Rozpráva Olivier Randriamora

„Viem, čo je to mať málo prostriedkov, viem, čo je to mať hojnosť. Vo všetkom a za každých okolností som sa naučil tajomstvu, ako byť sýty aj ako hladovať... Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ ​(Fil. 4:12, 13)

TIETO slová apoštola Pavla sú pre mňa i pre moju manželku Oly už dlhé roky zdrojom veľkého povzbudenia. Vo svojej službe na Madagaskare sme sa museli bezvýhradne spoliehať na Jehovu, a tak sme sa naučili „tajomstvu“, o ktorom hovoril Pavol.

Keď v roku 1982 začali Jehovovi svedkovia študovať Bibliu s Olyinou mamou, s Oly sme už boli zasnúbení. Aj ja som prijal ponuku biblického štúdia a po čase sa ku mne pridala i Oly. Vzali sme sa v roku 1983, v roku 1985 sme sa dali pokrstiť a hneď sme začali s pomocnou priekopníckou službou. V júli 1986 sme sa stali pravidelnými priekopníkmi.

V septembri 1987 sme začali slúžiť ako zvláštni priekopníci. Naším prvým pôsobiskom bolo jedno mestečko na severozápade Madagaskaru, v ktorom nebol nijaký zbor. Na Madagaskare je okolo 20 hlavných etnických skupín a veľké množstvo kmeňov, ktoré majú rozličné zvyky a tradície. Oficiálnym jazykom je malgaština, ale používa sa aj viacero veľmi odlišných nárečí. A tak sme sa rozhodli, že sa naučíme nárečie, ktorým sa hovorí na mieste, kde slúžime. Vďaka tomu nás ľudia ľahšie prijali medzi seba.

Spočiatku som mával prednášky každú nedeľu. Boli sme na nich len my dvaja, no Oly vždy svedomito zatlieskala. Mávali sme tiež úplný program teokratickej školy kazateľskej služby a Oly sa pri svojich úlohách rozprávala s pomyselnou domácou. Keď nám krajský dozorca pri jednej návšteve láskavo poradil, aby sme upravili program zhromaždení, veľmi nám to uľahčilo život.

Keďže pošta bola nespoľahlivá, mesačný príspevok nám nechodil pravidelne. Tak sme sa naučili, čo je to mať málo prostriedkov. Raz sme chceli ísť na krajský zjazd, ktorý sa konal na mieste vzdialenom asi 130 kilometrov, ale nemali sme peniaze na autobus. Spomenuli sme si na dobrú radu istého brata: „Povedzte o svojich problémoch Jehovovi. Veď pracujete pre neho.“ Pomodlili sme sa a rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo. Tesne pred odchodom sa však u nás  nečakane zastavil jeden brat a daroval nám nejaké peniaze — presne toľko, koľko sme potrebovali na autobus!

KRAJSKÁ SLUŽBA

Vo februári 1991 som bol vymenovaný za krajského dozorcu. V tom čase už našu skupinku tvorilo deväť zvestovateľov, pričom traja boli pokrstení, a na zhromaždení nás bývalo okolo 50. Po zaškolení sme začali slúžiť v kraji v hlavnom meste Antananarivo. V roku 1993 sme prešli do iného kraja na východe Madagaskaru. Život tu bol úplne iný ako v meste.

Keď sme sa chceli dostať do zborov a skupín na odľahlých miestach, museli sme ísť pešo, niekedy aj 150 kilometrov cez husto zalesnené vrchy. Batožinu sme obmedzili len na to najnevyhnutnejšie. Ale z času na čas bývalo súčasťou verejnej prednášky krajského dozorcu aj premietanie diapozitívov a vtedy sme toho, samozrejme, mali viac. Oly niesla diaprojektor a ja 12-voltovú autobatériu.

Pri ceste zo zboru do zboru sme za deň prešli aj 40 kilometrov. Driapali sme sa po horských chodníkoch, prechádzali riekami a brodili sa bahnom. Občas sme nocovali pri ceste, ale zvyčajne sme sa snažili nájsť dedinu, kde by sme prenocovali. Niekedy sme o nocľah požiadali úplne cudzích ľudí. Keď sme si našli ubytovanie, začali sme si pripravovať jedlo. Oly si požičala hrniec a šla k najbližšej rieke alebo k jazeru po vodu. Ja som si medzitým požičal sekeru a narúbal drevo na oheň. To všetko nejakú chvíľu trvalo. Z času na čas sme si kúpili živé kurča, ktoré sme najskôr museli zabiť a očistiť.

Po jedle sme šli po ďalšiu vodu, aby sme sa okúpali. Niekedy sme spali v kuchyni. Keď pršalo a zatekala strecha, spali sme posediačky opretí o stenu, aby na nás nekvapkalo. Našim hostiteľom sme sa vždy snažili vydať svedectvo.

Keď sme prišli na miesto určenia, bratia a sestry nás zahrnuli láskavosťou a boli veľmi pohostinní. Za našu návštevu boli zo srdca vďační a to nám bohato vynahradilo všetky ťažkosti spojené s cestou.

Svedkom, u ktorých sme bývali, sme pomáhali s domácimi prácami. Potom totiž mohli ísť s nami do zvestovateľskej služby. Bolo nám jasné, že naši hostitelia nám nemôžu dávať drahé veci ani robiť hostinu, a ani sme to od nich neočakávali.

NÁVŠTEVA SKUPÍN NA ODĽAHLÝCH MIESTACH

Radi sme navštevovali skupiny na odľahlých miestach. Bratia tam pre nás vždy mali pripravený nabitý program. Len zriedka sme mali čas „trochu si odpočinúť“. (Mar. 6:31) Na jednom mieste istí manželia pozvali k sebe všetkých svojich záujemcov, s ktorými študovali. Bolo ich 40! Oly so sestrou viedla asi 20 štúdií, ja s bratom tie ostatné. Len čo sa jedno štúdium skončilo, začalo sa ďalšie. V priebehu dňa sme si urobili prestávku na zhromaždenie a po ňom sme pokračovali so štúdiami. Tento maratón sa skončil niekedy po ôsmej večer!

 Pri návšteve inej skupiny sme sa všetci asi o ôsmej ráno vydali do susednej dediny. Na cestu sme si dali staré šaty. Okolo obeda sme sa po dlhej túre lesom dostali do obvodu. Prezliekli sme sa do čistých šiat a hneď sme začali zvestovať z domu do domu. Domov bolo málo, zvestovateľov veľa, a tak sme celý obvod prešli asi za pol hodiny. Potom sme sa vydali do ďalšej dediny. Po službe nás čakala dlhá túra domov. V tej chvíli sme z toho nemali veľmi dobrý pocit, lebo sme vynaložili veľa času a námahy, ale v samotnej službe sme boli iba asi hodinu. No domáci svedkovia sa nesťažovali a vôbec nestrácali radosť.

Jedna odľahlá skupina v mestečku Taviranambo sa nachádzala kúsok pod vrcholom kopca. Rodina svedkov, ku ktorej sme prišli, bývala v dome, ktorý tvorila iba jedna miestnosť. Neďaleko stál ďalší domček, kde sa konali zhromaždenia. Náš hostiteľ zrazu začal hlasno volať: „Bratia!“ Z ďalšieho vrchu sa ozvalo: „Áno!“ Hostiteľ znovu zvolal: „Prišiel krajský dozorca!“ Z kopca sa ozvalo: „Výborne!“ Správu si zjavne odovzdávali ďalej, lebo čoskoro sa začali schádzať ľudia, a keď sa zhromaždenie začalo, bolo na ňom vyše 100 prítomných.

PROBLÉMY S CESTOVANÍM

V roku 1996 sme začali slúžiť v kraji, ktorý bol bližšie k Antananarivu a do ktorého patrila hornatá oblasť v strednej časti ostrova. V tomto kraji sme sa stretli s inými problémami. Do odľahlých oblastí nechodila verejná doprava. Podľa rozvrhu sme mali ísť navštíviť skupinu v meste Beankàna (známom aj pod menom Besakay), ktoré bolo vzdialené asi 240 kilometrov od Antananariva. Naším smerom šiel malý nákladiak. Po chvíli dohadovania sa so šoférom sme naň nastúpili. Viezlo sa s nami asi 30 ďalších ľudí. Niektorí z nich ležali na streche a ďalší viseli vzadu na korbe.

Stalo sa to, čo sa tu stáva často — auto sa pokazilo a my sme museli ísť ďalej pešo. Po niekoľkohodinovom trmácaní šiel okolo veľký nákladiak. Už bol plný ľudí i nákladu, ale vodič nám aj tak zastal. Nastúpili sme s tým, že budeme musieť stáť. Po čase sme dorazili k rieke, ale most práve opravovali. Zasa sme museli ísť pešo, až sme prišli do dedinky, kde bývali istí zvláštni priekopníci. I keď sme neplánovali navštíviť ich, zostali sme s nimi a zvestovali sme, kým nebude opravený most a nepôjde okolo nejaké auto, ktorým by sme sa mohli odviezť.

 Po týždni čakania šlo okolo jedno vozidlo a my sme mohli ísť ďalej. Cesta bola plná obrovských výmoľov, neraz plných vody. Často sme museli vystúpiť, hoci voda siahala až po kolená, a auto tlačiť, pričom sme sa veľa ráz pokĺzli a padli. Nadránom sme prišli do jednej dedinky, kde sme vystúpili. Zišli sme z hlavnej cesty a išli pešo cez ryžové polia, brodiac sa po pás v bahnistej vode.

Boli sme v tejto oblasti prvýkrát, a tak sme sa rozhodli, že budeme zvestovať ľuďom, čo pracujú na ryžových poliach a popýtame sa ich, či nám nevedia povedať, kde tam žijú svedkovia. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli, že tí, ktorých sa pýtame, sú naši duchovní bratia.

POVZBUDZUJEME ĎALŠÍCH, ABY ZAČALI SO SLUŽBOU CELÝM ČASOM

V priebehu rokov sme povzbudzovali bratov a sestry, aby začali so službou celým časom, a veľmi sme sa tešili, keď sme videli, aké ovocie to prinieslo. V jednom zbore, ktorý sme navštívili, bolo deväť pravidelných priekopníkov. Každého sme povzbudili, aby si dal za cieľ pomôcť jednému zvestovateľovi stať sa priekopníkom. Pri ďalšej návšteve o šesť mesiacov sme zistili, že počet pravidelných priekopníkov v zbore sa zvýšil na 22. Dve priekopníčky povzbudili svojich otcov, ktorí boli staršími, aby sa stali pravidelnými priekopníkmi. Títo bratia potom podnietili tretieho staršieho, aby sa k nim pridal. Krátko nato bol tento tretí starší vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Po nejakom čase išiel aj s manželkou do krajskej služby. A čo tí prví dvaja? Jeden slúži ako krajský dozorca a druhý ako dobrovoľník pri výstavbe sál Kráľovstva.

Každý deň ďakujeme Jehovovi, že nám pomáha, lebo je nám jasné, že z vlastnej sily by sme nedokázali nič. Niekedy sa síce cítime unavení alebo ochorieme, no sme šťastní, keď spomíname na to, čo naša služba priniesla. Jehova sa stará o to, aby jeho dielo napredovalo. Sme radi, že mu teraz môžeme slúžiť ako zvláštni priekopníci a mať na tom svoj malý podiel. Áno, naučili sme sa „tajomstvu“, ako byť spokojní za každých okolností, lebo sme sa spoliehali na Jehovu, ktorý nám „prepožičiava“ silu.

[Zvýraznený text na strane 6]

Naučili sme sa „tajomstvu“, ako byť spokojní za každých okolností, lebo sme sa spoliehali na Jehovu

[Mapa/obrázky na strane 4]

Madagaskar je štvrtý najväčší ostrov na zemi. Pôda na ňom je červená, preto sa v niektorých jazykoch nazýva aj Veľký červený ostrov. Je domovom viacerých druhov zvierat a rastlín, ktoré sa nevyskytujú nikde inde

[Obrázok na strane 5]

Na biblických štúdiách

[Obrázky na strane 5]

Jedným z najväčších problémov bolo cestovanie