Keď nám zomrie niekto milovaný, je prirodzené, že plačeme, lebo nám bude chýbať. Hoci Ježiš mal k Lazarovi náklonnosť, neplakal preto, že zomrel. Slzy mu vyhŕkli z toho dôvodu, že mu bolo ľúto pozostalých, ako to vyplýva z kontextu v Jánovej správe. (Ján 11:36)

Odkaz o Lazarovej chorobe nepodnietil Ježiša k tomu, aby sa ponáhľal Lazara uzdraviť. Správa hovorí: „Keď [Ježiš] počul, že [Lazar] je chorý, vtedy zostal dva dni na mieste, kde bol.“ (Ján 11:6) Prečo nešiel za Lazarom hneď? Pretože tým sledoval určitý cieľ. Povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale je na Božiu slávu, aby bol ňou oslávený Boží Syn.“ (Ján 11:4) Čo znamenali Ježišove slová, že Lazarova choroba nie je „na smrť“? To, že smrť nemala byť jej konečným dôsledkom. Ježiš mal v úmysle využiť Lazarovu smrť „na Božiu slávu“. Ako? Chcel vykonať pôsobivý zázrak a svojho drahého priateľa vzkriesiť.

Keď sa Ježiš so svojimi učeníkmi rozprával o Lazarovi, prirovnal smrť k spánku. To bol dôvod, prečo im povedal: „Idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“ (Ján 11:11) Ježiš mohol vzkriesiť Lazara tak, ako môže rodič zobudiť svoje dieťa z odpoludňajšieho spánku. Preto nemal žiadny dôvod žialiť nad Lazarovou smrťou.

Prečo mu potom vyhŕkli slzy? Aj v tomto prípade nám pomôže kontext. Keď sa Ježiš stretol s Lazarovou sestrou Máriou a videl ju i ostatných, ako plačú, „zastonal v duchu [a] znepokojil sa“. Teda to, čo mu spôsobilo veľký žiaľ, bol pohľad na smútiacich ľudí. To bol dôvod, prečo „Ježišovi vyhŕkli slzy“. Pohľad na milovaných priateľov zdrvených žiaľom ho hlboko zarmútil. (Ján 11:33, 35)

Správa o tejto udalosti ukazuje, že Ježiš má moc i schopnosti, aby v prichádzajúcom novom svete vrátil našim blízkym život i zdravie. Pomáha nám tiež uvedomiť si, že chápe všetkých, ktorým zomrel niekto milovaný. Učíme sa z nej aj to, že s tými, ktorí žialia nad smrťou svojich blízkych, by sme mali mať súcit.

Ježiš vedel, že Lazara vzkriesi, no napriek tomu mu vyhŕkli slzy. Bolo to preto, lebo svojich priateľov hlboko miloval a súcitil s nimi. Podobne aj nás môže empatia podnietiť k tomu, že budeme ‚plakať s tými, ktorí plačú‘. (Rim. 12:15) Takéto prejavy žiaľu nie sú znakom nedostatku viery vo vzkriesenie. Teda Ježiš nám dal krásny príklad. Nebránil sa slzám, aby dal najavo úprimný súcit s pozostalými, hoci sa Lazara chystal vzkriesiť.