Abrahám — príklad lásky

Abrahám len sotva dokáže uniesť svoj žiaľ. Jeho milovaná manželka Sára zomrela. Keď sa s ňou naposledy lúči, v hlave tohto zostarnutého muža víri množstvo pekných spomienok. Srdce mu ide puknúť od žiaľu a po tvári mu stekajú slzy. (1. Mojžišova 23:1, 2) Vôbec sa však nemusí za svoje slzy hanbiť — tie slzy sú dôkazom jednej z jeho najlepších vlastností — jeho lásky.

ČO JE LÁSKA? Láska je cit v podobe silného osobného puta alebo hlbokej náklonnosti. Milujúca osoba dáva najavo skutkami to, čo cíti k ľuďom, ktorých miluje, aj keď si to vyžaduje osobné obete.

AKO ABRAHÁM PREJAVOVAL LÁSKU? Abrahám dokazoval, že má rád svoju rodinu. Bol to určite veľmi zaneprázdnený človek. Nikdy však nezanedbával citové a duchovné potreby svojej rodiny. Aj sám Jehova si všimol, že Abrahám si spĺňa svoju úlohu hlavy rodiny a vedie svoju rodinu v uctievaní Boha. (1. Mojžišova 18:19) Navyše Jehova sa výslovne zmienil o Abrahámovej láske, keď v rozhovore s ním označil Izáka za „syna, ktorého tak miluješ“. (1. Mojžišova 22:2)

Abrahámova láska sa zračí aj v tom, ako prežíval stratu svojej drahej manželky Sáry. Abrahám za ňou veľmi smútil. Hoci bol silný a mužný, nebál sa dať najavo svoj žiaľ. Sila a neha, ktoré Abrahám prejavoval, boli v nádhernej harmónii.

Abrahám dokazoval, že má lásku k svojmu Bohu. Túto lásku prejavoval počas ce lého svojho života. Ako? Pripomeňme si, čo hovorí Biblia v 1. Jána 5:3: „V tom spočíva láska k Bohu, že zachovávame jeho prikázania.“ Podľa tejto definície bol Abrahám naozaj znamenitým príkladom v prejavovaní lásky k Bohu.

Vždy, keď dal Jehova Abrahámovi nejaký príkaz, Abrahám ho hneď poslúchol. (1. Mojžišova 12:4; 17:22, 23; 21:12–14; 22:1–3) Nezáležalo na tom, či bolo jednoduché, alebo náročné ho poslúchnuť, ani na tom, či Abrahám rozumel, prečo to Jehova od neho žiada. Takéto veci neboli pre Abraháma dôležité. Ak ho jeho Boh o niečo žiadal, bol ochotný to urobiť. Abrahám považoval každý takýto príkaz za príležitosť dokázať svoju lásku k Jehovovi.

ČO SA Z TOHO MÔŽEME NAUČIŤ? Abraháma môžeme napodobňovať tak, že budeme prejavovať vrúcnu náklonnosť k druhým, zvlášť k členom svojej rodiny. Nikdy by sme nechceli dovoliť, aby nás nároky dnešného života oberali o čas, ktorý by sme mali venovať našim najbližším.

Mali by sme si tiež rozvíjať vrúcnu lásku k Jehovovi. Takáto láska môže byť mocnou silou v našom živote. Môže nás napríklad podnietiť k tomu, aby sme urobili zmeny vo svojich postojoch, reči a správaní, a tak sa páčili Bohu. (1. Petra 1:14–16)

Musíme pripustiť, že poslúchať Jehovove príkazy nie je vždy ľahké. Ale môžeme si byť istí, že Ten, kto pomohol Abrahámovi — Ten, kto nazval Abraháma „môj priateľ“ —, bude stáť aj po našom boku a pomôže nám. (Izaiáš 41:8) Jeho Slovo, Biblia, sľubuje: „Upevní vás, posilní vás.“ ​(1. Petra 5:10) Aký povzbudzujúci sľub od tohto verného Abrahámovho Priateľa!

[Rámček na strane 11]

Je nevhodné, aby muž plakal?

Mnohí ľudia by s tým súhlasili. Možno by však boli prekvapení, keby sa dozvedeli, že Abrahám bol len jedným z viacerých energických mužov viery, o ktorých Biblia píše, že v určitých emotívnych situáciách plakali. Patril k nim napríklad Jozef, Dávid, apoštol Peter, starší zo zboru v Efeze a dokonca aj Ježiš. (1. Mojžišova 50:1; 2. Samuelova 18:33; Lukáš 22:61, 62; Ján 11:35; Skutky 20:36–38) Biblia teda očividne neučí, že je prejavom slabosti, keď muž plače.