Napodobňujte ich vieru

Našiel útechu u Boha

ELIÁŠ beží v daždi. Obloha je stále temnejšia. Kým dorazí do Jezreela, má pred sebou ešte dlhú cestu, a on už nie je najmladší. No neúnavne beží, lebo je na ňom „samotná Jehovova ruka“. Ešte nikdy nepocítil taký prílev energie. Dokonca práve predbehol záprah koní, ktorý ťahá voz s kráľom Achabom! (1. Kráľov 18:46)

Kráľ Achab je teraz už ďaleko za ním a pred ním je len prázdna cesta. Skúste si predstaviť, ako Eliáš počas behu priviera oči, pretože mu dážď šľahá do tváre, a premýšľa o udalostiach najvzrušujúcejšieho dňa v jeho živote. Bolo to naozaj veľkolepé víťazstvo jeho Boha, Jehovu, a pravého uctievania! Tam, kdesi v diaľke, v čierňave búrky sa týči vetrom ošľahaný vrch Karmel, na ktorom Jehova prostredníctvom Eliáša urobil zázrak a zasadil silný úder uctievaniu Baala. Stovky Baalových prorokov boli odhalené ako nehanební podvodníci a boli spravodlivo popravené. Potom sa Eliáš modlil k Jehovovi, aby ukončil sucho, ktoré už tri a pol roka sužovalo krajinu. A začalo pršať! * (1. Kráľov 18:18–45)

Ako Eliáš beží po rozmočenej ceste tých 30 kilometrov, ktoré ho delia od Jezreela, možno sa teší, že teraz sa konečne všetko obráti na dobré. Achab sa určite zmení! Po tom všetkom, čo videl, nemá inú možnosť, len zanechať uctievanie Baala, zakročiť proti svojej manželke, kráľovnej Jezábel, a zastaviť prenasledovanie Jehovových služobníkov.

Keď sa zdá, že sa udalosti vyvíjajú podľa našich predstáv, je len prirodzené, že naša nádej rastie. Možno si predstavujeme, že naša situácia sa bude stále zlepšovať alebo dokonca že to najhoršie už máme za sebou. Keby Eliáš takto uvažoval, nebolo by to nič zvláštne, veď to „bol človek s pocitmi, ako sú naše“. (Jakub 5:17) To však ani zďaleka nebol koniec jeho ťažkostí. Už o niekoľko hodín zažil takú hrôzu a bol taký skľúčený, že chcel zomrieť. Čo sa stalo? A ako Jehova pomohol svojmu prorokovi, aby si posilnil vieru a znovu nadobudol odvahu? Pozrime sa.

Nečakaný zvrat udalostí

Achab napokon prišiel do svojho paláca v Jezreeli. Bolo na ňom vidieť nejakú zmenu? Stal sa z neho duchovný človek? V Biblii čítame: „Achab povedal Jezábel všetko, čo urobil Eliáš, a všetko o tom, ako zabil všetkých prorokov mečom.“ ​(1. Kráľov 19:1) Všimnite si, že keď Achab rozprával o tom, čo sa stalo, ani slovkom sa nezmienil o Eliášovom Bohu, Jehovovi. Bol to telesný človek a pozeral sa na zázračné udalosti toho dňa z čisto ľudského pohľadu — ako na to, „čo urobil Eliáš“. Očividne to v ňom nevzbudilo bázeň pred Jehovom. A ako reagovala pomstychtivá Jezábel?

Zúrila! V zlosti Eliášovi odkázala: „Kiež tak učinia bohovia a kiež tak k tomu pridajú,  ak zajtra o tomto čase neurobím tvoju dušu podobnou duši každého z nich!“ ​(1. Kráľov 19:2) To bola naozaj vážna vyhrážka. Jezábel sa vlastne zaprisahávala, že zomrie, ak Eliáša na druhý deň nezabije, aby pomstila Baalových prorokov. Predstavte si, ako Eliáš spí v nejakom skromnom príbytku v Jezreeli a uprostred noci v tej silnej búrke ho zrazu prebudí kráľovnin posol, aby mu odovzdal tento strašný odkaz. Ako to naňho zapôsobilo?

Eliáš stráca odvahu a ovládne ho strach

Ak si Eliáš myslel, že ťaženie proti uctievaniu Baala bolo úspešné, v tej chvíli sa jeho nádeje rozplynuli. Jezábel sa nedala ničím odradiť. Na jej príkaz už bolo popravených veľmi veľa Eliášových verných spoločníkov a teraz sa zdalo, že je na rade on. V Biblii čítame: „Dostal strach.“ Mal Eliáš pred očami obraz hroznej smrti, ktorú preňho Jezábel chystala? Ak sa stále zaoberal takýmito myšlienkami, nie div, že stratil odvahu. Nevieme s istotou, o čom Eliáš premýšľal, vieme len, že „vyšiel kvôli svojej duši“ — utekal, aby si zachránil život. (1. Kráľov 18:4; 19:3)

Eliáš nebol jediným Božím služobníkom, ktorého premohol strach. S podobným problémom bojoval neskôr aj apoštol Peter. Napríklad raz mu Ježiš umožnil, aby s ním kráčal po vode. No keď sa potom Peter „pozrel na búrku“, stratil odvahu a začal sa ponárať. (Matúš 14:30) Zo skúsenosti Petra a Eliáša získavame cenné poučenie. Ak si chceme zachovať odvahu, nesmieme dovoliť, aby sme sa v mysli neprestajne zaoberali hrozbami, ktoré v nás vyvolávajú strach. Musíme sa neustále zameriavať na Toho, ktorý je zdrojom našej nádeje a sily.

„Už dosť!“

Eliáš zo strachu utekal smerom na juhozápad asi 150 kilometrov do Bér-šeby, mesta blízko južnej hranice Judska. Tam nechal svojho slúžiaceho a sám sa vydal do pustatiny. V správe čítame, že išiel „na deň cesty“, a tak si ho môžeme predstaviť, ako vyrazil už za východu slnka. Zjavne so sebou nemal nič na cestu. Skľúčený a hnaný strachom, s námahou kráčal drsnou neobývanou krajinou so spaľujúcim slnkom nad hlavou. Keď tento žiarivý kotúč postupne sčervenel a začal zapadať za horizont, Eliáša opustili všetky sily. Vyčerpaný si sadol pod nejaký ker — najbližší úkryt, ktorý v tej vyprahnutej krajine mohol nájsť. (1. Kráľov 19:4)

 Tam sa Eliáš v krajnom zúfalstve modlil. Prosil, aby zomrel. Povedal: „Nie som o nič lepší ako moji predkovia.“ Vedel, že z jeho predkov ostal v hrobe už len prach a kosti a že už nemôžu nikomu pomôcť. (Kazateľ 9:10) Eliáš sa cítil rovnako bezcenný. Nie div, že zvolal: „Už dosť!“ Načo ďalej žiť?

Malo by nás prekvapovať, že Boží služobník môže prepadnúť takému hlbokému zúfalstvu? Nie. Veď aj mnohí iní verní muži a ženy, o ktorých sa píše v Biblii, sa niekedy cítili takí skľúčení, že chceli zomrieť — napríklad Rebeka, Jakob, Mojžiš alebo Jób. (1. Mojžišova 25:22; 37:35; 4. Mojžišova 11:13–15; Jób 14:13)

Žijeme v ‚kritických časoch, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘, a tak neprekvapuje, že mnohí ľudia, dokonca aj verní Boží služobníci, sa z času na čas cítia zúfalí. (2. Timotejovi 3:1) Ak sa vám to niekedy stane, vezmite si príklad z Eliáša — zdôverte sa so svojimi pocitmi Bohu. Veď Jehova je ‚Bohom každej útechy‘. (2. Korinťanom 1:3) Utešil aj Eliáša?

Jehova posilnil svojho proroka

Čo myslíte, ako sa Jehova cítil, keď sa pozrel z nebies dole na zem a videl svojho milovaného proroka, ako leží pod krom v pustatine a prosí, aby zomrel? Nemusíme hádať. Keď Eliáša premohol spánok, Jehova za ním poslal anjela. Ten ho jemným dotykom zobudil a povedal mu: „Vstaň a jedz.“ Anjel pred neho láskavo predostrel jednoduché jedlo — čerstvý teplý chlieb a vodu — a Eliáš sa najedol. Poďakoval sa mu vôbec? Správa hovorí len to, že prorok sa najedol a napil a znovu zaspal. Cítil Eliáš takú hlbokú beznádej, že nemal ani silu rozprávať? Nech už to bolo akokoľvek, anjel ho prebudil po druhý raz, možno na úsvite. Znovu ho nabádal: „Vstaň, jedz.“ A dodal tieto pozoruhodné slová: „Lebo je priveľa cesty pred tebou.“ ​(1. Kráľov 19:5–7)

Anjel ako Boží posol vedel, kam Eliáš ide. Vedel tiež, že tá cesta bude pre Eliáša príliš náročná, než aby ju zvládol z vlastnej sily. Akou útechou je vedieť, že Boh, ktorému slúžime, pozná naše ciele i obmedzenia lepšie než my sami! (Žalm 103:13, 14) Ako Eliáša posilnilo jedlo, ktoré mu anjel predložil?

Čítame: „Vstal a najedol sa a napil sa a v sile tej výživy šiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k vrchu pravého Boha, k Chorebu.“ ​(1. Kráľov 19:8) Eliáš 40 dní a 40 nocí nič nejedol ani nepil, tak ako asi šesťsto rokov pred ním Mojžiš a takmer tisíc rokov po ňom Ježiš. (2. Mojžišova 34:28; Lukáš 4:1, 2) To jedno jedlo nevyriešilo všetky jeho ťažkosti, ale zázračným spôsobom mu dodalo silu. Predstavte si, ako tento starší muž kráča nehostinnou pustatinou, kde niet žiadnej cesty ani vyšliapaného chodníka, deň za dňom, týždeň za týždňom, takmer jeden a pol mesiaca!

Jehova aj dnes posilňuje svojich služobníkov, no nie tak, že by im zázračne zaobstarával telesný pokrm. Robí to oveľa dôležitejším spôsobom. Stará sa o nich v duchovnom ohľade. (Matúš 4:4) Keď sa o Bohu učíme z jeho Slova a z publikácií, ktoré sú založené na dôkladnom výskume Biblie, duchovne nás to posilňuje. Keď prijímame takýto duchovný pokrm, naše ťažkosti sa tým zrejme  neodstránia, ale môže nám to pomôcť zniesť situácie, ktoré by mohli byť inak neznesiteľné. Takýmto spôsobom môžeme tiež získať „večný život“. (Ján 17:3)

Eliáš prešiel vyše 300 kilometrov, kým sa napokon dostal na vrch Choreb. Na tomto vrchu sa Jehova Boh prostredníctvom anjela dávno predtým zjavil Mojžišovi v horiacom kre a neskôr tu s Izraelom uzavrel zmluvu Zákona. V jaskyni na tomto vrchu našiel Eliáš útočisko.

Ako Jehova utešil a povzbudil svojho proroka

Na Chorebe prišlo k Eliášovi Jehovovo „slovo“ — zjavne prostredníctvom posla z duchovnej ríše, ktorý Eliášovi položil jednoduchú otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“ Táto otázka bola položená pravdepodobne láskavým spôsobom, lebo Eliáša podnietila vyliať si srdce a povedať všetko, čo ho trápilo. Vyznal sa: „Úplne som žiarlil za Jehovu, Boha vojsk; lebo synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, zbúrali tvoje oltáre a tvojich prorokov zabili mečom, takže som zostal iba ja; a začínajú hľadať moju dušu, aby ju odňali.“ ​(1. Kráľov 19:9, 10) Eliášove slová odhaľujú najmenej tri dôvody, prečo sa cítil skľúčený.

Po prvé, Eliáš mal pocit, že všetko jeho úsilie bolo zbytočné. Hoci roky ‚úplne žiarlil za Jehovu‘ a vyvyšoval jeho sväté meno a uctievanie nad všetko ostatné, situácia sa zjavne čoraz viac zhoršovala. Ľudia boli stále neverní Jehovovi a búrili sa proti nemu, zatiaľ čo falošné uctievanie bujnelo. Po druhé, Eliáš sa cítil sám. „Zostal [som] iba ja,“ povedal, akoby bol z celého národa posledným človekom, ktorý ešte slúžil Jehovovi. A po tretie, Eliáš mal strach. Veľa Jehovových prorokov už prišlo o život a Eliáš bol presvedčený, že teraz je na rade on. Pre Eliáša nemuselo byť ľahké priznať si takéto pocity, ale nedovolil, aby mu v tom zabránila pýcha alebo rozpaky. Tým, že si pred Bohom vylial svoje srdce v modlitbe, dal vynikajúci príklad všetkým verným Božím ctiteľom. (Žalm 62:8)

Ako Jehova reagoval na Eliášov strach a obavy? Anjel povedal Eliášovi, aby sa postavil ku vchodu jaskyne. Eliáš poslúchol, hoci nevedel, čo sa bude diať. Zrazu sa zdvihol silný vietor! Bol taký silný, že trhal vrchy a skalné útesy. Určite bol teda sprevádzaný ohlušujúcim rachotom. Predstavte si, ako sa Eliáš snažil chrániť si oči a ako si pridržiaval ťažký, drsný srstený odev, ktorý sa trepotal v prudkých nárazoch vetra. O chvíľu už len-len že udržal rovnováhu, lebo pod nohami sa mu začala vzdúvať a triasť samotná zem — krajinou otriaslo zemetrasenie! Sotva sa stihol spamätať a už sa okolo neho prehnal obrovský oheň,  ktorého spaľujúca horúčava ho zahnala späť do jaskyne. (1. Kráľov 19:11, 12)

Pri každom z týchto pôsobivých prejavov prírodných síl sa v správe uvádza, že Jehova v nich nebol. Eliáš vedel, že Jehova nie je nejaký mýtický boh prírody, ako napríklad Baal, ktorého ctitelia boli zvedení, aby ho oslavovali ako „oblačného jazdca“, boha, ktorý prinesie dážď. Jehova je skutočným Zdrojom prírodných síl vzbudzujúcich bázeň, ale zároveň je neporovnateľne mocnejší než čokoľvek, čo vytvoril. Dokonca ani hmotné nebesia ho nemôžu obsiahnuť! (1. Kráľov 8:27) Ako však Eliášovi pomohli tieto prejavy Jehovovej moci? Spomeňme si na jeho strach. Keď mal vedľa seba takého Boha, ako je Jehova, ktorý disponuje všetkou tou ohromujúcou mocou, nemusel mať strach z Achaba ani z Jezábel! (Žalm 118:6)

Po ohni nastalo úplné ticho a Eliáš začul „pokojný, tlmený hlas“, ktorý ho povzbudil, aby sa znovu vyjadril. A Eliáš tak urobil. Vylial si srdce po druhý raz. * Potom možno pocítil ešte väčšiu úľavu. No ešte viac ho určite utešilo to, čo mu ten „pokojný, tlmený hlas“ povedal ďalej. Jehova Eliáša uistil, že je veľmi cenný. Akým spôsobom? Do veľkej miery mu odhalil svoj dlhodobý zámer odstrániť z Izraela uctievanie Baala. Eliášova námaha očividne nebola márna, lebo Boží zámer sa nezadržateľne blížil k svojmu splneniu. Navyše Eliáš v ňom stále zohrával dôležitú úlohu, lebo Jehova mu dal ďalšie konkrétne pokyny. (1. Kráľov 19:12–17)

A čo Eliášove pocity osamelosti? Jehova urobil v tomto smere dve veci. Po prvé, povedal Eliášovi, aby pomazal Elizea za proroka, ktorý sa napokon stane jeho nástupcom. Vekom mladší Elizeus bol nasledujúcich niekoľko rokov Eliášovým spoločníkom a pomocníkom. Akú praktickú podobu mala táto útecha! Po druhé, Jehova Eliášovi oznámil túto vzrušujúcu správu: „Ponechal som v Izraelovi sedemtisíc, všetko kolená, ktoré sa neskláňali pred Baalom, a každé ústa, ktoré ho nebozkávali.“ ​(1. Kráľov 19:18) Eliáš ani zďaleka nebol sám. Ako veľmi ho muselo zahriať pri srdci, keď počul o tisícoch verných, ktorí odmietali uctievať Baala! Pre nich bolo veľmi dôležité, aby Eliáš vytrvával vo svojej vernej službe, aby im v tých pochmúrnych časoch bol príkladom neotrasiteľnej vernosti Jehovovi. Keď Eliáš počul „pokojný, tlmený hlas“ svojho Boha, ktorý mu prostredníctvom svojho posla oznámil tieto slová, určite to naňho silne zapôsobilo.

Možno aj v nás, tak ako v Eliášovi, vzbudzujú bázeň úžasné prírodné sily zjavné v stvorení, a je to opodstatnené. Stvorenie je živým dôkazom Stvoriteľovej moci. (Rimanom 1:20) Jehova stále veľmi rád používa svoju neobmedzenú moc, aby pomáhal svojim verným služobníkom. (2. Paralipomenon 16:9) Viac nám však o sebe zjavuje na stránkach Biblie, svojho Slova. (Izaiáš 30:21) Biblia je v istom zmysle ako ten „pokojný, tlmený hlas“, ktorým nás dnes Jehova vedie, napráva, povzbudzuje a uisťuje o svojej láske.

Prijal Eliáš útechu, ktorú mu Jehova poskytol na vrchu Choreb? O tom niet pochýb! Čoskoro sa opäť pustil do práce. Znovu bol tým odvážnym, verným prorokom, ktorý vystupoval proti skazenému falošnému uctievaniu. Keď si budeme brať k srdcu ‚útechu z Písiem‘, inšpirované slová od Boha, aj my budeme môcť napodobňovať vieru, akú mal Eliáš. (Rimanom 15:4)

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 19]

Jehova bohato žehnal Eliáša v dobrých i zlých časoch

[Obrázok na strane 20]

Eliáš si v hlbokom zúfalstve vylieval srdce pred Jehovom

[Obrázok na strane 21]

Jehova použil svoju moc vzbudzujúcu bázeň, aby Eliáša utešil a povzbudil