1., 2. Ako sa Jehovovi svedkovia na rozdiel od cirkví takzvaného kresťanstva pozerajú na Božie meno?

CIRKVI takzvaného kresťanstva sa vo všeobecnosti dištancujú od Božieho mena. Napríklad v úvode jedného prekladu Biblie je napísané: „Používanie nejakého vlastného mena pre jediného Boha... je úplne nevhodné pre univerzálnu vieru kresťanskej cirkvi.“ (Revised Standard Version)

² No Jehovovi svedkovia sú hrdí na to, že môžu nosiť Božie meno a oslavovať ho. (Prečítajte Žalm 86:12; Izaiáša 43:10.) Okrem toho považujeme za výsadu, že rozumieme významu tohto mena, ako aj spornej otázke, ktorá súvisí s jeho posvätením. (Mat. 6:9) Túto výsadu však nikdy nesmieme považovať za samozrejmosť. Poďme sa preto zamyslieť nad tromi dôležitými otázkami: Čo to znamená poznať Božie meno? Ako Jehova konal v súlade s významom svojho veľkého mena, a tak pridal na jeho sláve? A ako môžeme chodiť v mene Jehovu?

3. Čo to znamená poznať Božie meno?

³ Poznať Božie meno znamená oveľa viac ako len poznať slovo „Jehova“. Zahŕňa to poznať Jehovovu povesť, ako aj jeho vlastnosti, predsavzatie a konanie opísané v Biblii, napríklad to, ako zaobchádzal so svojimi služobníkmi. Je zrejmé, že Jehova toto poznanie sprístupňuje postupne, podľa toho, ako sa odvíja jeho predsavzatie. (Prísl. 4:18) Jehova odhalil svoje meno prvému ľudskému páru, a preto ho Eva mohla použiť, keď porodila Kaina. (1. Mojž. 4:1) Božie meno poznali aj verní patriarchovia Noach, Abrahám, Izák a Jakob. A keď ich Jehova žehnal, staral sa o nich a odhaľoval im jednotlivé črty svojho predsavzatia, ich úcta k tomuto menu rástla. Mojžišovi pomohol pochopiť  význam svojho mena ešte iným zvláštnym spôsobom.

4. Prečo sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno a prečo boli Mojžišove obavy pochopiteľné?

⁴ Prečítajte 2. Mojžišovu 3:10–15. Keď mal Mojžiš 80 rokov, dostal od Boha tento dôležitý príkaz: „Vyvedieš môj ľud, synov Izraela, z Egypta.“ Mojžiš zareagoval tak, že úctivo položil otázku s hlbokým významom. V podstate sa opýtal: ‚Aké je tvoje meno?‘ Čo mal Mojžiš na mysli, keďže Božie meno bolo už dlhý čas predtým známe? Zjavne sa chcel dozvedieť viac o osobe, ktorej toto meno patrilo — nejaké dôkazy, ktoré by presvedčili Boží ľud, že Jehova ich naozaj vyslobodí. Mojžišove obavy boli oprávnené, lebo Izraeliti boli dlhší čas otrokmi. Pravdepodobne by si kládli otázku, či ich dokáže Boh ich predkov vyslobodiť. Niektorí Izraeliti dokonca začali uctievať egyptských bohov! (Ezech. 20:7, 8)

5. Ako Jehova v odpovedi Mojžišovi lepšie objasnil význam svojho mena?

⁵ Ako Jehova Mojžišovi odpovedal? Okrem iného povedal: „Tak máš povedať synom Izraela: ‚DOKÁŽEM, ŽE SOM ma poslal k vám.‘“ * Potom dodal: „Jehova, Boh vašich predkov... ma poslal k vám.“ Boh o sebe odhalil, že sa stane čímkoľvek bude chcieť, aby splnil svoje predsavzatie; že bude vždy verný svojmu slovu. Preto v 15. verši čítame, že Jehova o sebe povedal: „To je moje meno na neurčitý čas a to je moje pamätné meno pre pokolenie za pokolením.“ Určite to mocne posilnilo Mojžišovu vieru a naplnilo ho to bázňou.

6., 7. Ako Jehova konal v plnom súlade s významom svojho veľkého mena?

⁶ Jehova konal v plnom súlade s významom svojho mena, keď ‚sa dokázal‘ ako Vysloboditeľ Izraela, a to už krátko nato, ako dal Mojžišovi spomínaný príkaz. Desiatimi ničivými ranami pokoril Egypt a zároveň ukázal, že egyptskí bohovia — vrátane faraóna — sú bezmocní. (2. Mojž. 12:12) Potom Jehova otvoril Červené more, previedol Izraelitov po jeho dne a faraóna spolu s vojskom v ňom utopil. (Žalm 136:13–15) Vo „veľkej a bázeň vzbudzujúcej pustatine“ sa Jehova dokázal ako Záchranca života, pretože svojmu ľudu, v počte  dva či tri milióny alebo aj viac, zaobstarával jedlo a vodu. Dokonca spôsobil, že sa im neobnosil odev ani sandále. (5. Mojž. 1:19; 29:5) Jehovu naozaj nemôže nič zastaviť v tom, aby naplnil význam svojho jedinečného mena. Neskôr povedal Izaiášovi: „Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu.“ (Iz. 43:11)

⁷ Aj Jozua, Mojžišov nástupca, bol v Egypte i v pustatine svedkom Jehovových činov, ktoré vzbudzovali bázeň. A preto mohol na sklonku svojho života s pevným presvedčením Izraelitom povedať: „Vy dobre viete celým svojím srdcom a celou svojou dušou, že nezlyhalo ani jediné slovo zo všetkých dobrých slov, ktoré vám hovoril Jehova, váš Boh. Všetky sa vám splnili. Ani jediné slovo z nich nezlyhalo.“ (Joz. 23:14) Áno, Jehova nekompromisne splnil svoje slovo, ‚dokázal, že je‘.

8. Ako Jehova koná v súlade s významom svojho vznešeného mena dnes?

⁸ Podobne aj dnes Jehova ‚dokazuje, že je‘. Prostredníctvom svojho Syna predpovedal, že v posledných dňoch sa bude „po celej obývanej zemi“ zvestovať posolstvo o Kráľovstve. (Mat. 24:14) Kto iný ako Všemohúci Boh mohol predpovedať také dielo, dozrieť na to, aby sa vykonalo, a použiť pri jeho uskutočňovaní mnohých ‚nevzdelaných a obyčajných ľudí‘? (Sk. 4:13) Teda keď sa do tohto diela zapájame, v podstate sa podieľame na spĺňaní biblického proroctva. Preukazujeme česť nášmu Otcovi a ukazujeme, že to myslíme vážne, keď sa modlíme: „Nech sa posvätí tvoje meno. Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mat. 6:9, 10)

9., 10. Čo nové Jehova odhalil o význame svojho mena tým, ako zaobchádzal s Izraelom, a k čomu to viedlo?

⁹ Krátko nato, ako Izraeliti odišli z Egypta, Jehova sa stal svojmu ľudu niečím novým. Prostredníctvom zmluvy Zákona sa stal ich „manželským vlastníkom“ a ochotne na seba vzal všetku zodpovednosť, ktorá s tým súvisela. (Jer. 3:14) Izraeliti sa teda stali jeho obraznou manželkou, ľudom, ktorý niesol jeho meno. (Iz. 54:5, 6) Pokiaľ sa mu ochotne podriaďovali a dodržiavali jeho prikázania, dokazoval sa ako ich dokonalý ‚Manžel‘. Požehnával ich, staral sa o nich a poskytoval im pokoj. (4. Mojž. 6:22–27) Jehovovo veľké meno tak bolo oslavované medzi národmi. (Prečítajte 5. Mojžišovu 4:5–8; Žalm 86:7–10.) Viedlo to k tomu, že počas celej existencie Izraela, boli mnohí cudzinci priťahovaní  k pravému uctievaniu. Prejavovali v zásade ten istý postoj ako Moábčanka Rút, ktorá Noeme povedala: „Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ (Rút 1:16)

¹⁰ To, ako Jehova asi 1 500 rokov zaobchádzal s izraelským národom, odhalilo mnohé nové stránky jeho osobnosti. Napriek tomu, že sa národ správal spurne, Jehova sa znova a znova dokazoval ako „Boh milosrdný“ a „pomalý do hnevu“. Bol mimoriadne trpezlivý a zhovievavý. (2. Mojž. 34:5–7) Jehovova trpezlivosť však mala svoje hranice, ktoré židovský národ prekročil, keď neprijal jeho Syna a zabil ho. (Mat. 23:37, 38) Telesní potomkovia Izraela prestali byť ľudom pre Božie meno. Až na niektorých jednotlivcov boli duchovne mŕtvi ako vyschnutý strom. (Luk. 23:31) Aký vplyv to malo na ich postoj k Božiemu menu?

11. Prečo sa Božie meno prestalo spájať so židovským národom?

¹¹ Z histórie vidíme, že Židia sa časom začali k Božiemu menu stavať poverčivo a vytvorili si názor, že sa nemá vyslovovať. (2. Mojž. 20:7) Postupne sa Božie meno prestalo spájať s judaizmom. Jehovu nepochybne bolelo, keď videl, ako neúctivo sa zaobchádza s jeho menom. (Žalm 78:40, 41) Boh, „ktorého meno je Žiarlivý“, samozrejme, nemohol dovoliť, aby sa jeho meno natrvalo spájalo s ľudom, ktorý sa ho zriekol a ktorého sa zriekol on. (2. Mojž. 34:14) Táto skutočnosť by nám mala pomôcť jasne chápať, že k Stvoriteľovmu menu by sme mali pristupovať s úctou.

12. Ako Jehova vytvoril predpovedaný ľud pre svoje meno?

¹² Jehova prostredníctvom Jeremiáša odhalil svoj zámer uzavrieť „novú zmluvu“ s novým národom, duchovným Izraelom. Ako Jeremiáš predpovedal, všetci jeho členovia „od najmenšieho z nich až po najväčšieho z nich“ mali ‚poznať Jehovu‘. (Jer. 31:31, 33, 34) Toto proroctvo sa začalo spĺňať na Letnice roku 33 n. l. Novú zmluvu uzavrel Boh. Nový národ, „Boží Izrael“, do ktorého patrili Židia i Nežidia, sa stal ‚ľudom pre Božie meno‘ alebo ‚ľudom, ktorý sa nazýva Božím menom‘. (Gal. 6:16; prečítajte Skutky 15:14–17; Mat. 21:43)

13. a) Používali raní kresťania Božie meno? Vysvetli to. b) Ako sa pozeráš na výsadu používať Božie meno v službe?

¹³ Keďže jednotliví členovia tohto duchovného národa boli ‚ľudom, ktorý sa nazýva Božím menom‘, používali Božie meno; prinajmenšom vtedy, keď citovali z Hebrejských Písiem. * Preto keď apoštol Peter na Letnice 33 n. l. oslovil zástup Židov a prozelytov pochádzajúcich z rôznych národov, použil Božie meno viackrát. (Sk. 2:14, 20, 21, 25, 34) Raní kresťania preukazovali Jehovovi úctu a on za to žehnal ich úsilie v zvestovateľskom diele. Podobne aj dnes Jehova žehná našu službu, ak hrdo ohlasujeme jeho meno, a pokiaľ je to možné, ukazujeme ho záujemcom v ich vlastnej Biblii. Takto ich zoznamujeme s pravým Bohom. Aká úžasná výsada — pre nich aj pre nás! Toto zoznámenie sa môže byť v niektorých prípadoch začiatkom nádherného vzťahu s Jehovom, ktorý bude stále silnieť a trvať večne.

14., 15. Čo Jehova urobil so svojím pamätným menom napriek tomu, že sa šírilo odpadlíctvo?

¹⁴ Neskôr začalo do kresťanského zboru prenikať odpadlíctvo, a to najmä  po smrti apoštolov. (2. Tes. 2:3–7) Falošní učitelia si dokonca osvojili židovský zvyk nepoužívať Božie meno. Dovolil však Jehova, aby jeho pamätné meno vymizlo? Nie! Je síce pravda, že presnú výslovnosť nepoznáme, ale toto meno prežilo. Postupne sa začalo objavovať v rôznych prekladoch Biblie a spisoch biblických učencov. Napríklad v roku 1757 Charles Peters napísal, že „Jehova“ na rozdiel od mnohých Božích titulov „zrejme najlepšie vystihuje [Božiu] podstatu“. Hopton Haynes napísal v roku 1797 knihu o uctievaní Boha a jej siedmu kapitolu začal týmito slovami: „JEHOVA, vlastné meno BOHA známe medzi Židmi; títo uctievali jedine jeho; ako aj Kristus a Apoštoli.“ Henry Grew (1781 – 1862) okrem toho, že Božie meno používal, tiež pochopil, že bolo hanené, a preto musí byť posvätené. Božie meno používal aj George Storrs (1796 – 1879), blízky spoločník Charlesa T. Russella, a tiež sám Russell.

¹⁵ Zvlášť význačným bol rok 1931, pretože v tomto roku prijali Medzinárodní bádatelia Biblie, ako sa vtedy nazýval Boží ľud, biblické meno Jehovovi svedkovia. (Iz. 43:10–12) Týmto spôsobom dali svetu najavo, že sú hrdí na to, že môžu byť služobníkmi jediného pravého Boha, byť „ľud pre [jeho] meno“ a velebiť ho. (Sk. 15:14) Tieto udalosti nám pripomínajú slová z Malachiáša 1:11: „Od východu slnka až po jeho západ bude moje meno veľké medzi národmi.“

16. Prečo by sme mali považovať za česť chodiť v Božom mene?

¹⁶ Prorok Micheáš napísal: „Všetky národy, tie budú chodiť každý v mene svojho Boha; ale my, my budeme chodiť v mene Jehovu, nášho Boha, na neurčitý čas, áno navždy.“ (Mich. 4:5) To, že Jehova dovolil Bádateľom Biblie, aby prijali jeho meno, bolo viac ako len veľká česť. Bol to tiež dôkaz jeho schválenia. (Prečítajte Malachiáša 3:16–18.) A čo ty osobne? Snažíš sa zo všetkých síl „chodiť v mene Jehovu“? Chápeš, čo všetko je s tým spojené?

17. Čo zahŕňa chodiť v Božom mene?

¹⁷ Chodiť v Božom mene zahŕňa najmenej tri veci. Po prvé, toto meno musíme oznamovať ďalším s vedomím, že len tí, ktorí ‚vzývajú Jehovovo meno, budú zachránení‘. (Rim. 10:13) Po druhé, musíme odrážať Jehovove vlastnosti, hlavne lásku. A po tretie, v Božom mene chodíme vtedy, keď sa s radosťou podriaďujeme jeho spravodlivým normám, lebo inak by sme na sväté meno nášho Otca priviedli pohanu. (1. Jána 4:8; 5:3) Si odhodlaný „chodiť v mene Jehovu, nášho Boha, na neurčitý čas“?

18. Prečo sa všetci, ktorí si ctia Božie veľké meno, môžu do budúcnosti pozerať s istotou?

¹⁸ Čoskoro budú všetci, ktorí Jehovu neberú do úvahy alebo ho urážajú, prinútení uznať ho. (Ezech. 38:23) Patria k nim ľudia, ktorí prejavujú postoj podobný faraónovmu. Ten povedal: „Kto je Jehova, aby som poslúchol jeho hlas?“ Veľmi rýchlo to zistil! (2. Mojž. 5:1, 2; 9:16; 12:29) My sme však Jehovu spoznali dobrovoľne. Sme hrdí na to, že môžeme nosiť jeho meno a že môžeme byť poslušným ľudom pre jeho meno. A preto sa do budúcnosti pozeráme s istotou a dôverujeme sľubu, o ktorom čítame v Žalme 9:10: „Tí, ktorí poznajú tvoje meno, budú v teba dôverovať, istotne neopustíš tých, ktorí ťa hľadajú, ó, Jehova.“