TO JE jedna z mojich prvých spomienok na otca. Bol to skromný a pracovitý človek. A keďže mal silný zmysel pre spravodlivosť, biblické posolstvo ho ihneď zaujalo. Prvý raz ho počul v roku 1953 a od tej chvíle robil, čo mohol, aby nám deťom odovzdal, čo sa naučil. Mama sa spočiatku nechcela zriecť katolíckych tradícií. Ale časom aj ona začala prijímať biblické náuky.

Študovať s nami nebolo pre rodičov ľahké. Mama skoro vôbec nevedela čítať a otec celé dni ťažko pracoval na poli. Niekedy bol taký unavený, že na štúdiu zaspával. Jeho námaha sa však vyplatila. Z detí som bola najstaršia, a tak som pomáhala pri vyučovaní sestry a dvoch bratov. Okrem iného som im často opakovala, čo nás otec učil: že Noach veľmi miloval svoju rodinu a vždy poslúchal Boha. Tento biblický príbeh som milovala! Zakrátko sme už všetci chodili na zhromaždenia do sály Kráľovstva v meste Roseto degli Abruzzi na talianskom pobreží Jadranského mora.

Mala som iba 11 rokov, keď som v roku 1955 s mamou cestovala cez vrchy, ktoré sú západne od mesta, aby sme sa dostali do Ríma na náš prvý oblastný zjazd. Odvtedy považujem zjazdy za jednu z najkrajších stránok kresťanského života.

Na druhý rok som sa dala pokrstiť a onedlho som začala slúžiť ako priekopníčka. V 17. rokoch som sa stala zvláštnou priekopníčkou v meste Latina, ktoré leží južne od Ríma a od môjho domova je vzdialené asi 300 kilometrov. Bolo to pomerne mladé mesto, a tak ľuďom veľmi nezáležalo na tom, čo si o nich myslia susedia. S priekopníčkou, ktorá tam bola so mnou, sme boli nadšené, že sme rozširovali mnoho biblickej literatúry. Bola som však veľmi mladá, a tak sa mi hrozne cnelo za rodinou. No keď som si pripomínala, že ma tam poslal Jehova, a ja som ho chcela poslúchať, pomohlo mi to vytrvať.

Neskôr ma poslali do Milána pomôcť pri prípravách medzinárodného zjazdu. Konal sa v roku 1963  a mal tému „Večné dobré posolstvo“. Cez zjazd som spolupracovala s mnohými dobrovoľníkmi a medzi nimi bol aj Paolo Piccioli. Tento mladý brat z Florencie mal v druhý deň zjazdu zanietený prejav o slobodnom stave. Pamätám si, že som si povedala: ‚Tento brat sa určite nikdy neožení.‘ Začali sme si však písať a ukázalo sa, že máme veľa spoločného: ciele, lásku k Jehovovi a túžbu poslúchať ho. V roku 1965 sme sa vzali.

Vo Florencii som bola desať rokov pravidelnou priekopníčkou. Bolo úžasné vidieť, ako zbory rastú a aké pokroky robia najmä mladí. S Paolom sme s nimi radi trávili čas duchovnými rozhovormi a aj pri oddychových činnostiach. Paolo s nimi zvyčajne hrával futbal. Pochopiteľne, bola som rada, keď sme mohli byť s manželom spolu, no na druhej strane som si uvedomovala, že mladí i rodiny zo zboru potrebujú, aby im venoval čas a pozornosť.

Dodnes rada spomínam na to, koľko štúdií sme viedli. Študovali sme aj s Adrianou, ktorá o tom, čo sa dozvedala, hovorila v dvoch ďalších rodinách. Rodiny zariadili rozhovor s kňazom a témou bola Trojica a nesmrteľnosť duše. Na stretnutie však namiesto jedného kňaza prišli traja preláti. Ich vysvetlenia nemali hlavu ani pätu. A naši záujemcovia to hneď pochopili, lebo vysvetlenia prelátov porovnali s jasným učením Biblie. Tento rozhovor znamenal pre nich zlom. Časom sa 15 ľudí z týchto rodín stalo Jehovovými svedkami.

Dnes už zvestujeme úplne inak, ale vtedy sa Paolo stal špecialistom na debaty s kňazmi — a nebolo ich málo. Pamätám si na jednu, keď poslucháčmi neboli svedkovia. Bolo jasné, že kňazi sa s niektorými z publika vopred dohodli na otázkach, ktoré by Paola dostali do úzkych. Rozhovor sa však zvrtol. Ktosi sa opýtal, či je správne, aby sa cirkev miešala do politiky, ako to robí už celé stáročia. V tej chvíli bolo zrejmé, že kňazom prihára. Zrazu zhasli svetlá a zhromaždenie bolo rozpustené. Po rokoch sme sa dozvedeli, že zhasnutie svetiel naplánovali kňazi pre prípad, že rozhovor nebude prebiehať podľa ich predstáv.

Po desiatich rokoch manželstva sme boli pozvaní do krajskej služby. Paolo mal dobré zamestnanie,  a preto prijať toto pozvanie nebolo ľahké. Ale keď sme sa naň zamerali v modlitbách a keď sme o ňom popremýšľali, rozhodli sme sa novú formu služby prijať. Veľmi sa nám páčilo tráviť čas s rodinami, u ktorých sme prespávali. Večer sme často všetci spolu študovali a potom Paolo pomáhal deťom s domácimi úlohami, najradšej s matematikou. Paolo bol tiež náruživým čitateľom a nadšene rozprával o tom, čo zaujímavé a povzbudzujúce si prečítal. V pondelok sme často chodili zvestovať do miest, kde neboli svedkovia, a pozývali sme ľudí na prednášku naplánovanú na večer.

Už po dvoch rokoch krajskej služby sme boli pozvaní do Bételu v Ríme. Paolo sa staral o právne záležitosti a ja som pracovala v oddelení časopisov. Prispôsobiť sa tejto zmene nebolo ľahké, ale boli sme odhodlaní poslúchať. Bolo fantastické vidieť, ako sa v odbočke robí toho čoraz viac a ako úžasne rastie počet svedkov v Taliansku. V tom čase boli Jehovovi svedkovia v krajine zákonne uznaní. V tejto forme služby sme boli veľmi šťastní.

Kým sme slúžili v Bételi, v Taliansku sa dostal na pretras náš biblicky podložený postoj ku krvi. Začiatkom 80. rokov vyvolal veľký rozruch jeden právny prípad súvisiaci s týmto postojom. Manželia, ktorí boli svedkami, boli falošne obvinení z toho, že zavinili smrť svojej dcéry, hoci skutočnou príčinou smrti bola vážna dedičná choroba krvi rozšírená v stredomorskej oblasti. Bratia a sestry z rodiny Bétel pomáhali právnikom zastupujúcim obvinených rodičov. Bol vydaný leták a zvláštne číslo časopisu Prebuďte sa!, ktoré ľuďom pomohli pochopiť, kde je pravda a čo sa o krvi píše v Božom Slove. V tých mesiacoch Paolo často pracoval bez prestávky až 16 hodín. Ja som sa ho v tom období snažila čo najviac podporovať.

Boli sme manželmi už dvadsať rokov, keď sme zažili čosi nečakané. Paolo mal 49 rokov a ja 41, keď som mu povedala, že som asi tehotná. V jeho denníku som k tomu dňu našla napísané: „Modlitba: Ak je to pravda, pomôž nám zostať v službe celým časom, duchovne nepoľaviť a byť pre naše dieťa dobrým príkladom. Predovšetkým mi pomôž uplatniť aspoň jedno percento z toho, čo som za posledných 30 rokov povedal z pódia.“ Podľa výsledkov súdim, že Jehova vypočul jeho modlitbu, aj moju.

 Narodenie Ilarie obrátilo náš život naruby. Úprimne povedané, občas sme bývali skľúčení, ako sa hovorí v Prísloviach 24:10: „Stratil si odvahu v deň tiesne? Tvojej sily bude málo.“ Navzájom sme sa však podporovali, lebo sme vedeli, že to obaja potrebujeme.

Ilaria rada hovorí, aká je šťastná, že sa narodila rodičom, ktorí naplno slúžili celým časom. Nikdy sa necítila zanedbávaná; vyrastala v úplne normálnej rodine. Cez deň som sa o ňu starala ja, no večer ma vystriedal Paolo. Keď prišiel domov, nezriedka mal ešte prácu, ale venoval sa Ilarii, hral sa s ňou a pomáhal jej s domácimi úlohami. Robil to, i keď vedel, že má ešte veľa práce. Tej sa potom venoval niekedy aj do druhej alebo do tretej rána. Ilaria hovorievala: „Ocko je môj najlepší kamarát.“

Pochopiteľne, museli sme byť dôslední a občas aj pevní, aby sme jej pomohli robiť to, čo je správne. Spomínam si, ako sa raz pri hre s kamarátkou správala nepekne. Z Biblie sme jej vysvetlili, prečo sa tak nesmie správať. A prikázali sme jej, aby sa kamarátke pred nami ospravedlnila.

Ilaria hovorieva, že službu si obľúbila vďaka tomu, že ju mali radi aj jej rodičia. Teraz, keď je vydatá, ešte lepšie chápe, aké dôležité je poslúchať Jehovu a jeho pokyny.

V roku 2008 sa Paolo dozvedel, že má rakovinu. Spočiatku sa zdalo, že sa vylieči, a sám ma veľmi povzbudzoval. Okrem toho, že sme vyhľadali najlepšiu dostupnú zdravotnícku starostlivosť, s Ilariou sme sa nejedenkrát dlho modlili a prosili sme Jehovu, aby nám pomohol zvládnuť, čo nás čaká. Ale aj tak bolo ťažké pozerať sa, ako človek, ktorý bol kedysi plný sily a energie, postupne chradne. Keď v roku 2010 zomrel, bolo to nesmierne bolestné. Veľmi ma však utešuje to, čo sme za 45 rokov spoločného života urobili. Dali sme Jehovovi to najlepšie. Viem, že na našu prácu nikdy nezabudne. A už sa nemôžem dočkať splnenia slov z Jána 5:28, 29, keď bude Paolo vzkriesený.

Kdesi vnútri som stále tým dievčatkom, ktoré miluje príbeh o Noachovi. Stále chcem poslúchať Jehovu, nech by to znamenalo čokoľvek. Som si istá, že všetky prekážky, obete i straty sú malé v porovnaní s úžasnými požehnaniami, ktoré nám dáva náš láskavý Boh. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že poslúchať Jehovu stojí za to.