bráne a snažil sa byť nenápadný. Ale tam si ho všimlo iné dievča a zvolalo: „Tento bol s Ježišom Nazaretským.“ Peter sa zaprisahával: „Nepoznám toho človeka!“ ​(Matúš 26:69–72) Možno práve teraz, keď druhýkrát zaprel Ježiša, započul kohúta kikiríkať, ale bol príliš rozrušený, než aby si spomenul na prorocké slová, ktoré Ježiš vyslovil len pred niekoľkými hodinami.

Ešte aj potom sa Peter zúfalo snažil uniknúť pozornosti. Ale pristúpila k nemu skupinka ľudí, ktorí postávali na nádvorí. Jeden z nich bol príbuzný Malchusa, otroka, ktorého Peter zranil. Povedal Petrovi: „Či som ťa nevidel s ním v záhrade?“ Peter ich chcel stoj čo stoj presvedčiť, že sa mýlia. A tak prisahal, že Ježiša nepozná, a zaklínal sa — zjavne hovoril, že nech je prekliaty, ak klame. Sotva to dopovedal, zakikiríkal kohút. To bolo už druhý raz, čo Peter v tú noc počul kikiríkať kohúta. (Ján 18:26, 27; Marek 14:71, 72)

Práve vtedy Ježiš vyšiel na balkón, z ktorého bol výhľad na nádvorie. A v tej chvíli sa jeho pohľad stretol s Petrovým, ako sme to opisovali na začiatku. Vtedy Petrovi došlo, ako veľmi svojho Pána sklamal. Zdrvený pocitmi viny, odišiel z nádvoria. Mal namierené do ulíc mesta a na cestu mu svietil len mesiac, ktorý bol v splne a už pomaly ustupoval novému dňu. Zrak sa mu zahmlieval a potom už nedokázal zadržať slzy. Napokon sa pod ťarchou toho všetkého zlomil a horko sa rozplakal. (Marek 14:72; Lukáš 22:61, 62)

Ak človek takto žalostne zlyhá, veľmi ľahko môže dospieť k záveru, že jeho hriech je príliš veľký na to, aby mu mohol byť odpustený. Možno takto uvažoval aj Peter. Ale bolo to tak naozaj?

Mohol Peter dúfať, že mu bude odpustené?

Len ťažko si vieme predstaviť, ako veľmi sa Peter trápil, keď prišlo ráno a on bol svedkom udalostí, ktoré nasledovali. Ako veľmi sa musel odsudzovať, keď Ježiš po hodinách utrpenia popoludní skonal! Určite sa ho zmocňovala hrôza zakaždým, keď pomyslel na to, že svojmu Pánovi ešte pridal k bolesti, ktorú prežíval v deň, ktorý ako sa ukázalo, bol posledným z dní, ktoré prežil ako človek tu na zemi. Ale hoci bol Peter určite na dne, nepoddal sa zúfalstvu. Vieme to z toho, že už onedlho bol opäť so svojimi bratmi. (Lukáš 24:33) Niet pochýb o tom, že všetci apoštoli do jedného ľutovali, ako sa v tú ponurú noc zachovali, a navzájom sa utešovali.

Dalo by sa povedať, že sme práve svedkami jedného z Petrových múdrych rozhodnutí. Keď Boží služobník padne, nezáleží na tom, ako hlboko padol, ale na tom, nakoľko je odhodlaný znovu vstať a dať veci do poriadku. (Príslovia 24:16) Tým, že Peter vyhľadal svojich bratov, i keď bol na dne, prejavil skutočnú vieru. Keď je človek zdrvený žiaľom alebo ľútosťou, izolovať sa je lákavé, ale veľmi nebezpečné. (Príslovia 18:1) Vtedy je múdre držať sa blízko spoluveriacich a znovu získať duchovnú silu. (Hebrejom 10:24, 25)

Keďže bol Peter so svojimi duchovnými bratmi, mohol sa dozvedieť šokujúcu správu, že Ježišovo telo nie je v hrobke. Peter s Jánom sa okamžite rozbehli k hrobke, v ktorej bol Ježiš pochovaný a ktorej vchod bol zapečatený. Ján, pravdepodobne mladší než Peter, k nej dobehol ako prvý. Ale keď našiel hrobku otvorenú, zdráhal sa vojsť. To však nebol Petrov prípad. Hoci určite lapal po dychu, vošiel dnu. Hrobka bola prázdna! (Ján 20:3–9)

Veril Peter tomu, že Ježiš bol vzkriesený? Spočiatku nie, a to aj napriek tomu, že isté verné ženy tvrdili, že sa im zjavili anjeli a oznámili im, že Ježiš vstal z mŕtvych. (Lukáš 23:55–24:11) Ale na sklonku dňa už v Petrovom srdci nebolo ani stopy po žiali či pochybnostiach. Ježiš bol nažive a teraz už ako mocný duchovný tvor! Zjavil sa všetkým apoštolom. Predtým však urobil ešte niečo iné, niečo osobné. Apoštoli v ten deň povedali: „Pán bol naozaj vzkriesený a zjavil sa Šimonovi!“ ​(Lukáš 24:34) Podobne aj apoštol Pavol neskôr napísal o tom výnimočnom dni, že Ježiš „sa zjavil Kéfasovi, neskôr dvanástim“. (1. Korinťanom 15:5) Kéfas a Šimon sú len iné Petrove mená. Ježiš sa teda v ten deň zjavil Petrovi — očividne vtedy, keď bol Peter sám.

O dojímavom stretnutí Ježiša a Petra sa Biblia bližšie nezmieňuje. Môžeme si len predstavovať, aký dojatý musel byť Peter, keď videl svojho milovaného Pána opäť nažive a keď mal možnosť povedať mu, ako veľmi ho trápi, že ho sklamal, a ako veľmi to ľutuje. Po ničom inom netúžil viac než po Ježišovom odpustení. A kto by pochyboval o tom, že mu Ježiš veľkoryso odpustil? Ak sa nám stane, že sa dopustíme vážneho hriechu, mali by sme si spomenúť na Petra. Nikdy by sme nemali prísť k záveru, že náš hriech je príliš veľký na to, aby nám Boh odpustil. Ježiš bol dokonalým obrazom svojho Otca, a ten „odpustí vo veľkej miere“. (Izaiáš 55:7)

Ďalší dôkaz odpustenia

Ježiš povedal svojim apoštolom, aby išli do Galiley. Tam sa mali znovu stretnúť. Keď tam apoštoli prišli, Peter sa rozhodol, že ide na Galilejské more chytať ryby. Pridali sa k nemu aj iní. Peter bol znovu na jazere, na ktorom strávil veľkú časť svojho života predtým, ako stretol Ježiša. Vŕzganie člna, šplechot vĺn narážajúcich o čln i na dotyk drsné siete, ktoré mu prechádzali pod rukami — to všetko mu bolo istotne dôverne známe a vyvolávalo v ňom príjemné spomienky. Uvažoval v tento večer, akým smerom sa má vydať teraz, keď sa Ježišova služba tu na zemi skončila? Lákal ho jednoduchý život rybára? Či už o tom uvažoval, alebo nie, za celú noc nič nechytili. (Matúš 26:32; Ján 21:1–3)

Keď sa však začalo brieždiť, z brehu na nich niekto zavolal a radil im, aby hodili siete z druhej strany člna. Poslúchli a nato vytiahli z vody obrovský úlovok — 153 rýb! Peter pochopil, kto stojí na brehu. Skočil do vody a plával k pevnine. Na brehu im Ježiš ponúkol jedlo — rybu upečenú na drevnom uhlí. Teraz sa obrátil k Petrovi.

Ježiš sa Petra opýtal, či svojho Pána miluje „viac... ako tieto“, zjavne ukazujúc na veľký úlovok rýb. Zvádzal Peter vo svojom srdci vnútorný boj a rozhodoval sa medzi láskou k rybárčeniu a láskou k Ježišovi? Peter Ježiša trikrát zaprel a Ježiš mu dal teraz možnosť, aby mu pred zrakmi ostatných trikrát potvrdil svoju lásku. Keď to Peter urobil, Ježiš mu povedal, ako má túto lásku dávať najavo: tým, že bude svätú službu dávať pred všetko ostatné, a tým, že bude sýtiť a pásť Kristovo stádo, jeho verných nasledovníkov. (Ján 21:4–17)

Tak Ježiš potvrdil, že Peter je preňho i pre jeho Otca stále užitočný. Peter mal spĺňať veľmi cennú úlohu v zbore pod Kristovým vedením. To bol naozaj mocný dôkaz toho, že mu Ježiš úplne odpustil! Tento prejav milosrdenstva na Petra určite hlboko zapôsobil a istotne si ho vzal k srdcu.

Peter si verne plnil svoju úlohu celé roky. Posilňoval svojich bratov, tak ako mu to Ježiš v predvečer svojej smrti kládol na srdce. Sýtil a pásol Kristových nasledovníkov láskavo a trpezlivo. Muž menom Šimon začal žiť v súlade s menom, ktoré dostal od Ježiša — Peter, čiže Skala —, a stal sa stabilnou, pevnou a spoľahlivou oporou kresťanského zboru. O tom do veľkej miery svedčia aj dva vrúcne osobné listy, ktoré Peter napísal a ktoré sa stali veľmi cennými biblickými knihami. Z týchto listov tiež vyplýva, že Peter nikdy nezabudol na to, čo sa naučil od Ježiša o odpúšťaní. (1. Petra 3:8, 9; 4:8)

Kiež na to nikdy nezabúdame ani my. Prosíme Boha denne o odpustenie našich mnohých previnení? A keď nám odpustí, aj to prijmeme a veríme, že jeho odpustenie má moc očistiť nás? A na druhej strane, odpúšťame aj my druhým? Ak to všetko robíme, napodobňujeme Petrovu vieru — a milosrdenstvo jeho Pána.

[Zvýraznený text na strane 22]

Peter dal svojmu Pánovi veľa príležitostí na odpustenie. Kto z nás však každý jeden deň nepotrebuje, aby mu Boh odpustil?

[Obrázok na strane 23]

„Pán sa obrátil [a] pozrel sa na Petra“

[Obrázok na strane 24]

‚Pán sa zjavil Šimonovi!‘