Profesor Lionel Casson, expert na staroveké plavidlá, objasňuje, ako stavitelia lodí impregnovali plavidlá za čias Rímskej ríše. Po utesnení spojov medzi jednotlivými drevenými lištami trupu „natreli spoje alebo dokonca celý trup zvonku asfaltom [bitúmenom] alebo zmesou asfaltu a vosku a vrstvou asfaltu natreli aj vnútro“. Už dávno pred Rimanmi používali bitúmen na impregnáciu svojich plavidiel Akkadi a Babylončania.

Podobná technika sa spomína v 1. Mojžišovej 6:14. Hebrejské slovo, ktoré je tu preložené ako „smola“, sa zjavne vzťahuje na bitúmen, ropnú látku, ktorá sa vyskytuje v prírode.

Prírodný bitúmen sa vyskytuje v dvoch formách — tekutej a pevnej. Starovekí stavitelia lodí používali tekutú formu, ktorú nanášali priamo na trup lode. Po nanesení bitúmen vyschol a stvrdol, čím vytvoril vodotesnú vrstvu.

Bitúmen sa kedysi hojne vyskytoval v krajinách, ktoré sú spomínané v Biblii. V údolí Siddim, v oblasti Mŕtveho mora, „bolo plno asfaltových jám“. (1. Mojžišova 14:10, Katolícky preklad)

Ryby sú od nepamäti dôležitou súčasťou potravy. Aj niektorí Ježišovi apoštoli boli rybármi predtým, než začali Ježiša sprevádzať na jeho cestách. (Matúš 4:18–22) Rybári, ktorí lovili na Galilejskom mori, odnášali nejakú časť úlovku na spracovanie do neďalekých „fabrík“.

Na niektorých miestach sa dodnes používa ten istý spôsob konzervovania rýb, aký sa v staroveku používal v Galilei. Najskôr sa ryby vypitvali a umyli vo vode. Kniha Studies in Ancient Technology opisuje kroky, ktoré nasledovali potom: „Hrubozrnná soľ sa vtrela do žiabier, úst a šupín. Jednotlivé vrstvy rýb sa prekladali soľou a prikrývali suchými rohožami. Po troch až piatich dňoch sa nasolená hromada rýb otočila a nechala podobne dlho stáť. Z rýb sa tak odviedli telesné tekutiny a soľný roztok prenikol do mäsa. Po tomto sušení ryby stuhli a stvrdli.“

Nevieme, ako dlho po takejto úprave ryby vydržali. No vieme, že starovekí Egypťania vyvážali nasolené ryby až do Sýrie, čo svedčí o tom, že táto metóda konzervovania bola pomerne účinná.