HNEĎ po narodení syna Garyho v roku 1958 som si všimla, že s ním niečo nie je v poriadku. No diagnózu mu lekári stanovili až o desať mesiacov a prešlo ďalších päť rokov, kým ju nepotvrdili odborníci v Londýne. Deväť rokov po Garym sa mi narodila Louise, ktorá mala oveľa závažnejšie príznaky tej istej choroby. To ma úplne zdrvilo.

„Obidve vaše deti majú LMBB syndróm. * Musíte sa s tým zmieriť,“ súcitne mi povedali lekári. V tom čase sa o tejto zriedkavej genetickej poruche vedelo len veľmi málo. Jej typickými príznakmi sú zhoršujúca sa slabozrakosť, ktorá vedie k slepote, obezita, nadmerný počet prstov na končatinách, oneskorený vývin, problémy s koordináciou, cukrovka, osteoartritída a abnormality obličiek. Preto mi bolo jasné, že starať sa o deti bude pre mňa veľmi náročné. Na základe nedávnej štúdie sa odhaduje, že v Británii trpí týmto syndrómom jeden zo 125 000 ľudí, hoci oveľa viac ich môže byť postihnutých jeho miernejšou formou.

Krátko po vstupe do manželstva som sa rozprávala s jednou Jehovovou svedkyňou a hneď som pochopila, že to, čo hovorí, je pravda. Môj manžel sa však o pravdu vôbec nezaujímal. Jeho zamestnanie si vyžadovalo, aby sme sa stále sťahovali, a preto som nemohla navštevovať zhromaždenia. No stále som si čítala Bibliu a modlila som sa k Jehovovi. Veľkou útechou boli pre mňa slová, že „Jehova sa stane bezpečnou výšinou pre každého utláčaného, bezpečnou výšinou v časoch tiesne“, a že ,istotne neopustí tých, ktorí ho hľadajú‘. (Žalm 9:9, 10)

Gary mal poškodený zrak, a tak bol od šiestich rokov v internátnej škole pre zrakovo postihnutých na južnom pobreží Anglicka. Pravidelne mi telefonoval a rozprávali sme sa o tom, čo ho trápi. Vďaka tomu som mu pomohla porozumieť základným biblickým zásadám. Niekoľko rokov po narodení Louise som aj ja ochorela, zistili mi sklerózu multiplex a fibromyalgiu. Keď mal Gary 16 rokov, prišiel z internátnej školy domov. Zrak sa mu však stále zhoršoval a od roku 1975 je oficiálne považovaný za nevidiaceho. V roku 1977 nás manžel opustil.

Krátko po Garyho návrate sme sa zapojili do činnosti zboru plného láskavých bratov a sestier a v roku 1974 som bola pokrstená. Veľmi som si vážila, že istý starší pomáhal Garymu vyrovnávať sa s telesnými zmenami počas dospievania. Ďalší členovia zboru mi pomáhali s domácimi prácami a časom sa so súhlasom miestneho úradu sociálnej starostlivosti stali piati z nich našimi opatrovateľmi. Aké požehnanie to pre nás bolo!

Gary stále robil duchovné pokroky a v roku 1982 bol pokrstený. V jeho srdci horela túžba po pomocnej priekopníckej službe, a tak som sa rozhodla, že sa do tejto služby prihlásim aj ja. Slúžila som v nej niekoľko rokov. Syn bol veľmi šťastný, keď sa ho o nejaký čas náš krajský dozorca opýtal: „Gary, nechcel by si vyskúšať pravidelnú priekopnícku službu?“ Práve také  povzbudenie potreboval a v roku 1990 bol vymenovaný za pravidelného priekopníka.

Gary sa v roku 1999 a 2008 podrobil operáciám, pri ktorých mu nahradili obidva bedrové kĺby. No Louisine zdravotné ťažkosti boli oveľa horšie. Narodila sa úplne slepá, a keď som zbadala na jej nohe prst navyše, uvedomila som si, že aj ona má LMBB syndróm. A vyšetrenia čoskoro ukázali, že má vážne poškodené viaceré vnútorné orgány. V priebehu rokov podstúpila niekoľko náročných chirurgických zákrokov vrátane piatich operácií obličiek. Tak ako Gary, aj ona má cukrovku.

Louise si uvedomuje, že pri operácii môžu nastať komplikácie. Preto už vopred chirurgom, anestéziológom i ďalším zodpovedným pracovníkom nemocnice vysvetľuje, prečo si praje, aby pri jej operácii použili bezkrvné postupy. Vďaka tomu dobre vychádza so všetkými, ktorí sa o ňu tak vzorne starajú a pomáhajú jej prekonávať zdravotné ťažkosti.

U nás doma je stále živo a všetko sa sústreďuje na uctievanie Jehovu. Kým neexistovali súčasné elektronické zariadenia, všetko som Garymu a Louise čítala ja. Teraz vďaka CD, DVD a nahrávkam na webovej stránke jw.org to už nemusím robiť. Každý z nás si môže počas týždňa študovať Bibliu a pripravovať komentáre na zhromaždenia v čase, keď mu to vyhovuje.

Gary sa niekedy učí odpovede naspamäť, a keď má úlohu na teokratickej škole kazateľskej služby, dokáže ju predniesť vlastnými slovami. V roku 1995 bol vymenovaný za služobného pomocníka a v sále Kráľovstva má vždy veľa práce — víta členov zboru a pomáha pri obsluhe zvukovej aparatúry.

Spolukresťania chodia s Garym do služby, a keďže má artritídu, často ho tlačia na invalidnom vozíku. Jeden brat mu pomáha viesť biblické štúdium. Gary povzbudil aj istú sestru, ktorá bola 25 rokov nečinná. Záujemca i sestra teraz chodia na zhromaždenia.

Vo veku deväť rokov sa Louise od starej mamy naučila pliesť a s jednou opatrovateľkou sme ju naučili vyšívať. Ručné práce má veľmi rada, a tak pre malé deti i pre starších členov zboru pletie farebné prikrývky. Zhotovuje aj pohľadnice zdobené malými samolepkami a tí, ktorým ich dáva, majú z nich veľkú radosť. Ako dievča sa naučila písať desaťprstovou metódou. Pomocou počítača s hlasovým výstupom teraz pravidelne komunikuje s priateľmi cez e-mail. Keď mala 17 rokov, bola pokrstená. Počas mimoriadnych kampaní spolu slúžime ako pomocné priekopníčky. Tak ako Gary, aj Louise sa učí naspamäť biblické texty, aby mohla vyjadrovať vieru v Božie sľuby, že v novom svete „sa otvoria oči slepých“ a „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ (Iz. 33:24; 35:5)

Sme nesmierne vďační za drahocenné pravdy zaznamenané v Jehovovom inšpirovanom Slove. Z celého srdca si ceníme podporu, ktorú nám zbor z lásky poskytuje, lebo bez nej by sme veľa z toho, čo robíme, nedokázali. Ale naša najväčšia vďaka patrí Jehovovi, pretože bez jeho pomoci by náš život nemal skutočný zmysel.