Biblia mení životy

PREČO jedna vyše šesťdesiatročná žena prestala uctievať modly? Čo podnietilo jedného šintoistického kňaza zanechať svoju prácu vo svätyni a stať sa kresťanským služobníkom? Ako sa jedna žena, ktorá bola po narodení adoptovaná, vyrovnala s pocitmi opustenosti? Nech nám to povedia sami.

„Už nie som otrokom modiel.“ ABA DANSOUOVÁ

ROK NARODENIA: 1938

KRAJINA: BENIN

PREDTÝM: UCTIEVALA MODLY

MOJA MINULOSŤ: Vyrastala som v dedine So-Tchahoué, ktorá sa nachádza v močaristej oblasti blízko jazera. Tunajší ľudia chytajú ryby a chovajú dobytok, kozy, ovce, prasatá a hydinu. V tejto oblasti nie sú žiadne cesty, a tak ľudia používajú na prepravu člny a kanoe. Domy stavajú väčšinou z dreva a trávy, hoci niektorí aj z tehál. Ľudia sú tu prevažne chudobní. No napriek tomu tu zločinnosť nie je taká rozšírená ako v mestách.

Keď som bola malá, otec nás so sestrou poslal do fetišistického kláštora, kde sme boli zasvätené do tohto tradičného náboženstva. Keď som vyrástla, prijala som za svojho boha jorubského boha menom Dudua (Oduduwa). Postavila som preňho svätyňu a pravidelne som mu prinášala obete v podobe sladkých zemiakov, palmového oleja, slimákov, kurčiat, holubov a rôznych iných zvierat. Tieto obete boli veľmi drahé a často som na ne minula takmer všetky svoje peniaze.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: Keď som začala študovať Bibliu, dozvedela som sa, že jediný pravý Boh je Jehova. Dozvedela som sa tiež, že neschvaľuje uctievanie modiel. (2. Mojžišova 20:4, 5; 1. Korinťanom 10:14) Pochopila som, čo musím urobiť. A tak som vyhodila všetky sošky a zbavila som sa všetkého, čo súviselo s uctievaním modiel. Prestala som sa radiť s veštcami a už som sa nezúčastňovala na pohrebných obradoch a iných miestnych rituáloch.

Mala som už vyše šesťdesiat rokov, takže urobiť takéto zmeny v živote nebolo pre mňa ľahké. Moji priatelia, príbuzní a susedia mi odporovali a posmievali sa mi. Ale ja som sa modlila k Jehovovi o silu robiť to, čo je správne. Útechou mi boli slová z Prísloví 18:10, kde sa hovorí: „Jehovovo meno je silnou vežou. Do nej uteká spravodlivý a dostáva ochranu.“

Ďalšou vecou, ktorá mi pomohla, boli zhromaždenia Jehovových svedkov. Tam som okúsila kresťanskú lásku. Zapôsobilo na mňa, že títo ľudia sa snažia žiť podľa vysokých morálnych noriem Biblie. To, čo som tam videla, ma presvedčilo, že náboženstvo Jehovových svedkov je to pravé.

 AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: Vďaka tomu, že uplatňujem biblické zásady, mám lepší vzťah s mojimi deťmi. Cítim tiež, akoby mi niekto zložil z pliec ťažké bremeno. Predtým som vynakladala svoje prostriedky na neživé modly, ktoré mi nijako nepomohli. Teraz uctievam Jehovu, ktorý ponúka trvalé riešenie všetkých problémov. (Zjavenie 21:3, 4) Som taká šťastná, že už nie som otrokom modiel, ale slúžim Jehovovi! U neho som našla skutočnú istotu a ochranu.

„Od detstva som hľadal Boha.“ ŠINDŽI SATO

ROK NARODENIA: 1951

KRAJINA: JAPONSKO

PREDTÝM: ŠINTOISTICKÝ KŇAZ

MOJA MINULOSŤ: Vyrastal som vo vidieckom mestečku v prefektúre Fukuoka. Moji rodičia boli veľmi nábožní a od malička ma učili ctiť si šintoistických bohov. Ako chlapec som často uvažoval o svojej záchrane a veľmi som túžil pomáhať ľuďom v núdzi. Pamätám si, ako sa nás učiteľ na základnej škole pýtal, čo by sme chceli robiť, keď vyrastieme. Moji spolužiaci mali veľmi konkrétne predstavy, napríklad stať sa vedcami. Ja som povedal, že mojím snom je slúžiť Bohu. Všetci sa mi smiali.

Po skončení strednej školy som nastúpil do školy pre náboženských učiteľov. Počas štúdia som stretol jedného šintoistického kňaza, ktorý vo svojom voľnom čase čítal akúsi knihu s čiernym obalom. Jedného dňa sa ma opýtal: „Sato, vieš, čo je to za knihu?“ Všimol som si obal tej knihy, tak som mu odpovedal: „Biblia.“ Na to mi povedal: „Každý, kto sa chce stať šintoistickým kňazom, by mal čítať túto knihu.“

Hneď som si išiel Bibliu kúpiť. Vystavil som si ju v regáli na knihy a zaobchádzal som s ňou s najväčšou úctou. Ale nenašiel som si čas na to, aby som ju čítal, lebo štúdium v škole ma plne zamestnávalo. Keď som skončil školu, začal som slúžiť v jednej svätyni ako šintoistický kňaz. Splnil sa mi môj detský sen.

Čoskoro som však prišiel na to, že byť šintoistickým kňazom nie je také, ako som si predstavoval. Väčšine kňazov na druhých veľmi nezáležalo a mnohým z nich chýbala viera. Jeden  z mojich predstavených mi dokonca povedal: „Ak tu chceš byť úspešný, musíš hovoriť iba o filozofii. Hovoriť o viere je zakázané.“

Takéto poznámky viedli k tomu, že som stratil ilúzie o šintoistickom náboženstve. Hoci som aj naďalej slúžil vo svätyni, začal som skúmať iné náboženstvá. Zdalo sa však, že ani jedno neponúka niečo lepšie. Čím viac náboženstiev som preskúmal, tým viac som bol sklamaný. Mal som pocit, že žiadne náboženstvo neučí pravdu.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: V roku 1988 som stretol jedného buddhistu, ktorý ma povzbudil, aby som čítal Bibliu. Spomenul som si na šintoistického kňaza, ktorý ma pred rokmi nabádal robiť to isté. Rozhodol som sa uplatniť túto radu. Keď som začal čítať Bibliu, nedokázal som sa od nej odtrhnúť. Niekedy som čítal celú noc až do rána.

To, čo som čítal, vo mne roznietilo túžbu modliť sa k Bohu Biblie. Začal som vzorovou modlitbou, zapísanou v Matúšovi 6:9–13. Opakoval som ju každé dve hodiny — dokonca aj keď som vykonával bohoslužby v šintoistickej svätyni.

To, čo som čítal v Biblii, vo mne vyvolávalo mnoho otázok. Vtedy som už bol ženatý a vedel som, že Jehovovi svedkovia učia ľudí o Biblii, pretože v minulosti navštívili moju manželku. Vyhľadal som jednu svedkyňu a zasypal som ju otázkami. Bol som ohromený, že mi každú otázku zodpovedala z Biblie. Potom zariadila, aby so mnou svedkovia študovali Bibliu.

Krátko nato som začal chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Vtedy som si neuvedomoval, že tam boli aj niektorí svedkovia, ku ktorým som sa v minulosti správal veľmi hrubo. No aj tak ma srdečne zdravili a cítil som sa medzi nimi vítaný.

Na zhromaždeniach som sa dozvedel, že Boh od manžela očakáva, aby prejavoval lásku a úctu členom svojej rodiny. Dovtedy som bol taký zameraný na svoju prácu kňaza, že som zanedbával manželku a naše dve deti. Uvedomil som si, že som vždy pozorne počúval ľudí, ktorí prišli uctievať do svätyne, ale nikdy som si skutočne nevypočul svoju manželku.

V priebehu štúdia Biblie som sa dozvedel o Jehovovi mnoho vecí, ktoré ma k nemu priblížili. Zvlášť ma oslovili texty, ako napríklad Rimanom 10:13, ktorý hovorí: „Každý, kto vzýva Jehovovo meno, bude zachránený.“ Už od detstva som hľadal Boha, a teraz som ho konečne našiel!

Cítil som, že do šintoistickej svätyne už nepatrím. Najprv som sa bál, čo si budú myslieť ostatní, keď opustím šintoistické náboženstvo. Ale vždy som si hovoril, že odídem, ak nájdem pravého Boha niekde inde. Tak som sa na jar roku 1989 rozhodol poslúchnuť svoje svedomie. Opustil som svätyňu a vložil som sa do Jehovových rúk.

Odísť zo svätyne nebolo pre mňa ľahké. Moji predstavení mi nadávali a snažili sa ma prinútiť, aby som zostal. Ešte ťažšie to ale bolo oznámiť mojim rodičom. Cestou k nim ma premáhali také obavy, že som mal bolesť v hrudi a triasli sa mi kolená! Veľakrát som sa zastavil, aby som sa k Jehovovi pomodlil o silu.

 Keď som k nim prišiel, bál som sa začať o tom rozprávať. Prešli hodiny. Nakoniec — po mnohých modlitbách — som otcovi všetko povedal. Vysvetlil som mu, že som našiel pravého Boha a že odchádzam zo šintoistického náboženstva, aby som tomuto Bohu mohol slúžiť. Otec bol šokovaný a smutný. Prišli aj ďalší príbuzní a snažili sa ma presvedčiť, aby som si to rozmyslel. Nechcel som svojich blízkych zraniť, ale zároveň som vedel, že slúžiť Jehovovi je správne. Po čase si ma pre moje rozhodnutie začali vážiť.

Opustiť svätyňu fyzicky bola jedna vec, ale opustiť ju mysľou, to už bolo niečo iné. Moje zvyky boli vo mne hlboko zakorenené. Veľmi som sa usiloval zabudnúť na môj predchádzajúci život kňaza, ale všade, kde som sa otočil, mi ho niečo pripomínalo.

Pomohli mi dve veci. Prvá vec bola, že som dôkladne prehľadal dom a zhromaždil som všetko, čo sa nejako týkalo môjho predošlého náboženstva. Potom som to všetko spálil — knihy, obrazy, dokonca aj drahé relikvie. Druhou vecou bolo, že som sa usiloval čo najviac času tráviť s Jehovovými svedkami. Ich priateľstvo a podpora mi nesmierne pomohli. Postupne moje spomienky na predošlý život vymizli.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: Predtým som manželku a deti zanedbával, a preto sa cítili veľmi osamelí. Ale keď som s nimi začal tráviť čas, tak ako to má manžel a otec podľa Biblie robiť, zblížili sme sa. Po čase sa ku mne v uctievaní Jehovu pripojila aj moja manželka. Spolu s naším synom, dcérou a jej manželom sme teraz zjednotení v pravom uctievaní.

Môj detský sen — slúžiť Bohu a pomáhať iným — sa mi splnil. Keď nad tým tak rozmýšľam, našiel som všetko, čo som hľadal, a ešte viac. Moja vďačnosť Jehovovi sa slovami ani nedá vyjadriť.

„Hlboko vnútri som cítila, že mi niečo chýba.“ LYNETTE HOUGHTINGOVÁ

ROK NARODENIA: 1958

KRAJINA: JUŽNÁ AFRIKA

PREDTÝM: CÍTILA SA OPUSTENÁ

MOJA MINULOSŤ: Narodila som sa v baníckom meste Germiston. Bolo to pomerne bezpečné miesto, kde bývali prevažne ľudia strednej vrstvy. Moji rodičia mali pocit, že nebudú schopní postarať sa o mňa, tak sa rozhodli dať ma na adopciu. Keď som mala len 14 dní, jeden láskavý manželský pár si ma adoptoval a ja som ich považovala za svojich rodičov. No odkedy som sa dozvedela  pravdu, zápasila som s pocitmi opustenosti. Nadobudla som pocit, že k mojim adoptívnym rodičom v skutočnosti nepatrím a že ma nechápu.

Keď som mala asi šestnásť rokov, začala som s priateľmi chodiť do koktailových barov, kde sme tancovali a počúvali živú hudbu. V sedemnástich som začala fajčiť. Chcela som byť chudá ako modelky z reklám na cigarety. V devätnástich som odišla pracovať do Johannesburgu, kde som sa rýchlo dostala do zlej spoločnosti. Začala som vulgárne rozprávať, veľa som fajčila a počas víkendov som sa opíjala.

Napriek tomu som bola fyzicky pomerne aktívna. Pravidelne som cvičila aerobik, hrala squash a ženský futbal. Okrem toho som tvrdo pracovala na svojej kariére a postupne som získala dobré meno v počítačovom priemysle. Vďaka tomu som bola dobre finančne zabezpečená a mnohí ľudia ma považovali za úspešnú. V skutočnosti som však bola veľmi nešťastná — cítila som sa stratená a sklamaná životom. Hlboko vnútri som cítila, že mi niečo chýba.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: Keď som začala študovať Bibliu, dozvedela som sa, že Jehova je Bohom lásky. Jedným z prejavov jeho lásky je to, že nám dal svoje Slovo, Bibliu. Akoby nám napísal osobný list, aby viedol naše kroky. (Izaiáš 48:17, 18) Uvedomila som si, že ak chcem mať úžitok z Jehovových láskyplných rád, musím vo svojom živote urobiť veľké zmeny.

Jedna zmena, ktorú som musela urobiť, sa týkala mojich priateľov. Zobrala som si k srdcu slová z Prísloví 13:20: „Kto chodí s múdrymi, zmúdrie, ale ten, kto sa stýka s hlupákmi, zle pochodí.“ Táto zásada ma podnietila zanechať predošlých priateľov a nájsť si nových priateľov medzi Jehovovými svedkami.

Najťažšie bolo prekonať moju silnú závislosť a prestať fajčiť. Keď som napokon zdolala túto prekážku, vynorila sa ďalšia. Tým, že som prestala fajčiť, pribrala som takmer 14 kilogramov! To riadne podkopalo moju sebaúctu a trvalo mi takmer desať rokov, kým som sa tejto nadváhy zbavila. Vedela som však, že prestať fajčiť bolo správne. Vytrvalo som sa modlila k Jehovovi a on mi dal silu, aby som to dokázala.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: Zlepšilo sa mi zdravie. Pociťujem tiež uspokojenie — už sa nenaháňam za prchavým šťastím, ktoré sľubuje svetská kariéra, postavenie a bohatstvo. Nachádzam radosť v oznamovaní biblických právd druhým. Tri z mojich bývalých kolegýň teraz slúžia Jehovovi spolu so mnou a mojím manželom. Skôr ako zomreli moji adoptívni rodičia, mala som možnosť povedať im o vzkriesení na rajskú zem, ktoré sľubuje Biblia.

To, že som sa priblížila k Jehovovi, mi pomohlo vyrovnať sa s pocitmi opustenosti. Jehova mi dal pocítiť, že niekam patrím. Priviedol ma do celosvetovej rodiny spoluctiteľov, medzi ktorými som našla veľa matiek, otcov, bratov a sestier. (Marek 10:29, 30)

[Obrázok na strane 12]

Medzi Jehovovými svedkami som okúsila kresťanskú lásku

[Obrázok na strane 13]

Šintoistická svätyňa, v ktorej som kedysi slúžil ako kňaz