Služba v čase neuveriteľného rozmachu

Rozpráva Harley Harris

Bolo to 2. septembra 1950 v meste Kennett v americkom štáte Missouri. Na krajskom zjazde nás obkľúčil dav nepriateľsky naladených ľudí. Starosta povolal vojakov národnej gardy, aby nás pred týmto davom ochránili. S puškami v rukách a s nasadenými bajonetmi sa rozostavili pozdĺž ulice. Cez spŕšku nadávok sme nasadli do áut a presunuli sa do Cape Girardeau v Missouri, kde prebehli ostatné časti zjazdu. Práve tam som bol ako 14-ročný pokrstený. Ale dovoľte mi, aby som vám vyrozprával, ako som začal v takých nepokojných časoch slúžiť Jehovovi.

ZAČIATKOM 30. rokov minulého storočia si moji starí rodičia so svojimi ôsmimi deťmi vypočuli niekoľko nahrávok prejavov brata Rutherforda a dospeli k záveru, že našli pravdu. Moji rodičia Bay a Mildred Harrisovci boli pokrstení v roku 1935 na zjazde vo Washingtone. Boli nadšení, že patria do „veľkého zástupu“, ktorého totožnosť bola akurát na tom zjazde odhalená! (Zjav. 7:9, 14)

Rok nato som sa narodil. A o ďalší rok sme sa presťahovali na jedno miesto v štáte Mississippi, kde neboli svedkovia. Kým sme tam bývali, nenavštevoval nás dokonca ani cestujúci dozorca. Naša rodina udržiavala písomný styk s Bételom a navštevovala zjazdy, čo bol určitý čas náš jediný kontakt s bratstvom.

Vytrvávame v prenasledovaní

Cez druhú svetovú vojnu Jehovových svedkov pre ich neutralitu veľmi prenasledovali. Presťahovali sme sa do Mountain Home v štáte Arkansas. Raz sme s otcom vydávali svedectvo na ulici. Jeden človek mu zrazu vytrhol časopisy z ruky a priamo na mieste ich spálil. Vynadal nám do zbabelcov, pretože nejdeme bojovať. Rozplakal som sa; veď som mal len päť rokov. Otec sa na muža bez slova pokojne pozeral a muž odišiel.

Ale boli tam aj dobrí ľudia, ktorí nás mali radi. Pri jednej príležitosti, keď sme sedeli v aute obkľúčenom davom, išiel okolo miestny prokurátor. „Čo sa to tu deje?“ opýtal sa. Istý muž odpovedal: „Títo tu, Jehovovi svedkovia, nechcú bojovať za svoju krajinu!“ Vtom prokurátor vyskočil na stúpačku nášho auta a zvolal: „Ja som bojoval v prvej svetovej a idem bojovať aj v tejto! A vy ich nechajte  odísť. Nikomu nič nerobia!“ Ľudia sa potichu rozišli. Takýmto dobrým ľuďom, ktorí nám preukazovali láskavosť, sme boli veľmi vďační. (Sk. 27:3)

Posilňujú nás zjazdy

Oblastný zjazd v roku 1941 v St. Louis v štáte Missouri nám dal práve to, čo sme potrebovali. Podľa jedného odhadu sa na ňom zúčastnilo vyše 115 000 ľudí. Pokrstených bolo 3 903 bratov a sestier, čo bolo úžasné! Dobre si pamätám prejav brata Rutherforda s názvom „Deti Kráľa“. Prihovoril sa v ňom priamo nám mladým a všetci sme dostali krásnu modrú knihu Deti. Tento zjazd ma posilnil, aby som dokázal zniesť to, čo prišlo nasledujúci rok, prvý rok mojej školskej dochádzky. Mňa i moje sesternice vylúčili zo školy, lebo sme nezdravili zástavu. Každý deň sme išli do školy zistiť, či si to vedenie nerozmyslelo. Mnohokrát sme zarána šli lesom do školy, len aby nás zas poslali domov. Cítil som však, že to je náš spôsob, ako dokázať vernosť Božiemu Kráľovstvu.

Onedlho však Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že zdraviť zástavu nie je povinné. Konečne sme mohli chodiť do školy. Učiteľ bol k nám veľmi láskavý a dovolil nám dobehnúť učivo, ktoré prebrali ostatní žiaci. Aj spolužiaci sa k nám správali s úctou.

Spomínam si aj na oblastný zjazd v Clevelande v štáte Ohio v roku 1942, kde mal brat Nathan H. Knorr prednášku s názvom „Mier — môže byť trvalý?“ V tomto rozbore 17. kapitoly Zjavenia ukázal, že po druhej svetovej vojne nastane obdobie pomerného pokoja. Očakával sa preto ďalší vzrast počtu zvestovateľov. V rámci príprav na tento vývoj bola v roku 1943 otvorená škola Gileád. V tom čase som ani netušil, ako táto škola neskôr ovplyvní môj život. Mier po vojne naozaj nastal a prenasledovanie poľavilo. No keď sa v roku 1950 začala vojna v Kórei, odpor proti nášmu zvestovaniu znova vzbĺkol, ako bolo opísané v úvode.

Viac prispievam k rozmachu

V roku 1954 som skončil strednú školu a mesiac nato som začal slúžiť ako priekopník. Slúžil som v Kennette, kde nás v roku 1950 obkľúčil dav ľudí. V marci 1955 som bol pozvaný do Bételu. Pridelili ma do zboru, ktorý mal v obvode námestie Times Square v centre New Yorku. Pre mňa to bola oproti životu na vidieku obrovská zmena! Pozornosť uponáhľaných Newyorčanov sa mi darilo upútať tým, že som otvoril časopis na nejakom zaujímavom článku a opýtal som sa: „Položili ste si niekedy túto otázku?“ Mnoho ľudí si časopisy vzalo.

K mojim obľúbeným chvíľam v Bételi patrilo ranné uctievanie, ktoré viedol brat Knorr. Ako ten dokázal oživiť biblické verše a ukázať, v čom sú pre nás praktické! Nám mladým slobodným bratom sa prihováral ako otec synom a často nám vynikajúco radil, ako sa správať k osobám opačného pohlavia. V roku 1960 som sa rozhodol oženiť.

Odovzdal som v Bételi oznámenie o tom, že o 30 dní odchádzam, ale nedostal som nijakú odpoveď. Na konci tých 30 dní som napriek svojej plachosti pozbieral odvahu, aby som sa opýtal, či dostali moje oznámenie o odchode. Telefón zdvihol brat Robert Wallen, ktorý potom prišiel za mnou na pracovisko. Opýtal sa ma, či by som nechcel slúžiť ako zvláštny priekopník alebo krajský dozorca. „Ale, Bob,“ odpovedal som, „mám len 24 rokov a nemám žiadne skúsenosti.“

Začínam s krajskou službou

V ten večer ma v izbe čakala veľká obálka. Bola v nej jedna prihláška do zvláštnej priekopníckej služby a jedna do krajskej služby. To bolo prekvapenie! Skoro som z nôh spadol! Tak som dostal nezaslúženú výsadu slúžiť  ako krajský dozorca bratom na juhozápade Missouri a na východe Kansasu. No ešte pred odchodom z Bételu som sa zúčastnil na stretnutí pre cestujúcich dozorcov. V záverečnom príhovore brat Knorr povedal: „To, že ste krajskými a oblastnými dozorcami, neznamená, že viete viac ako miestni bratia. Niektorí sú od vás oveľa skúsenejší. Ale okolnosti im nedovoľujú mať tú výsadu, ktorú máte vy. Môžete sa od nich veľa naučiť.“

To bola veľká pravda! Vynikajúcim príkladom boli brat Fred Molohan s manželkou a jeho brat Charley z Parsonsu v Kansase. Pravdu spoznali začiatkom 20. storočia. Aké príjemné bolo počúvať, čo zažili ešte predtým, ako som sa narodil! Ďalší brat bol John Wristen. Bol to láskavý staručký brat z Joplinu v Missouri, ktorý desiatky rokov slúžil ako priekopník. Títo drahí bratia si hlboko vážili teokratickú organizáciu. Dávali mi najavo, že si ma ako svojho krajského dozorcu vážia, napriek môjmu mladému veku.

V roku 1962 som sa oženil s temperamentnou červenovláskou Cloris Knocheovou, ktorá bola priekopníčkou. V krajskej službe som pokračoval spolu s ňou. Vďaka tomu, že sme bývali u bratov, lepšie sme ich spoznali. Mali sme možnosť povzbudzovať mladých ľudí, aby začali so službou celým časom. Práve na také povzbudenie akoby čakali dvaja tínedžeri v kraji — Jay Kosinski a JoAnn Kresymanová. To, že sme s nimi spolupracovali v službe a delili sa s nimi o radosti, ktoré prináša obetavý spôsob života, ich podnietilo dávať si ciele. JoAnn sa stala zvláštnou priekopníčkou a Jay slúžil v Bételi. Neskôr sa zobrali a teraz už asi 30 rokov slúžia v krajskej službe.

Misionárska služba

V roku 1966 sa nás brat Knorr opýtal, či by sme nemali záujem o službu v zahraničí. „Sme šťastní tam, kde sme,“ bola naša odpoveď, „ale ak treba ísť inam, sme k dispozícii.“ O týždeň sme boli pozvaní do školy Gileád. Bolo fantastické vrátiť sa do Bételu a počas trvania školy sa opäť stretávať s ľuďmi, ktorých som si zamiloval a vážil! Priateľstvá sme nadviazali aj so spolužiakmi, ktorí dodnes verne slúžia Jehovovi.

My s Cloris spolu s Dennisom a Edwinou Cristovcami, Anou Rodríguezovou a Deliou Sánchezovou sme boli poslaní do Ekvádora v Južnej Amerike. Cristovci išli do hlavného mesta Quito. Ana a Delia boli rovnako ako my pridelené do Cuency, tretieho najväčšieho mesta Ekvádora. Do nášho obvodu spadali dve provincie. Prvý cuenský zbor začínal v našej obývačke. Boli sme tam my štyria a ešte ďalší dvaja ľudia. Nevedeli sme si predstaviť, ako to budeme schopní prepracovať.

V Cuence bolo plno kostolov a v takzvané sväté dni prechádzalo ulicami množstvo procesií. Obyvatelia mesta však mali mnoho otázok. Napríklad keď som prvý raz stretol  Maria Pola, vynikajúceho cuenského cyklistu, prekvapil ma otázkou: „Kto je smilnica, o ktorej sa píše v knihe Zjavenie?“

Raz v noci k nám prišiel Mario veľmi ustarostený. Evanjelický farár mu dal literatúru s vážnymi obvineniami proti Jehovovým svedkom. Vysvetlil som mu, že obvinený by mal dostať príležitosť hájiť sa. Tak na druhý deň pozval farára i mňa k sebe domov, aby sa obvinenia vyjasnili. Navrhol som, aby sme sa na tomto stretnutí sústredili na Trojicu. Keď farár prečítal Jána 1:1, Mario sám vysvetlil, aký je v gréčtine rozdiel medzi „Bohom“ a „bohom“. Takto to išlo s každým uvedeným textom. Vari ani netreba dodávať, že farár odišiel bez toho, aby sa mu podarilo dokázať Trojicu. To Maria i jeho manželku presvedčilo, že učíme pravdu, a stali sa z nich vynikajúci obhajcovia biblických náuk. Nesmierne nás tešilo, keď sme videli, ako počet zborov v Cuence vzrástol na 33 a že na celom tom obrovskom území, ktoré nám bolo na začiatku pridelené, ich už bolo celkovo 63. Bol to naozaj neuveriteľný rozmach!

Pozorujem rozmach z odbočky

V roku 1970 ma požiadali, aby som spolu s Alom Schullom išiel do odbočky v Guayaquile. Mali sme pomáhať s rôznymi kancelárskymi prácami. Bol tam aj Joe Sekerak, ktorý dochádzal na výpomoc, aby pre 46 zborov, ktoré boli vtedy v krajine, balil literatúru. Určitý čas to bolo tak, že zatiaľ čo ja som pracoval v Bételi, Cloris slúžila ako misionárka vo zvestovateľskej službe. Podarilo sa jej pomôcť ku krstu 55 ľuďom, pričom často sa jej na zjazde krstili traja až piati záujemcovia.

Cloris študovala napríklad s Lucresiou, ktorej manžel nesúhlasil s jej štúdiom. Napriek tomu sa Lucresia časom dala pokrstiť a začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka. A o Jehovovi učila aj svoje deti. Jej dvaja synovia sú teraz starší a jeden je zvláštny priekopník; dcéra slúži ako priekopníčka. Jej vnučka sa vydala za vynikajúceho brata a aj oni slúžia ako zvláštni priekopníci. Táto rodina pomohla mnohým ľuďom spoznať pravdu.

V roku 1980 bolo v Ekvádore asi 5 000 zvestovateľov a v našej malej odbočke už bolo tesno. Istý brat nám ponúkol 32-hektárový pozemok neďaleko Guayaquilu. Stavať sme tam začali v roku 1984 a nová odbočka a zjazdová sála boli zasvätené v roku 1987.

K rozmachu prispievajú ochotné ruky

Za tie roky bolo veľmi príjemné vidieť mnoho zvestovateľov a priekopníkov z iných krajín, ktorí prišli do Ekvádora pomôcť, lebo tu bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Zvlášť sa mi vryl do pamäti učiteľ na dôchodku Andy Kidd z Kanady. Do Ekvádora sa prisťahoval v roku 1985 ako 70-ročný a verne tu slúžil až do smrti v roku 2008, keď mal 93 rokov. Pri mojej prvej návšteve na mieste, na ktoré bol pridelený, bol jediným dozorcom maličkého zboru. Lámanou španielčinou predniesol verejnú prednášku a potom viedol štúdium Strážnej veže. Okrem toho viedol teokratickú školu kazateľskej služby a mal väčšinu bodov na služobnom zhromaždení! V tej oblasti sú teraz dva prekvitajúce zbory takmer s 200 zvestovateľmi a mnohými miestnymi staršími.

Ďalší brat, Ernesto Diaz zo Spojených štátov, ktorý sa do Ekvádora presťahoval s celou rodinou, po ôsmich mesiacoch povedal: „Naše tri deti pochytili jazyk a stali sa z nich vynikajúci učitelia. Ako otec som dosiahol cieľ, ktorý sa mi zdal v tomto systéme nereálny: byť pravidelným priekopníkom a byť v službe celým časom spolu s rodinou. Spolu vedieme 25 biblických štúdií. Toto všetko našu rodinu ešte viac zjednotilo a predovšetkým nás to priblížilo k Jehovovi tak, ako som to nikdy predtým nezažil.“ Týchto milých bratov a sestry si nesmierne ceníme!

 Odbočka sa opäť rozširovala v roku 1994. Vtedy sa jej veľkosť zdvojnásobila. V roku 2005 sme prekročili počet 50 000 zvestovateľov a znovu bolo potrebné rozšíriť odbočku. Tentoraz sa pristavovalo k zjazdovej sále, postavila sa nová obytná budova a kancelárie prekladateľského oddelenia. Tieto nové budovy boli zasvätené 31. októbra 2009.

Keď ma v roku 1942 vylúčili zo školy, v Spojených štátoch bolo približne 60 000 svedkov. Teraz ich je tam vyše milióna. Keď sme v roku 1966 prišli do Ekvádora, bolo tu asi 1 400 hlásateľov Kráľovstva. Teraz ich je tu vyše 68 000. A ďalší určite ešte pribudnú spomedzi tých 120 000 ľudí, ktorí študujú Bibliu, a vyše 232 000, ktorí sa v roku 2009 zúčastnili na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Jehova naozaj požehnal svoj ľud tak, ako sme si to nikdy nepredstavovali. Aké vzrušujúce je žiť v čase a na miestach takého neuveriteľného rozmachu! *

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 5]

Zjazd pod holým nebom (1981) a guayaquilská zjazdová sála na tom istom pozemku (2009)