List z Konga (Kinshasa)

V tieni Ohnivého vrchu

KEĎ nad mestom Goma vychádza slnko, obloha sa sfarbuje na ružovo a oranžovo. Každý deň nás víta úžasný pohľad na vrch Nyiragongo, jednu z najaktívnejších sopiek na svete. Z otvoreného kráteru neustále vystupuje stĺp dymu. V noci tento stĺp odráža žiaru lávy v kráteri a svieti na červeno.

V svahilčine sa tento vrch volá Mulima ya Moto — Ohnivý vrch. Posledný veľký výbuch sopky Nyiragongo bol v roku 2002. Mnohí z našich susedov a priateľov tu v Gome prišli o všetko. V niektorých častiach mesta, kde s manželom zvestujeme, chodíme po povrchu zvrásnenej stuhnutej lávy a predstavujem si, aké to asi môže byť chodiť po Mesiaci. Miestni ľudia sú však úplným opakom stvrdnutej lávy. Sú plní života, majú citlivé a otvorené srdcia a ochotne prijímajú dobré posolstvo, ktoré im zvestujeme. Preto je služba v tieni Ohnivého vrchu radostným dobrodružstvom.

V jedno sobotné ráno som sa zobudila plná očakávania. S manželom, ďalšími misionármi a priateľmi, ktorí nás prišli navštíviť, sme mali ísť zvestovať do utečeneckého tábora v Mugunge, ktorý je za mestom smerom na západ. Mnohí ľudia sem utiekli pred násilnými útokmi na ich domovské mestá.

Auto sme naložili biblickou literatúrou vo francúzštine, kiňarwandčine a v jazyku kiswahili a vyrazili sme na cestu. Ako sme prechádzali po hrboľatej Route Sake, mesto začínalo ožívať. Mladí muži už tlačili svoje poriadne naložené chukudus (veľké drevené, domácky vyrobené kolobežky na prepravu nákladu). Po krajoch cesty ladne kráčali ženy v pestrofarebných zavinovacích sukniach s veľkými balíkmi na hlave. Taxikári na motorkách prevážali ľudí do práce a na trh. Prechádzali sme oblasťou posiatou drevenými domami namorenými na hnedočierno s typickými modrými prvkami.

Prišli sme do sály Kráľovstva v Ndoshe, aby sme sa stretli s ďalšími Jehovovými svedkami, ktorí mali ísť s nami zvestovať do utečeneckého tábora. Bola som dojatá, keď som tam videla mladých, vdovy, siroty a mnohých s rôznymi telesnými obmedzeniami. Veľa z nich prežilo obrovské utrpenie, ale to, že sa rozhodli riadiť biblickými zásadami, zlepšilo ich život. Biblická nádej horí v ich srdciach jasným plameňom a túžia o nej hovoriť s druhými. Po krátkom stretnutí, na  ktorom sme dostali návrhy, aké biblické texty by mohli povzbudiť ľudí, ktorých stretneme, všetci stotridsiati sme sa rozdelili do piatich minibusov a terénneho auta a vydali sme sa na cestu.

Asi o 30 minút sme dorazili do tábora. Na jeho území, pokrytom stuhnutou lávou, boli rozložené stovky malých bielych stanov. V strede tábora boli úhľadné rady verejných toaliet a spoločné miesta na pranie. Všade boli ľudia — umývali, varili, lúštili strukoviny alebo zametali pred svojimi stanmi.

Papa Jacques, ktorý mal zodpovednosť za určitú časť tábora, si robil starosti o to, ako vychovávať deti v týchto ťažkých časoch. Bol nadšený, keď sme mu dali knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Povedal, že by si ju chcel prečítať a potom by chcel zhromaždiť malé skupiny ľudí, aby sa s nimi podelil o to, čo sa dozvie.

O kúsok ďalej sme stretli Mamu Beatrice. Opýtala sa nás, prečo Boh pripúšťa utrpenie. Bola presvedčená, že Boh ju trestá. Manžela jej zabili vo vojne. Jej dcéra tiež žije v tábore a s ťažkosťami sama vychováva dieťa. A jej syna pred niekoľkými mesiacmi uniesli a odvtedy o ňom nemá žiadne správy.

Smutné rozprávanie Mamy Beatrice mi pripomenulo, ako sa musel cítiť Jób, keď mu oznámili všetky tie hrozné správy o nešťastiach, ktoré ho postihli. Ukázali sme jej dôvody, prečo ľudia trpia, a uistili sme ju, že jej utrpenie nie je trestom od Boha. (Jób 34:10–12; Jakub 1:14, 15) Poukázali sme jej tiež na to, aké zmeny Boh zakrátko urobí na zemi prostredníctvom svojho Kráľovstva. Tvár jej postupne rozjasnil úsmev a povedala, že je rozhodnutá pokračovať v štúdiu Biblie a ďalej sa modliť k Bohu o pomoc.

Pre každého z nás to bol nezabudnuteľný deň. Boli sme šťastní, že sme s Jehovovou pomocou mohli mnohým priniesť nádej a povzbudenie. Keď sme odchádzali z tábora, mnohí držali v ruke traktáty, časopisy a knihy a mávali nám nimi na rozlúčku.

Cestou domov sme mali čas na premýšľanie. Bola som naplnená vďačnosťou za tento výnimočný deň. Spomínala som na ocenenie, ktoré prejavil Papa Jacques, na úľavu, ktorá sa zračila v očiach Mamy Beatrice, na silný stisk ruky staršej ženy, ktorá so mnou mohla komunikovať iba úsmevom. Uvažovala som o mladých, ktorí boli na svoj vek veľmi vyspelí a kládli nám rozumné otázky. Obdivovala som silný charakter týchto ľudí, pretože sa aj napriek nepredstaviteľnému utrpeniu stále dokážu usmievať a dokonca aj smiať.

V tejto časti sveta sme svedkami toho, ako sa mnohí úprimne snažia priniesť úľavu trpiacim. Je skutočnou výsadou, že môžeme používať Bibliu, aby sme ukázali ľuďom trvalé riešenie ich problémov. Som veľmi šťastná, že sa môžem zapájať do tohto najrozsiahlejšieho programu duchovnej pomoci, aký kedy svet zažil.