Jehova mi otvoril oči

Rozpráva Patrice Oyeka

Bolo neskoro popoludní. Prežíval som ďalší deň v zajatí hlbokej temnoty — slepý, osamotený, dookola počúvajúc monotónny zvuk rádia — a rozhodol som sa, že svoj mizerný život ukončím. Nalial som jed do šálky s vodou a položil som si ju pred seba na stôl. Chcel som sa ešte naposledy okúpať, pekne sa obliecť a potom vypiť ten smrtiaci nápoj, a tak so všetkým skoncovať. Prečo som chcel spáchať samovraždu? A ako to, že som ešte stále nažive a môžem porozprávať tento príbeh?

NARODIL som sa 2. februára 1958 v provincii Východný Kasai v Konžskej demokratickej republike. Otec mi zomrel, keď som mal deväť rokov, a tak sa o mňa staral môj starší brat.

Keď som skončil školu, získal som prácu na kaučukovníkovej plantáži. Jedného rána v roku 1989, keď som vo svojej kancelárii pripravoval písomnú správu, z ničoho nič som sa ocitol v úplnej tme. Najprv som si myslel, že vypadol elektrický prúd, ale počul som, že generátor funguje, a napokon — bolo ráno! Bol som zdesený, keď som si uvedomil, že nič nevidím, dokonca ani poznámky, ktoré som mal pred sebou!

Hneď som zavolal na jedného z mojich podriadených, aby ma zobral do ošetrovne. Lekár v ošetrovni mi odporučil, aby ma zobrali ku skúsenejšiemu lekárovi do mesta. Všimol si, že mám v oboch očiach roztrhnutú sietnicu a že môj stav je vážny, a tak ma poslal do hlavného mesta Kinshasa.

Život v Kinshase

V Kinshase som navštívil mnohých očných lekárov, ale ani jeden z nich mi nedokázal pomôcť. Po 43 dňoch strávených v nemocnici lekári prišli k záveru, že po zvyšok života budem slepý! Moji príbuzní ma potom vodili do rôznych cirkví, aby som bol zázračne uzdravený, ale všetko ich úsilie bolo márne.

Napokon som sa vzdal nádeje, že budem opäť vidieť. Celý môj život sa stal pochmúrnym. Prišiel som o zrak a o prácu. Prišiel som aj o manželku, ktorá ma opustila a zobrala so sebou všetko, čo sme mali doma. Hanbil som sa vychádzať von a stretávať sa s inými ľuďmi. Utiahol som sa do seba a celé dni som trávil doma. Stal sa zo mňa samotár a cítil som sa úplne zbytočný.

Dvakrát som sa pokúsil ukončiť svoj život. Ten druhý pokus je opísaný v úvode. Zachránilo ma jedno malé dieťa z našej rodiny. Kým som sa kúpal, neúmyselne zobralo tú šálku a vylialo ju na zem. Našťastie ju nevypilo. Bol som veľmi sklamaný, keď som šálku nemohol nájsť. Potom som sa rodine priznal, prečo som ju hľadal a čo som mal v úmysle urobiť.

Ďakujem Bohu a svojej rodine, že na mňa dávali pozor. Môj plán spáchať samovraždu bol zmarený.

 Opäť sa teším zo života

V jednu nedeľu v roku 1992, keď som sedel doma a fajčil, ma navštívili dvaja Jehovovi svedkovia, ktorí zvestovali z domu do domu. Všimli si, že som slepý, a tak mi prečítali Izaiáša 35:5: „V tom čase sa otvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria.“ Keď som počul tie slová, moje srdce sa naplnilo radosťou! Na rozdiel od toho, čo som počul v cirkvách, ktoré som predtým navštívil, Jehovovi svedkovia neponúkali zázračné uzdravenie. Naopak, vysvetlili mi, že môžem opäť získať zrak v novom svete, ktorý sľubuje Boh, ak sa budem o Bohu učiť. (Ján 17:3) Hneď som začal študovať Bibliu so svedkami pomocou knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Začal som tiež chodiť na všetky kresťanské zhromaždenia do miestnej sály Kráľovstva a urobil som zmeny v živote. Prestal som fajčiť.

Slepota mi však bránila v duchovnom pokroku. Išiel som preto do jedného inštitútu pre nevidiacich, aby som sa naučil čítať a písať v Braillovom písme. To mi umožnilo zapojiť sa do školenia pre zvestovateľskú službu, ktoré prebieha v sále Kráľovstva. Zakrátko som začal zvestovať o Biblii ľuďom vo svojom okolí. Znova som sa začal tešiť zo života. Ďalej som robil duchovné pokroky a oddal som svoj život Jehovovi. Bol som pokrstený 7. mája 1994.

Ako rástla moja láska k Jehovovi a k ľuďom, rozvinul som si túžbu slúžiť Bohu vo zvýšenej miere. Od 1. decembra 1995 preto slúžim ako pravidelný priekopník. A od februára 2004 mám výsadu slúžiť ako starší v miestnom zbore. Z času na čas dostanem pozvanie, aby som predniesol biblickú prednášku aj v iných zboroch v našej oblasti. Všetky tieto požehnania mi prinášajú nesmiernu radosť a vďaka nim si uvedomujem, že žiadne postihnutie nám nemôže zabrániť naplniť našu túžbu slúžiť Bohu Jehovovi.

Jehova mi dal „oči“

Ako som už spomenul, keď som stratil zrak, moja manželka ma opustila. Ale dostal som od Jehovu jedno výnimočné požehnanie. V určitom zmysle mi dal oči, aby som mohol vidieť. Anny Mavambuová sa za mňa vydala aj napriek môjmu postihnutiu a stala sa mojimi očami. Aj ona je pravidelná priekopníčka a vždy ma sprevádza v službe. A keď si pripravujem prednášku, číta mi podkladový materiál, aby som si mohol urobiť poznámky v Braillovom písme. Je pre mňa mimoriadnym požehnaním. Vďaka nej som okúsil pravdivosť slov z Prísloví 19:14: „Dedičstvo po otcoch je dom a majetok, ale rozvážna manželka je od Jehovu.“

Jehova nás požehnal aj dvoma deťmi — synom a dcérou. Neviem sa už dočkať chvíle, keď v raji uvidím ich tváre! Ďalším požehnaním je, že aj môj starší brat, ktorý nám láskavo umožnil, aby sme bývali na jeho pozemku, prijal biblickú pravdu a bol pokrstený! Všetci sme v tom istom zbore.

Pretože ma Boh tak veľmi požehnáva, aj napriek môjmu postihnutiu vrúcne túžim slúžiť mu ešte viac. (Malachiáš 3:10) Denne sa modlím, aby prišlo jeho Kráľovstvo a odstránilo zo zeme všetko utrpenie. Odkedy poznám Jehovu, môžem pravdivo povedať, že „Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje, a on k nemu nepridáva žiadnu bolesť“. (Príslovia 10:22)

[Obrázky na strane 13]

Pri prednese biblickej prednášky; s manželkou, deťmi a bratom