Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Nikdy neopusť svojich spoluveriacich

Nikdy neopusť svojich spoluveriacich

Nikdy neopusť svojich spoluveriacich

„DESAŤ rokov sme boli očarení leskom sveta obchodu a boli sme značne bohatí. Hoci sme vyrastali v pravde, vzdialili sme sa od Jehovu príliš ďaleko a nemali sme duchovnú silu na to, aby sme sa vrátili,“ rozpráva Jarosław a jeho manželka Beata. *

Ďalší brat, Marek, hovorí: „Pre sociálne a politické zmeny v Poľsku som opakovane prišiel o prácu. Bol som frustrovaný. Bál som sa založiť si vlastnú firmu, lebo som na podnikanie nemal talent. Nakoniec som predsa len začal podnikať a myslel som si, že mi to pomôže lepšie sa postarať o hmotné potreby rodiny a že na moju duchovnosť to nebude mať zlý vplyv. Časom som zistil, ako veľmi som sa mýlil.“

Vo svete, kde stále rastú životné náklady a nezamestnanosť, môžu niektorí jednotlivci prepadnúť zúfalstvu a následne urobiť nerozumné rozhodnutia. Viacerí bratia sa rozhodli pracovať nadčas, prijať ďalšie zamestnanie alebo začali podnikať, hoci nemali dostatok skúseností. Mysleli si, že im to duchovne neuškodí a že príjem navyše ich rodine pomôže. Niektorí možno majú dobrú pohnútku, ale nepredvídané okolnosti a nestabilná ekonomika môžu plány skomplikovať. A tak sa niektorí chytili do pasce chamtivosti a obetovali duchovné záujmy v prospech hmotných. (Kaz. 9:11, 12)

Niektorých bratov a sestry natoľko pohltili svetské záujmy, že už nemajú čas na osobné štúdium, zhromaždenia ani na službu. Samozrejme, keď tieto veci zanedbávajú, má to negatívny vplyv na ich duchovnosť a vzťah k Jehovovi. Môžu tým narušiť ďalší dôležitý vzťah — puto s tými, ktorí ‚sú im príbuzní vo viere‘. (Gal. 6:10) Niektorí sa postupne vzdialia od kresťanského bratstva. Vážne sa teraz nad tým zamyslime.

Náš záväzok voči spoluveriacim

Ako bratia a sestry máme mnoho príležitostí prejavovať si navzájom vrúcne city. (Rim. 13:8) Vo svojom zbore pravdepodobne poznáš ‚strápených, ktorí volajú o pomoc‘. (Jób 29:12) Niektorí môžu mať nedostatok prostriedkov na živobytie. Apoštol Ján nám pripomína, aká príležitosť sa nám tým ponúka. „Ktokoľvek má však prostriedky tohto sveta na živobytie a zbadá svojho brata, ktorý má núdzu, a predsa pred ním zavrie dvere svojho nežného súcitu, ako v ňom zostáva Božia láska?“ ​(1. Jána 3:17)

Možno reaguješ na potreby iných a si k nim štedrý. Ale náš záujem o bratov a sestry sa neobmedzuje len na hmotnú pomoc. Niektorí možno volajú o pomoc, lebo sú osamelí alebo skľúčení. Možno sa cítia bezcenní, trpia vážnou chorobou alebo im zomrel niekto milovaný. Povzbudiť ich môžeme napríklad tak, že ich počúvame a rozprávame sa s nimi, a tým dávame najavo, že sme vnímaví na ich citové i duchovné potreby. (1. Tes. 5:14) Vďaka tomu sú putá lásky s našimi bratmi ešte pevnejšie.

Zvlášť duchovní pastieri by mali byť pri počúvaní empatickí, prejavovať pochopenie a láskavým spôsobom dávať biblické rady. (Sk. 20:28) Týmto spôsobom dozorcovia napodobňujú apoštola Pavla, ktorý mal „nežnú náklonnosť“ k svojim duchovným bratom a sestrám. (1. Tes. 2:7, 8)

Môže si však kresťan, ktorý sa zatúla od stáda, plniť svoj záväzok voči bratom? Ani dozorcovia nie sú imúnni voči lákadlám hmotárskeho spôsobu života. Čo ak by kresťan podľahol takému lákadlu?

Zaťažení životnými starosťami

Ako sme už spomenuli, postarať sa o základné hmotné potreby rodiny môže byť niekedy veľmi náročné a často to so sebou prináša úzkostlivé starosti, ktoré môžu oslabiť náš pohľad na duchovné hodnoty. (Mat. 13:22) Marek, ktorého sme už citovali, vysvetľuje: „Keď moja firma skrachovala, rozhodol som sa, že si nájdem dobre platenú prácu v zahraničí. Odišiel som iba na tri mesiace, potom na ďalšie tri mesiace a tak sa to opakovalo. Domov som prichádzal len nakrátko. Moja neveriaca manželka tým citovo trpela.“

No netrpel len ich rodinný život. Marek pokračuje: „Okrem hodín práce v neznesiteľnej horúčave som musel byť v spoločnosti vulgárnych ľudí, ktorí sa snažili druhých využívať. Správali sa ako takí gauneri. Cítil som sa deprimovaný a ponížený. Keďže som nemal čas starať sa ani o vlastné duchovné potreby, začal som pochybovať, či ešte dokážem slúžiť druhým.“

Smutné následky Markovho rozhodnutia by nás mali podnietiť, aby sme sa vážne zamysleli. Aj keď sa zdá, že práca v zahraničí by mohla vyriešiť finančné problémy, nemohlo by sa stať, že ďalšie spôsobí? Napríklad ako ovplyvní našu rodinu po duchovnej a citovej stránke? Pretrhnú sa tým naše putá so zborom? Prídeme o výsadu slúžiť spoluveriacim? (1. Tim. 3:2–5)

Ako si však už zrejme zistil, človek nemusí odísť za prácou do inej krajiny, aby ho svetská práca pohltila. Zamyslime sa nad Jarosławom a Beatou. „Celé sa to začalo veľmi nevinne,“ hovorí Jarosław. „Ako novomanželia sme si otvorili malý stánok s hot dogmi na dobrom mieste. Naše príjmy rástli, a to nás povzbudilo, aby sme svoje obchodovanie rozšírili. Mali sme však málo času, a tak sme vynechávali kresťanské zhromaždenia. Zakrátko som sa vzdal priekopníckej služby a prestal som slúžiť ako služobný pomocník. Boli sme takí nadšení z toho, ako sa nám finančne darí, že sme si otvorili veľký obchod a naším obchodným partnerom sa stal neveriaci. Čoskoro som cestoval do zahraničia a podpisoval som zmluvy v hodnote miliónov dolárov. Doma som bol zriedka a môj vzťah s manželkou a dcérou chladol. Napokon nás výnosné podnikanie duchovne uspalo. Tým, že sme sa izolovali od zboru, nemysleli sme na našich bratov.“

Čo sa z toho môžeme naučiť? Túžba vytvoriť si súkromný „raj“ môže kresťana chytiť do pasce a môže vyvolať falošný pocit spokojnosti, aj keď stratí „svoj vrchný odev“ kresťanskej identity. (Zjav. 16:15) To by nás mohlo odlúčiť od bratov a už by sme im nemohli pomáhať.

Čestne prehodnoť svoju situáciu

‚Mne sa to stať nemôže,‘ mohli by sme si pomyslieť. Každý z nás by sa však mal vážne zamyslieť, koľko toho v živote naozaj potrebuje. „Veď sme si nič nepriniesli na svet a ani si nemôžeme nič odniesť,“ napísal Pavol. „Preto ak máme živobytie a niečo na seba, budeme s tým spokojní.“ ​(1. Tim. 6:7, 8) Samozrejme, životný štandard sa v jednotlivých krajinách líši. To, čo sa môže v rozvinutej krajine považovať za minimum, môže byť v mnohých ďalších krajinách považované za luxus.

Nech už je životný štandard tam, kde žijeme, akýkoľvek, zamyslime sa nad tým, čo Pavol hovorí ďalej: „Tí, ktorí sú rozhodnutí zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré vrhajú ľudí do zničenia a skazy“. (1. Tim. 6:9) Osídlo je často zamaskované, aby chytilo nič netušiacu obeť. Ako sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme sa chytili do pasce „škodlivých žiadostí“?

Ak si určíme priority, podnieti nás to, aby sme si našli viac času na záujmy Kráľovstva vrátane osobného štúdia. Takéto štúdium spojené s modlitbou môže kresťanovi pomôcť, aby bol „celkom spôsobilý, úplne vyzbrojený“ pomáhať iným. (2. Tim. 2:15; 3:17)

Láskaví starší v priebehu niekoľkých rokov Jarosława posilňovali a povzbudzovali. To ho podnietilo, aby urobil radikálne zmeny. Hovorí: „Počas jedného rozhovoru, ktorý bol rozhodujúci, starší prečítali z Biblie správu o bohatom mladom mužovi, ktorý chcel žiť večne, ale nebol ochotný vzdať sa hmotných vecí. Potom mi taktne naznačili, či by to nemohol byť aj môj problém. Vtedy sa mi otvorili oči!“ ​(Prísl. 11:28; Mar. 10:17–22)

Jarosław čestne prehodnotil svoju situáciu a rozhodol sa, že prestane podnikať vo veľkom. V priebehu dvoch rokov sa Jarosław i jeho rodina duchovne zotavili. Dnes slúži bratom ako starší. Hovorí: „Keď niektorých bratov podnikanie natoľko ovládne, že začnú zanedbávať svoju duchovnosť, na vlastnom príklade im ukážem, aké nerozumné je nerovne sa spriahnuť s neveriacimi. Nie je jednoduché odmietať lákavé ponuky a vyhýbať sa nečestným praktikám.“ ​(2. Kor. 6:14)

Aj Marek sa poučil z vlastnej trpkej skúsenosti. Vďaka dobre platenej práci v zahraničí svojej rodine síce finančne pomohol, ale jeho vzťah k Bohu a jeho bratom trpel. Časom prehodnotil svoje priority. „Roky sa moja situácia podobala situácii Bárucha zo staroveku, ktorý ‚pre seba hľadal veľké veci‘. Nakoniec som Jehovovi vylial svoje srdce v modlitbe a povedal som mu o svojich obavách a teraz cítim, že som opäť nadobudol duchovnú vyrovnanosť.“ ​(Jer. 45:1–5) Marek sa v súčasnosti usiluje o „znamenitú prácu“ dozorcu v zbore. (1. Tim. 3:1)

Všetkým, ktorí možno uvažujú, že si v zahraničí nájdu lepšie platenú prácu, dáva Marek takéto varovanie: „V zahraničí je veľmi jednoduché padnúť do pascí tohto zlého sveta. Nedostatočná znalosť miestneho jazyka bráni v komunikácii. Možno sa domov vrátite s peniazmi, ale aj s duchovnými ranami, ktoré sa dlho hoja.“

Ak si udržíme vyrovnanosť medzi svetským zamestnaním a naším záväzkom voči bratom, pomôže nám to získať Jehovovu priazeň. A môžeme byť živým príkladom, ktorý bude druhých motivovať, aby sa rozhodovali múdro. Tí, ktorí sú skľúčení, potrebujú podporu, súcit a dobrý príklad svojich bratov a sestier. Zboroví starší a iní zrelí kresťania môžu pomôcť spoluveriacim, aby si udržali vyrovnanosť a nenechali sa pohltiť úzkostlivými životnými starosťami. (Hebr. 13:7)

Áno, kiež nikdy neopustíme svojich bratov a sestry tým, že by sme sa nechali pohltiť prácou. (Fil. 1:10) Namiesto toho buďme ‚bohatí voči Bohu‘ a dávajme záujmy Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote. (Luk. 12:21)

[Poznámka pod čiarou]

^ 2. ods. Niektoré mená boli zmenené.

[Obrázky na strane 21]

Bráni ti svetská práca v návšteve zhromaždení?

[Obrázky na strane 23]

Ceníš si príležitosti, keď môžeš pomáhať svojim duchovným bratom a sestrám?