Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Dôveruj Jehovovi — On ti skutočne pomôže

Dôveruj Jehovovi — On ti skutočne pomôže

Dôveruj Jehovovi — On ti skutočne pomôže

Rozpráva Edmund Schmidt

Táto rada sa mi vynorila v mysli, keď som mal v októbri 1943 predstúpiť pred súd. Kým som dovŕšil 25 rokov, mal som za sebou takmer štyri roky väzenia za svoju kresťanskú neutralitu. Tak ako Ježišovi raní nasledovníci, aj ja som bol rozhodnutý „ako vládcu... viac poslúchať Boha ako ľudí“. (Skutky 5:29) Ale skôr ako vám o tom porozprávam viac, dovoľte mi vysvetliť, ako som nadobudol takú pevnú vieru v Boha.

NARODIL som sa 23. apríla 1922 v Clevelande v americkom štáte Ohio v byte nad pekárňou, ktorá patrila môjmu otcovi. Štyri mesiace po mojom narodení sa môj otec Edmund zúčastnil na zjazde Bádateľov Biblie (ako sa v tom čase nazývali Jehovovi svedkovia) v Cedar Point blízko Sandusky asi 160 kilometrov od nás.

Na tomto zjazde zaznelo nabádanie: „Zvestujte, zvestujte, zvestujte [Božieho] Kráľa a jeho kráľovstvo.“ Hneď nasledujúcu nedeľu sa môj otec začal zapájať do tejto činnosti a podieľal sa na nej celých 66 rokov až do svojej smrti. Zomrel 4. júla 1988. Moja matka Mary zomrela verná Bohu v roku 1981.

Pripájam sa k rodičom v uctievaní Boha

Naša rodina chodila do poľského zboru v Clevelande. Sobotňajšie poobedia sme my deti v sprievode dospelých trávili oznamovaním dobrého posolstva z domu do domu. V nedeľu si naši rodičia chodili vypočuť biblickú prednášku do hlavnej posluchárne budovy, v ktorej sme sa stretávali, kým s nami mladšími viedol skúsený učiteľ Biblie štúdium pomocou biblickej študijnej pomôcky Harfa Božia. * Bývalo nás tam aj tridsať. Onedlho som aj ja viedol biblické štúdiá a celkom úspešne.

V júli 1931 sa naša rodina, do ktorej medzitým pribudol môj brat Frank, zúčastnila na ďalšom zjazde Bádateľov Biblie. Tentoraz to bolo v Columbuse asi 160 kilometrov smerom na juh. Práve na tomto zjazde Bádatelia Biblie nadšene prijali biblické meno Jehovovi svedkovia. (Izaiáš 43:10–12) Pri tejto príležitosti som sa zapojil do verejnej služby a pozýval som ľudí na prednášku J. F. Rutherforda, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia v činnosti Jehovových svedkov. Hoci odvtedy ubehlo už vyše 79 rokov, môj život je stále zameraný na službu Jehovovi Bohu spoločne s jeho ľudom.

Odmeňujúca služba napriek ťažkým časom

V roku 1933 pocítil veľkú hospodársku krízu už celý svet. V Spojených štátoch bolo vyše 15 miliónov nezamestnaných, čo bola jedna štvrtina pracovnej sily. Mestá chudobneli a pre chudobných nebolo žiadne sociálne zabezpečenie. Ale naši kresťanskí bratia a sestry si navzájom pomáhali. V nedeľu sme brávali na zhromaždenia chlieb a pečivo z našej pekárne a delili sme sa s ostatnými. Všetky prostriedky, ktoré nám zostali po zaplatení mesačných výdavkov, posielal otec do ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Vedel, že tie peniaze sa využijú na tlač biblickej literatúry.

V tých rokoch zohrávalo dôležitú úlohu v našej službe rozhlasové vysielanie. Vyše 400 rozhlasových staníc vysielalo biblické prednášky, ktoré odzneli na našich zjazdoch. V 30. rokoch 20. storočia vyrábali Jehovovi svedkovia v priestoroch brooklynskej tlačiarne aj gramofóny a platne s nahrávkami prednášok. Používali sme ich v službe a zaznamenávali sme si, koľkokrát sme nejakú prednášku ľuďom prehrali a koľkí si ju vypočuli.

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a nacistická strana. Jehovovi svedkovia tam pre svoj neutrálny postoj zažívali kruté prenasledovanie. (Ján 15:19; 17:14) Veľké percento nemeckých svedkov bolo poslané do väzenia alebo do koncentračných táborov, lebo sa odmietli zapojiť do politických aktivít alebo zdraviť „heil Hitler!“ Mnohí boli popravení a ďalších zabila ťažká práca. Mnohí zomreli na následky krutého zaobchádzania krátko po tom, čo boli oslobodení. S Jehovovými svedkami sa kruto zaobchádzalo nielen v Nemecku, ale aj v iných krajinách vrátane Spojených štátov.

V roku 1940 sme navštívili zjazd, ktorý sa konal v Detroite v Michigane. Tam som bol 28. júla pokrstený na znak toho, že som sa oddal Jehovovi Bohu. Mesiac pred týmto zjazdom Najvyšší súd Spojených štátov uzákonil, že ak niekto odmieta zdraviť zástavu, porušuje federálne zákony a má byť potrestaný vylúčením zo školy. Ako Jehovovi svedkovia riešili túto situáciu? Mnohí z nich založili vlastné školy, aby ich deti dostali vzdelanie. Tieto školy sa nazývali školy Kráľovstva.

V septembri 1939 vypukla v Európe druhá svetová vojna a Spojené štáty zachvátila vojnová hystéria. Mladí svedkovia boli prenasledovaní a bití mladými i dospelými, ktorí nechápali náš neutrálny postoj. Uvádza sa, že od roku 1940 do roku 1944 Jehovovi svedkovia v Spojených štátoch zažili viac než 2 500 násilných útokov davu. Prenasledovanie sa zintenzívnilo, keď Japonci 7. decembra 1941 napadli Pearl Harbor. Niekoľko týždňov predtým som začal slúžiť ako priekopník, ako sa nazývajú Jehovovi svedkovia, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú oznamovaniu dobrého posolstva. Našetril som si peniaze a kúpil som si sedemmetrový obytný príves a viacerí sme sa vydali zvestovať do Louisiany.

Prenasledovanie na juhu

Od miestnych obyvateľov sme dostali povolenie parkovať s naším prívesom v pekanovom sade blízko mesta Jeanerette. V jednu sobotu sme sa vybrali do služby na ulici, ale náčelník polície zvolal svojich mužov a odviedli nás ako väzňov na radnicu. Medzitým sa vonku zišiel dav asi 200 ľudí a polícia nás poslala von bez toho, aby nám ponúkla akúkoľvek ochranu. Dav sa však rozostúpil a dovolil nám prejsť. Veľmi sa nám uľavilo. Na druhý deň sme šli do neďalekého veľkého mesta Baton Rouge a povedali sme tamojším svedkom, čo sa nám stalo.

Keď sme sa vrátili do Jeanerette, našli sme na dverách nášho prívesu odkaz: „Prosím, príďte za mnou do tábora.“ Odkaz bol podpísaný „E. M. Vaughn“. Išli sme teda do tábora, kde boli ubytovaní robotníci pracujúci pri ropnom vrte, a vyhľadali sme tam pána Vaughna. On a jeho manželka nás pozvali na obed. Povedal, že aj on a jeho muži boli medzi ľuďmi, ktorí sa v sobotu zhromaždili pred radnicou, a že keby to bolo potrebné, obránili by nás. Boli sme mu vďační za povzbudenie a podporu.

Nasledujúci deň nás prišli zatknúť ozbrojení zástupcovia šerifa a zhabali nám literatúru. Vzali mi aj kľúče od prívesu a zavreli ma takmer bez jedla na 17 dní na samotku. Pán Vaughn sa nám snažil pomôcť, ale bez väčších úspechov. Kým sme boli vo väzení, dav nás vykradol a podpálil všetko, čo sme mali, aj môj obytný príves. Vtedy som ešte nevedel, že Jehova ma pripravuje na niečo, čo malo zakrátko prísť.

Uväznenie na severe

Mesiac po mojom návrate na sever som bol spolu s niekoľkými ďalšími svedkami poslaný ako zvláštny priekopník do Oleanu v štáte New York. Tam ma úrady vyzvali, aby som sa dostavil na odvod, a bol mi udelený štatút odopierača z dôvodu svedomia. Po absolvovaní zdravotnej prehliadky a inteligenčného testu som do papierov dostal pečiatku „Kandidát na dôstojnícku akadémiu“.

Niečo vyše roka som mohol pokračovať v priekopníckej službe. Potom, v roku 1943, keď som odmietol prerušiť svoju službu a nastúpiť vojenský výcvik, ma FBI zatkla a dostal som príkaz, aby som sa nasledujúci týždeň dostavil na federálny súd v Syracuse v štáte New York na výsluch. Bol som obžalovaný a súdne pojednávanie sa malo konať o dva dni.

Obhajoval som sa sám. Na kresťanských zhromaždeniach sme my mladí svedkovia boli poučovaní o tom, ako obhajovať na súde svoje ústavné práva a ako sa tam náležite správať. Dobre som si zapamätal radu, ktorú som spomenul v úvode svojho rozprávania. Niektorí prokurátori sa dokonca sťažovali, že Jehovovi svedkovia poznajú zákony lepšie než oni! Napriek tomu ma porota uznala za vinného. Keď sa ma sudca pýtal, či chcem ešte niečo dodať, povedal som len: „Dnes stojí tento národ pred Božím súdom za to, ako zaobchádza s Božími služobníkmi.“

Odsúdili ma na štyri roky vo federálnej väznici v Chillicothe v Ohiu. Tam mi pridelili prácu tajomníka jedného väzenského dozorcu. Po niekoľkých týždňoch prišiel do našej kancelárie istý špeciálny vyšetrovateľ z Washingtonu a povedal, že vyšetrujú prípad Haydena Covingtona. Hayden Covington bol právnym zástupcom Jehovových svedkov a bol uznávaný ako jeden z najlepších odborníkov na ústavné právo v Amerike.

Vyšetrovateľ povedal, že potrebuje kompletný materiál o dvoch väzňoch — Dannym Hurtadovi a Edmundovi Schmidtovi. „To je ale náhoda!“ zvolal môj nadriadený. „Toto je pán Schmidt.“ Vyšetrovateľ sem prišiel s tajným poslaním, ale zrazu si uvedomil, že sa prezradil. Krátko nato ma preložili do kuchyne.

Priekopnícka služba, Bétel a manželstvo

Dňa 26. septembra 1946 som bol podmienečne prepustený a pokračoval som v priekopníckej službe, tentoraz v zbore Highland Park v Kalifornii. Neskôr, v septembri 1948, sa mi splnil cieľ, o ktorom som dlho sníval — bol som pozvaný pracovať ako pekár v ústredí Jehovových svedkov (v Bételi) v Brooklyne, kde sa pripravuje biblická literatúra, ktorú používajú Jehovovi svedkovia vo zvestovateľskej práci na celom svete. Okamžite som sa vzdal miesta šéfcukrára v reštaurácii v Glendale a išiel som do Bételu.

O sedem rokov neskôr, v roku 1955, sa malo v Európe konať viacero medzinárodných zjazdov. Moja rodina mi poskytla prostriedky, aby som sa na týchto zjazdoch mohol zúčastniť. Zjazdy v Londýne, Paríži i Ríme boli pre mňa úžasným zážitkom a zvlášť na mňa zapôsobil ten v Norimbergu v Nemecku, kde bolo prítomných viac než 107 000 ľudí. Konal sa na obrovskom štadióne, na ktorom sa kedysi Hitler pyšne vystatoval svojím vojskom. Medzi prítomnými na štadióne boli aj nemeckí svedkovia, ktorým Hitler prisahal, že ich vyhladí. Byť s nimi bol nesmierne vzrušujúci zážitok!

Na zjazde v Norimbergu som stretol mladú nemeckú svedkyňu Brigitte Gerwienovú a zaľúbil som sa do nej. Do roka sme sa vzali a vrátili sme sa do Glendale. Bývali sme blízko mojich rodičov. V roku 1957 sa nám narodil syn Tom a v roku 1958 druhý syn, Don. V roku 1960 sa narodila naša dcéra Sabena.

Uspokojujúci život

Niektorí sa ma pýtajú, či som niekedy neľutoval, že som pre moju službu Bohu zažil útoky davu a väznenie. Vôbec nie, naopak, som Jehovovi vďačný za výsadu slúžiť mu spoločne s toľkými jeho vernými služobníkmi. A dúfam, že moje zážitky povzbudia iných, aby sa ešte viac priblížili k Bohu a nikdy ho neopustili.

Mnohí za svoju službu Bohu veľmi trpeli. Ale či to nemáme očakávať? Veď v Biblii sa píše: „Všetci tí, čo si želajú žiť v zbožnej oddanosti v spoločenstve s Kristom Ježišom, budú takisto prenasledovaní.“ ​(2. Timotejovi 3:12) Aké pravdivé sa však ukázali slová zo Žalmu 34:19: „Mnohé sú nešťastia spravodlivého, ale Jehova ho oslobodzuje zo všetkých“!

[Poznámka pod čiarou]

^ 7. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačí.

[Obrázok na strane 27]

Zvestovanie v Louisiane začiatkom 40. rokov 20. storočia

[Obrázok na strane 29]

Keď som slúžil ako pekár pre pracovníkov ústredia

[Obrázok na strane 29]

S manželkou Brigitte