1., 2. a) K akej zmene došlo na Letnice roku 33 n. l.? b) Kto boli prví členovia Jehovovho nového národa? (Pozri obrázok v úvode článku.)

LETNICE roku 33 n. l. boli míľnikom v dejinách Jehovovho ľudu. V tom čase sa udiala zásadná zmena. Jehova prostredníctvom svojho ducha vytvoril nový národ — duchovný Izrael, čiže „Boží Izrael“. (Gal. 6:16) Prvýkrát od Abrahámových čias už nebola poznávacím znakom Božieho ľudu telesná obriezka. O každom členovi tohto nového národa Pavol napísal: „Jeho obriezka je obriezka srdca duchom.“ (Rim. 2:29)

² Medzi prvých členov Božieho nového národa patrili apoštoli a vyše sto ďalších Kristových učeníkov, ktorí sa zhromaždili v jednej hornej miestnosti v Jeruzaleme. (Sk. 1:12–15) Boh na nich vylial svojho svätého ducha, a tak sa stali jeho synmi. (Rim. 8:15, 16; 2. Kor. 1:21) To bol dôkaz, že Jehova prijal Kristovu obeť a že zmluvu Zákona nahradil novou zmluvou. (Luk. 22:20; prečítajte Hebrejom 9:15.) Učeníci ako členovia Jehovovho nového národa teraz mohli s podporou svätého ducha oznamovať dobré posolstvo v rôznych jazykoch. Židia  a prozelyti, ktorí prišli do Jeruzalema z celej Rímskej ríše sláviť Sviatok týždňov, čiže Letnice, sa vďaka tomu mohli vo vlastnom jazyku dozvedieť o „vznešených Božích veciach“. (Sk. 2:1–11)

3. – 5. a) Čo povedal Peter Židom na Letnice? b) Ako sa nový národ rozrastal?

³ Členmi nového národa, kresťanského zboru, sa najprv stali Židia a prozelyti. Jehova im otvoril cestu prostredníctvom apoštola Petra. Na Letnice Peter smelo povedal Židom, že toho Ježiša, ktorého „pribili na kôl“, musia teraz prijať, pretože „Boh ho urobil aj Pánom aj Kristom“. Keď sa ho zástupy opýtali, čo majú robiť, odpovedal: „Robte pokánie a nech je každý z vás pokrstený v mene Ježiša Krista na odpustenie vašich hriechov, a dostanete veľkorysý dar svätého ducha.“ (Sk. 2:22, 23, 36–38) V ten deň sa k duchovnému Izraelu pripojilo asi 3 000 ľudí. (Sk. 2:41) Apoštoli ďalej horlivo zvestovali dobré posolstvo a ich úsilie prinášalo vynikajúce výsledky. (Sk. 6:7) Nový národ sa rozrastal.

⁴ Neskôr začali Ježišovi učeníci zvestovať dobré posolstvo aj Samaritánom, čo tiež viedlo k dobrým výsledkom. Mnohých z nich pokrstil evanjelista Filip. Svätého ducha však nedostali ihneď. Vedúci zbor v Jeruzaleme k nim preto poslal apoštolov Petra a Jána, ktorí „na nich kládli ruky a oni začali dostávať svätého ducha“. (Sk. 8:5, 6, 14–17) Tak boli aj títo Samaritáni pomazaní svätým duchom a stali sa členmi duchovného Izraela.

⁵ V roku 36 n. l. Jehova umožnil ďalšej skupine ľudí, aby sa stali členmi nového národa. Peter vtedy oznámil dobré posolstvo rímskemu stotníkovi Kornéliovi a jeho príbuzným i priateľom. (Sk. 10:22, 24, 34, 35) Biblia o tom podáva túto správu: „Kým ešte Peter hovoril... zostúpil svätý duch na všetkých [Nežidov], ktorí počúvali to slovo. A verní z obrezaných, ktorí prišli s Petrom, sa divili, pretože veľkorysý dar svätého ducha bol vylievaný aj na ľudí z národov.“ (Sk. 10:44, 45) Od tejto chvíle mohli do duchovného Izraela patriť i neobrezaní pohania.

6., 7. Čo raní kresťania robili ako „ľud pre [Jehovovo] meno“ a v akom rozsahu?

⁶ Na schôdzke vedúceho zboru v roku 49 n. l. učeník Jakub povedal: „Simeon [Peter] obšírne rozprával, ako Boh po prvý raz obrátil svoju pozornosť na národy, aby z nich vybral ľud pre svoje meno.“ (Sk. 15:14)  Medzi tento nový ľud, ktorý niesol Jehovovo meno, patrili kresťania židovského i nežidovského pôvodu. (Rim. 11:25, 26a) Neskôr Peter napísal: „Kedysi ste neboli ľudom, ale teraz ste Božím ľudom.“ Ich poslanie opísal slovami: „Ste ‚vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud pre zvláštne vlastníctvo, aby ste široko-ďaleko oznamovali znamenitosti‘ toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho podivuhodného svetla.“ (1. Petra 2:9, 10) Mali verejne chváliť Boha, ktorého zastupovali, a vyvyšovať jeho meno. Mali byť odvážnymi svedkami Zvrchovaného Panovníka, Jehovu.

⁷ Duchovný Izrael bol podobne ako prirodzený Izrael ľudom, ktorý Jehova „vytvoril, aby [o ňom] rozprával chválu“. (Iz. 43:21) Ľudia vtedy uctievali mnohých falošných bohov, ale raní kresťania odvážne oznamovali, že jediný pravý Boh je Jehova. (1. Tes. 1:9) Boli Jehovovými i Ježišovými svedkami „tak v Jeruzaleme, ako aj v celej Judei a Samárii až do najvzdialenejšej časti zeme“. (Sk. 1:8; Kol. 1:23)

8. Pred čím apoštol Pavol varoval kresťanov v prvom storočí?

⁸ Medzi tých, ktorí v prvom storočí nebojácne hovorili o Jehovovi, patril aj apoštol Pavol. Odvážne sa ho zastával ako Najvyššieho Panovníka i pred pohanskými filozofmi. Povedal im, že Jehova „stvoril svet a všetko v ňom“ a že je „Pánom neba a zeme“. (Sk. 17:18, 23–25) Keď Pavol končil svoju tretiu misionársku cestu, spolukresťanov varoval: „Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás utláčajúci vlci a nebudú nežne zaobchádzať so stádom. A z vás samých povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov.“ (Sk. 20:29, 30) Predpovedané odpadlíctvo sa jasne prejavilo už koncom prvého storočia. (1. Jána 2:18, 19)

9. Čo sa stalo s Jehovovým ľudom po smrti apoštolov?

⁹ Po smrti apoštolov sa odpadlíctvo šírilo ďalej a vznikali kresťanské cirkvi. Falošní kresťania neboli ani zďaleka „ľud pre [Jehovovo] meno“ a dokonca toto meno odstránili z mnohých svojich prekladov Biblie. Boha zneuctievali aj tým, že prevzali pohanské rituály a vyučovali nebiblické náuky. Viedli takzvané sväté vojny a tvrdili, že bojujú v mene Boha. Okrem toho žili nemorálne. V priebehu stáročí teda Jehova nemal na zemi organizovaný „ľud pre svoje meno“, iba hŕstku verných služobníkov.

10., 11. a) Čo Ježiš predpovedal v podobenstve o pšenici a burine? b) Ako sa Ježišovo podobenstvo splnilo po roku 1914?

¹⁰ V podobenstve o pšenici a burine Ježiš predpovedal, že pre odpadlíctvo bude veľmi ťažké rozoznať, ktoré náboženstvo je pravé. Povedal, že kým „ľudia spali“, Diabol zasial burinu na pole, na ktoré predtým Syn človeka zasial semeno pšenice. Oboje malo rásť spolu až do „záveru systému vecí“. Ježiš vysvetlil, že „znamenité semeno“ sú „synovia kráľovstva“ a „burina sú synovia toho zlého“. V čase konca mal Syn človeka vyslať svojich „žencov“, čiže anjelov, aby oddelili symbolickú pšenicu od buriny.  Potom mali anjeli zhromaždiť „synov kráľovstva“. (Mat. 13:24–30, 36–43) Ako sa to stalo? A ako to súviselo s tým, že Boh mal mať znovu na zemi organizovaný ľud?

¹¹ „Záver systému vecí“ sa začal v roku 1914. V tom čase bolo na zemi len niekoľko tisíc pomazaných kresťanov. Počas vojny, ktorá vtedy vypukla, sa títo „synovia kráľovstva“ nachádzali v duchovnom zajatí Veľkého Babylona. Ale v roku 1919 ich Jehova oslobodil, a tak umožnil, aby sa jasne odlišovali od „buriny“, čiže od falošných kresťanov. Zhromaždil „synov kráľovstva“, aby z nich vytvoril organizovaný ľud. Tým sa splnilo Izaiášovo proroctvo: „Či sa narodí krajina s pôrodnými bolesťami za jeden deň? Alebo sa zrodí národ naraz? Lebo Sion upadol do pôrodných bolestí a aj porodil svojich synov.“ (Iz. 66:8) Sion, Jehovova organizácia duchovných tvorov, „porodil“ svojich synov pomazaných duchom a vytvoril z nich národ.

12. Z čoho vidno, že pomazaní sú „ľud pre [Jehovovo] meno“?

¹² Pomazaní „synovia kráľovstva“ sú podobne ako kresťania v prvom storočí Jehovovými svedkami. (Prečítajte Izaiáša 43:1, 10, 11.) Vynikajú svojím kresťanským správaním a tiež tým, že zvestujú „dobré posolstvo o kráľovstve... na svedectvo všetkým národom“. (Mat. 24:14; Fil. 2:15) Vďaka tomu pomohli už miliónom ľudí, aby získali spravodlivé postavenie pred Jehovom. (Prečítajte Daniela 12:3.)

13., 14. Čo musia robiť ľudia, ktorí nie sú duchovnými Izraelitmi a chcú uctievať Jehovu, a ako to predpovedali dvaja proroci?

¹³ V predchádzajúcom článku sme čítali, že cudzinci v staroveku mohli uctievať Jehovu, ale Jehova ich uctievanie prijímal len vtedy, keď boli spojení  s jeho zmluvným ľudom. (1. Kráľ. 8:41–43) Podobne je to aj dnes. Tí, ktorí nie sú duchovnými Izraelitmi, musia uctievať Jehovu s jeho ľudom, s jeho pomazanými svedkami.

¹⁴ To, že v čase konca sa k Jehovovmu ľudu pripojí veľa ľudí, predpovedali dvaja starovekí proroci. Izaiáš napísal: „Mnoho ľudí istotne pôjde a povie: ‚Poďte, a vystúpme na Jehovov vrch, k domu Boha Jakobovho; a on nás bude poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.‘ Veď zo Siona vyjde zákon a Jehovovo slovo z Jeruzalema.“ (Iz. 2:2, 3) A Zechariáš predpovedal, že „mnoho ľudí a mocných národov naozaj príde hľadať Jehovu vojsk do Jeruzalema a obmäkčovať Jehovovu tvár“, čiže prosiť o jeho priazeň. Opísal ich ako „desať mužov zo všetkých jazykov národov“, ktorí sa symbolicky chytia rúcha duchovného Izraela a povedia: „Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že je s vami Boh.“ (Zech. 8:20–23)

15. V akom zmysle idú „iné ovce“ s duchovnými Izraelitmi?

¹⁵ „Iné ovce“ idú s duchovnými Izraelitmi v tom zmysle, že spoločne s nimi zvestujú dobré posolstvo o Kráľovstve. (Mar. 13:10) Stávajú sa časťou Božieho ľudu a spolu s pomazanými tvoria „jedno stádo“, ktoré vedie „znamenitý pastier“, Ježiš Kristus. (Prečítajte Jána 10:14–16.)

16. Čo Jehova urobí, aby sa začala záverečná fáza „veľkého súženia“?

¹⁶ Po zničení Veľkého Babylona dôjde k totálnemu útoku na Jehovov ľud, ktorý prežijeme len vďaka tomu, že nás Jehova ochráni. Tento útok spustí záverečnú fázu „veľkého súženia“ — Armagedon. Záležitosti bude riadiť sám Jehova a on určí čas, kedy sa odohrajú. (Mat. 24:21; Ezech. 38:2–4) V tom čase Góg zaútočí na „ľud zhromaždený z národov“, na Jehovov ľud. (Ezech. 38:10–12) Tento útok bude pre Jehovu signálom, aby vykonal rozsudok nad Gógom a jeho hordami. Jehova sa prejaví ako Zvrchovaný Panovník a posvätí svoje meno. Povedal: „Istotne sa... urobím známym pred očami mnohých národov; a budú musieť poznať, že som Jehova.“ (Ezech. 38:18–23)

17., 18. a) Aké pokyny dostaneme, keď Góg zaútočí na Jehovov ľud? b) Čo musíme robiť, aby nás Jehova ochránil?

¹⁷ Keď Góg zaútočí, Jehova povie svojim služobníkom: „Choď, ľud môj, vstúp do svojich vnútorných miestností a zavri za sebou dvere. Skry sa iba na okamih, dokiaľ neprejde verejné odsúdenie.“ (Iz. 26:20) V tomto rozhodujúcom čase nám Jehova dá pokyny, čo musíme robiť, aby sme boli zachránení. „Vnútorné miestnosti“ môžu súvisieť s miestnymi zbormi.

¹⁸ Ak chceme, aby nás Jehova vo veľkom súžení ochránil, musíme si uvedomiť, že má na zemi svoj ľud, ktorý je zorganizovaný do zborov. Musíme patriť k tomuto ľudu a byť úzko spojení s miestnym zborom. Potom budeme môcť z celého srdca volať tak ako žalmista: „Záchrana patrí Jehovovi. Tvoje požehnanie je na tvojom ľude.“ (Žalm 3:8)