Vedeli ste?

O čom sa zmieňoval Pavol, keď povedal, že na svojom tele nosí „vypálené znamenie Ježišovho otroka“? (Galaťanom 6:17)

▪ Je viacero možností, ako mohli ľudia v prvom storočí pochopiť tieto Pavlove slová. V staroveku sa rozžeraveným železom označovali napríklad vojnoví zajatci, ľudia, ktorí vykrádali chrámy, alebo otroci, ktorí ušli svojmu pánovi. Keď boli ľudia označení takýmto spôsobom, vypálené znamenie bolo znakom zneuctenia.

Vypálené znamenie však nemalo vždy len negatívny význam. Mnohé staroveké národy ho používali na označenie príslušnosti k nejakému kmeňu alebo náboženstvu. Napríklad podľa diela Theological Dictionary of the New Testament „Sýrčania sa zasväcovali bohu Hadadovi a bohyni Atargatis tak, že si na zápästie alebo na krk dali vypáliť znamenie... Ctitelia boha Dionýza mali vypálený list brečtana.“

Mnohí dnešní komentátori sa domnievajú, že Pavol hovoril o jazvách, ktoré mu zostali po mnohých fyzických útokoch, ktoré zažil počas svojej kresťanskej misionárskej služby. (2. Korinťanom 11:23–27) Možno mal však na mysli svoj spôsob života, ktorý ho označoval ako kresťana — a nie nejaké doslovné znamenie.

Boli útočištné mestá v starovekom Izraeli útočiskom pre zločincov?

▪ V starovekom pohanskom svete mnohé chrámy slúžili ako útočisko pre utečencov a zločincov. V stredoveku plnili túto úlohu opátstva a kostoly. Staroveké izraelské útočištné mestá však fungovali podľa určitých pravidiel, ktoré zaisťovali, že sa z nich nestane útočisko pre zločincov.

Podľa mojžišovského Zákona mali útočištné mestá ochrániť len toho, kto niekoho zabil neúmyselne. (5. Mojžišova 19:4, 5) Taký človek mohol utiecť do najbližšieho útočištného mesta, kde bol mimo dosahu najbližšieho mužského príbuzného obete, ktorý by inak mohol preliatu krv pomstiť. Keď neúmyselný vrah vysvetlil starším mužom mesta, čo sa stalo, bol predvedený pred súd v tom meste, ktoré malo súdnu právomoc nad miestom, kde došlo k usmrteniu. Tam mal príležitosť dokázať svoju nevinu. Starší si zistili, aký vzťah bol medzi ním a obeťou — či toho človeka nemal predtým v nenávisti. (4. Mojžišova 35:20–24; 5. Mojžišova 19:6, 7; Jozua 20:4, 5)

Ak sa dokázala jeho nevina, vrátil sa do útočištného mesta a nesmel sa vzdialiť z jeho bezprostrednej blízkosti. Tieto mestá neboli väzením. Utečenci v nich pracovali a boli užitočnými členmi spoločnosti. Po smrti veľkňaza mohli všetci utečenci z útočištného mesta bezpečne odísť. (4. Mojžišova 35:6, 25–28)

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ÚTOČIŠTNÉ MESTÁ

1 KEDEŠ

2 GOLAN

3 RÁMOT-GILEÁD

4 SICHEM

5 BECER

6 HEBRON

Jordán