Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Má nás Jehova rád, aj keď sme Indiáni?“

„Má nás Jehova rád, aj keď sme Indiáni?“

List z Mexika

„Má nás Jehova rád, aj keď sme Indiáni?“

MELESIO, muž z kmeňa O’damov, z času na čas schádzal z vrchov do mesta hľadať si prácu. Vtedy chodieval aj na kresťanské zhromaždenia a brával si odtiaľ biblickú literatúru pre ostatných zo svojej dediny. Prosil, aby ich niekto navštívil a pomohol im dozvedieť sa o Biblii viac.

O’damovia sú veľmi izolovaná etnická skupina, ktorá žije vysoko v horách Západnej Sierra Madre na severe stredného Mexika asi 240 kilometrov od najbližšieho zboru Jehovových svedkov. Niekoľkí z nás sa vydali navštíviť ich.

Zaobstarali sme si dodávkové auto, stany a spacie vaky, vzali sme si dostatok jedla a benzínu na tri dni a vydali sme sa na cestu z mesta Durango. Vyrazili sme o štvrtej ráno a osem hodín sme šli autom do kopca po prašnej horskej ceste až na jej koniec. Tam sa začínalo územie O’damov. Pred nami zívala hlboká roklina a za ňou sa týčil ďalší vrch.

Auto sme nechali v malej osade, ktorá sa tu nazýva ranchito, a ďalšie tri hodiny sme šľapali pešo, naložení zásobami, na dno rokliny. Tu sme rozložili tábor, nazbierali sme dosť dreva na vatru, aby sme odplašili divú zver, a uložili sme sa spať. Striedali sme sa v trojhodinových intervaloch, aby vždy niekto z nás udržiaval oheň.

Skoro ráno sme sa vydali na vrch. Bolo tam veľa chodníkov a niekoľkokrát sme zablúdili. Jeden z nás hovoril trochu miestnym jazykom, a tak sme v príbytkoch, na ktoré sme cestou narazili, v krátkosti odovzdali biblické posolstvo. Na naše prekvapenie nám ľudia hovorili, že v Los Arenales, čo bol cieľ našej cesty, sú ľudia, ktorí si hovoria Jehovovi svedkovia, a že tam konajú biblické zhromaždenia. Bola to prekvapujúca, ale zároveň povzbudivá správa.

S pľuzgiermi na nohách sme dorazili do Los Arenales. Osadu tvorili len roztrúsené domy z nepálených tehál s lepenkovou strechou — žiadna škola, žiadna elektrina. Títo ľudia, odrezaní od sveta, žili v extrémnej chudobe a prežívali hlavne na kukuričných tortillách. Keď sme našli Melesia, bol od radosti celý bez seba. Tento štíhly mladý muž nás pozval do svojho skromného príbytku a povedal nám, že sa každý deň modlil k Jehovovi, aby poslal svojich svedkov, ktorí by učili jeho rodinu a súkmeňovcov z Biblie. Mal pocit, že nedokáže odpovedať na všetky ich otázky.

O’damovia praktizujú šamanizmus. Používajú amulety, napríklad orlie perá a kosti, uctievajú prírodné sily a žijú v strachu zo šamanov, ktorí ich využívajú. Melesio nám povedal, že keď sa na svojich výpravách do mesta dozvedel, že Jehova je pravý Boh, zničil všetky svoje veci, ktoré mali niečo spoločné s modlárstvom. Ľudia čakali, že ich bohovia ho za to potrestajú smrťou. Keď sa nič také nestalo, uvedomili si, že Jehova je mocnejší ako ich bohovia. A tak začali chodiť na štúdium Biblie, ktoré Melesio viedol pomocou našej literatúry so svojou rodinou.

„Povedal som im, že najprv musia spáliť všetky svoje amulety a modly,“ rozprával nám Melesio. Mnohí prekonali poverčivý strach a počet prítomných na štúdiu vzrástol na vyše 80. Počúvali sme Melesia s úžasom a rozhodli sme sa, že ešte v to popoludnie usporiadame zhromaždenie. Rozposlali sme poslov na koňoch, aby odovzdali oznam o tomto zhromaždení ľuďom, ktorí sa pravidelne stretávali v Melesiovom dome. Hoci to bolo uprostred týždňa a veľmi narýchlo, pešo alebo na somárikoch ich prišlo 25.

Ľudia mali množstvo otázok a my sme im na ne odpovedali z Biblie a Melesio nám prekladal. Pýtali sa napríklad: „Má nás Jehova rád, aj keď sme Indiáni?“ „Vypočúva modlitby aj v našom jazyku?“ „Nezabudne na nás v Armagedone, keď žijeme tak ďaleko od miest?“ Boli sme veľmi radi, že sme mohli týchto pokorných ľudí pomocou Biblie uistiť, že Jehovovi záleží na miernych ľuďoch, bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria či v akom odlúčení od sveta žijú. Veľmi nás prosili, aby sme k nim poslali niekoho, kto by ich ďalej učil.

Po zhromaždení sme sa s našimi novými priateľmi podelili o jedlo. Medzitým prišla noc a v tej nadmorskej výške bolo veľmi chladno, a tak sme boli vďační, keď nám poskytli prístrešok, v ktorom sme mohli prespať. Na druhý deň nás skratkou odviedli k nášmu autu a vrátili sme sa do Duranga, unavení, ale šťastní.

Spoznať týchto úprimných ľudí, ktorí nemajú biblickú literatúru v jazyku, ktorému by rozumeli, ale chcú sa učiť o pravom Bohu a uctievať ho, bolo pre nás nesmiernou výsadou. Po našej návšteve prišlo do Los Arenales šesť Jehovových svedkov, ktorí tam strávili tri týždne. Poskytli duchovnú pomoc asi 45 ľuďom, ktorí úprimne túžia slúžiť Jehovovi. Všetci chodia pravidelne na zhromaždenia.

A ešte jedna poznámka na záver. V jedinom obchodíku v Los Arenales sa už nepredávajú cigarety. Veľa ľudí tu totiž študuje Bibliu a prestali fajčiť. A legalizovali tiež svoje manželstvo.

[Obrázok na strane 24]

Melesio s manželkou, štyrmi dcérami a svokrou

[Obrázky na strane 25]

Štúdium Biblie a kresťanské zhromaždenie v Los Arenales

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Servicio Postal Mexicano, Correos de Mexico